Príspevok sa venuje problematike opilstva, špecifického trestného činu s dôrazom na tému „actio libera in causa“ v úmyselnej ako aj nedbanlivostnej forme, ktorá je v súčasnosti v spoločnosti málo diskutovaná a právnou praxou ignorovaná. Nízky počet páchaných trestných činov opilstva sa odráža aj na pomerne slabej judikatúre súdov, obzvlášť v rámci tohto inštitútu. V rámci príspevku prostredníctvom exaktnej analýzy poukážeme na nedostatky najmä zložitosť skutkovej podstaty trestného činu opilstva s následným uvedením úvah de lege ferenda v zmysle zvýšenie efektívnosti právnej úpravy.
Úvod
Trestný čin opilstva upravený v ustanovení § 363 zákona č. 300/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „Trestný zákon“), ktorý je systematicky zaradený v 9. hlave Trestného zákona s názvom: „Trestné činy proti iným právam a slobodám“ nepatrí medzi frekventované formy kriminality, čo preukazuje aj nasledovné grafické znázornenie, v rámci ktorého poukazujeme na počet zistených trestných činov opilstva v rámci celkovej kriminality za roky 2012-2015, čo je následne vyjadrené percentuálnym pomerom. V rámci tohto obdobia bolo zistených len 16 trestných činov opilstva, ktoré boli aj v plnom počte objasnené, čo činí 100 % objasnenosť.
Navzdory tomu, že opilstvo nepatrí k zjavne frekventovaným trestným činom, naopak k najmenej páchaným trestným činom v rámci celej kriminality, zasluhuje si svoju pozornosť, nakoľko z hľadiska subjektívnej stránky skutkovej podstaty ide o trestný čin svojim spôsobom špecifický. Považujeme za užitočné uskutočniť hlbšiu analýzu trestného činu opilstva v našich podmienkach v korelácií s výnimkami zo skutkovej podstaty , nakoľko je tejto problematike v rámci publikačnej praxe venovaná pozornosť malého rozsahu. Prostredníctvom tejto skutkovej podstaty je možné postihovať páchateľa za taký skutok, ktorého sa dopustil v nepríčetnosti za splnenia ďalších zákonných predpokladov. Trestnosť konania uvedeného trestného činu spočíva v tom, že páchateľ sa „požitím alebo aplikáciou návykovej látky, hoci aj z nedbanlivosti, privedie do stavu nepríčetnosti, v ktorom sa dopustí konania, ktoré má inak znaky trestného činu, potrestá sa odňatím slobody na tri roky až osem rokov2. Podľa § 363 ods. 2 Trestného zákona sa takéto ustanovenie, ako aj ustanovenie § 23 Trestného zákona neuplatní, ak sa páchateľ priviedol do stavu nepríčetnosti v úmysle spáchať trestný čin.
V súčasnosti základná skutková podstata trestného činu opilstva prináša radu problémov. Nevhodná terminológia pojmu opilstvo, problematika actio libera in causa, zložitosť a chaotickosť subjektívnej stránky skutkovej podstaty opilstva, to všetko sú de lege lata problémy, ktoré si vyžadujú podrobnú analýzu a následne vyhodnotenie skutočných nedostatkov, ktoré by slúžili ako podklad pre návrhy de lege ferenda. Podstata problému v aplikačnej praxi spočíva najmä v tom, že dokazovanie v rámci trestného konania je obťažnejšie, nakoľko skúmanie psychickej stránky páchateľa si vyžaduje odborné znalosti na vysokej úrovni obzvlášť z oboru psychiatrie. Dôraz budeme klásť na vymedzenie hranice medzi trestným činom opilstva a actio libera in causa, nakoľko odlíšiť v aplikačnej praxi tieto dva navzájom podobné inštitúty je nesmierne náročné najmä už zo spomínaného problematického dokazovania.
Nepríčetnosť ako kľúčový prvok opilstva
Trestná zodpovednosť páchateľa za trestný čin si vyžaduje splnenie dvoch základných podmienok a to dosiahnutie požadovaného veku 14 rokov3 a požiadavku príčetnosti v čase spáchania činu inak trestného.4 Pojem príčetnosti nie je v Trestnom zákone vymedzený, avšak teória trestného práva definuje tento pojem ako spôsobilosť byť trestne zodpovedným páchateľom trestného činu z aspektu duševných schopností.5 Naopak z § 12 Trestného zákona máme možnosť a contrario vyvodiť príčetnosť, nakoľko je tu zakotvená exaktná definícia nepríčetnosti, ktorá znie: „Kto pre duševnú poruchu v čase spáchania činu nemohol rozpoznať jeho nebezpečnosť pre spoločnosť alebo ovládať svoje konanie, nie je za tento čin trestne zodpovedný.“ Zaujímavým spôsobom riešil otázku nepríčetnosti zákon č. 140/1961 Sb. do 31. 12. 1991 a to definíciou: „Kto pre duševnú poruchu v čase spáchania činu nemohol rozpoznať jeho nebezpečnosť pre spoločnosť alebo ovládať svoje konanie, nie je za tento čin trestne zodpovedný. Ustanovenie odseku 1 sa nepoužije, ak sa páchateľ privedie do stavu nepríčetnosti, čo aj z nedbanlivosti, vplyvom návykovej látky.“. Je potrebné si uvedomiť, že hlavnou podmienkou trestnosti tohto činu nie je množstvo aplikovanej6 alebo požitej7 návykovej látky, ale vlastnosť užitej danej návykovej látky privodiť páchateľa do stavu nepríčetnosti. Na to, aby bola nepríčetnosť privodená alkoholom alebo návykovou látkou, splnená ako základný prvok skutkovej podstaty trestného činu opilstva musí ísť o úplnú stratu, resp. vymiznutie rozpoznávacích alebo ovládacích schopností osoby. Pripomíname, že v prípade, ak by išlo o zmenšenú príčetnosť, resp. nie úplnú nepríčetnosť, tak by bol páchateľ plne zodpovedný za konanie, ktoré vykazuje znaky trestného činu. Aj keď sa s definíciou pojmu zmenšená príčetnosť v Trestnom zákone možno stretnúť, nerieši jeho legálnu definíciu, a sám zákon jeho obsah nedefinuje. V takomto prípade nám odpoveď naň a vyvodenie trestnej zodpovednosti v prípade zistenia zmenšenej príčetnosti jedinca poskytuje judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a to v zmysle, že „v prípadoch, v ktorých opitosť alebo aplikácia inej návykovej látky neprivodí u páchateľa stav nepríčetnosti, ale iba stav zmenšenej príčetnosti, prichádza do úvahy jeho zodpovednosť za trestný čin, ktorý v tomto stave spáchal, a nie zodpovednosť za trestný čin opilstva podľa § 201a Trestného zákona.“8 Podobný právny názor zaujala aj legislatíva Českej republiky a ponechala to na aplikáciu a prax súdov, ktorá prijala názor ,že „ustanovenie § 201 Trestného zákonníka nemožno použiť v prípade, že páchateľ spáchal trestný čin v stave zmenšenej príčetnosti“9. Akokoľvek nie je v našich podmienkach akceptovaná zmenšená príčetnosť ohľadne vylúčenia úplnej trestnej zodpovednosti, súd zohľadňuje takúto osobitnú formu príčetnosti pri ukladaní trestu, upustenia od potrestania ako aj zníženie trestu pod dolnú hranicu trestu.10
Inštitút „Actio libera in causa“
Dôležitým inštitútom, ktorý i v súčasnosti vyvoláva medzi odbornou, ako aj laickou verejnosťou pochybnosti a odlišné názory tak v právnom odvetví, ako aj v medicíne je „actio libera in causa“ t. j. slobodné jednanie vo svojej príčine. Hlavným princípom je lapidárne povedané, vylúčenie použitia ustanovenia o opilstve, ako aj nepríčetnosti a tým vyvinenie sa páchateľa spod trestnej zodpovednosti za spáchaný skutok. Podľa základných zásad trestného práva by páchateľ, ktorý koná v nepríčetnosti nemal byť trestne zodpovedný, nakoľko tu chýba znak zavinenia. Aj v dôsledku tohto je táto konštrukcia porušením zásady nullum crimen sine culpa11. Actio libera in causa nedefinujeme ako samostatnú skutkovú podstatu, ale z nášho pohľadu predstavuje akúsi trestnoprávnu konštrukciu výnimky z nepríčetnosti, ktorá zakladá úplnú trestnú zodpovednosť. Zásadný rozdiel medzi opilstvom a inštitútom actio libera in causa spočíva v tom, že v prípade opilstva sa zavinenie vzťahuje len ku konaniu, ktorým sa páchateľ uviedol do stavu nepríčetnosti, pričom v prípade actio libera in causa sa zavinenie vzťahuje nie len na konanie, ktorým sa uviedol do nepríčetnosti, ale tiež na kvázidelikt, teda konanie, ktorým páchateľ naplnil znaky skutkovej podstaty trestného činu ustanoveného v osobitnej časti Trestného zákona.
Vzhľadom k súčasnému právnemu stavu poznáme dva poddruhy tohto inštitútu v závislosti od druhu zavinenia a to actio libera in causa dolosa a actio libera in causa culposa. Podľa nášho názoru sú tieto tzv.. výnimky z opilstva efektívnym prostriedkom zamedzenia zneužitia zákonných ustanovení o trestnej nezodpovednosti nepríčetných páchateľov určených pre ich ochranu, ako prostriedkom rešpektovania základného účelu trestného práva najmä v zmysle generálnej prevencie vo forme ochrany spoločnosti pred nebezpečnými páchateľmi. V dôsledku toho je zrejmé, že jedincovi v tomto prípade je možné pričítať konanie do ktorého sa pustil s vedomím, ale uskutočnil ho v neslobodnom stave, ktorý si k tomu úmyselne zvolil. Z uvedeného preto vyplýva, že slobodné konanie bolo nevyhnutnou podmienkou subjektívneho pričítania celého konania páchateľa.
Actio libera in causa dolosa
Z dosahu zákonného ustanovenia skutkovej podstaty opilstva sú vylúčené prípady, ktoré sa uplatnia v § 362 ods. 2 Trestného zákona. Takéto konanie je vymedzené právnou terminológiou ako actio libera in causa dolosa a je známa aj v širšej spoločnosti, pričom spočíva v tom, že sa páchateľ úmyselne pod vplyvom návykovej látky „opije na guráž“. Slovné spojenie opitie na guráž nie je podľa nášho názoru veľmi správne, nakoľko ťažké opitie v mnohých prípadoch nepostačuje na to, aby bola vylúčená rozpoznávacia alebo ovládacia zložka jedinca. Frekventovane sa stretávame s názormi, že laik v spoločnosti pri počutí slova opilstva nadobúda dojem, že stačí aby sa páchateľ opil a spáchal trestný čin alebo, že skutková podstata trestného činu opilstva spočíva v samotnom vyvodení trestnej zodpovednosti páchateľa za požitie alkoholického nápoja. Aby bola splnená podmienka na trestnú zodpovednosť páchateľa za trestný čin opilstva, muselo by opitie na guráž vyvolať samotnú nepríčetnosť a nie len ťažké opitie. Rovnako slovo „opitie“ evokuje len užitie látky – alkoholu a nie inej návykovej látky vo forme drogy. V takomto prípade by sa za slovné spojenie opitie na guráž ako vhodnejšie riešenie javilo spojenie „úmyselné užitie návykovej látky na vyvolanie nepríčetnosti“.
V prípade actio libera in causa dolosa sa zavinenie, teda podmienka aby skutok vykazoval znaky skutkovej podstaty trestného činu časovo presúva do úseku, kedy bol jedinec príčetný. Už v tomto okamihu mal jedinec priamy alebo nepriamy úmysel (pohnútku) spáchať skutok, ktorý vykazoval znaky trestného činu. V dôsledku uvedeného sa teda úmyselne privedie do nepríčetnosti a v ňom spácha kvázidelikt. V nasledujúcom prípade demonštrujeme variantu actio libera in causa dolosa:
Roman T. so svojim kamarátom mal menší rozpor a vznikol mu v hlave nápad usmrtiť ho. Uskutoční si plán, pôjde do lesa, nájde veľký kus dreva, ktorý si zoberie na povalu a počká. V duchu si však povie, že je slaboch, nemá na to a radšej sa opije na guráž, aspoň nebude mať zábrany.
V predmetnej kazuistike sa páchateľ v dôsledku aby nadobudol dostatok guráže opije, pričom už v tomto časovom úseku má pohnútku spáchať trestný čin úkladnej vraždy podľa § 201 Trestného zákona, a ktorá existovala už pred stavom uvedenia sa do nepríčetnosti. V takomto prípade je vylúčená aplikácia § 363 Trestného zákona a uplatní sa ustanovenie § 201 Trestného zákona. Páchateľ by bol za takéto konanie plne trestne zodpovedný a privilegovaná skutková podstata trestného činu opilstva by sa neaplikovala. Odhliadnuc od opitia na guráž v tomto prípade môžu nastať viaceré konštrukcie v závislosti od subjektívnej stránky. V súvislosti s vyššie uvedeným je potrebné sa zamerať na skutočnosť, či môže opitie na guráž prerásť v nepríčetnosť a v nej spáchať prvoplánovo trestný čin. Frekventovane sa súdy prikláňajú pre preukázanie nepríčetnosti a dávajú prednosť v určovaní hladiny alkoholu v krvi pred znaleckým vyšetrovaním duševného stavu. Precedens sudcov riadiť sa len nameraným množstvom alkoholu považujeme za justičný omyl, aj keď v mnohých prípadoch pre preukázanie nepríčetnosti môže mať pred znaleckým vyšetrením duševného stavu páchateľa prednosť určenie hladiny alkoholu v krvi. K takémuto názoru dospel aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, čo preukazuje judikatúra. Uznesenie Najvyššieho súdu SR obsahuje definíciu duševnej poruchy zavinenej alkoholom, a to tzv. obyčajnú alkoholovú ťažkú intoxikáciu – diagnóza F10.0. Paradoxom je, že takáto duševná porucha nie je oborom psychiatrie a ani Medzinárodnou klasifikáciou chorôb akceptovaná a jej existencia je vylúčená. V tejto súvislosti MUDr. Hacek konštatuje, že laboratórny nález sám o sebe nie je ničím viac a ničím menej ako iba pomocným vyšetrením. Z uvedeného je zrejmé a nepochybné, že súdy v častokrát uznávajú choroby, ktoré neexistujú a na tomto základe znižujú resp. spochybňujú závažnosť spáchaného trestného činu.
Zastávame nespochybniteľný názor, že osoba v stave plnej nepríčetnosti, bez toho aby bola u nej zistená závislosť od návykovej látky, nie je schopná spáchať akýkoľvek trestný čin. Z pohľadu MUDr. Haceka je zrejmé, že „osoba bez známok závislosti od alkoholu nachodiaca sa v stave nepríčetnosti zavinenej alkoholom je buď na hranici bezvedomia, alebo v kóme, a viac pravdepodobné je, že bez pomoci zomrie než že zaviní smrť inej osoby“12. Pri posudzovaní trestnej zodpovednosti za konanie spáchané pod vplyvom návykovej látky je nevyhnutné skúmať páchateľov psychický vzťah k činu spáchaného v nepríčetnosti so všetkými psychickými impulzami vrátane jeho psychického stavu pred spáchaním trestného činu i v dobe jeho spáchania. Tu by sme chceli poukázať na diferentný druh opilstva, ktorý má odlišný režim pri posudzovaní skutku spáchaného v tomto stave. Máme na mysli patologickú opitosť, definovanú ako krátkodobý mrákotný stav, sprevádzaný halucináciami, ktorý je vyvolaný často po užití nepatrného množstva alkoholu v častej korelácií s duševnou poruchou. Ak sa znaleckým posudkom zistí, že páchateľ spáchal skutok, ktorý vykazuje znaky trestného činu, nebude trestne zodpovedný podľa § 363 Trestného zákona. Výnimkou je konštrukcia, keď patologická opitosť bude mať za následok stav nepríčetnosti avšak trestná zodpovednosť páchateľa nebude vylúčená, ak sa do tohto stavu sám priviedol použitím alkoholickým nápojom a pritom si bol alebo mohol byť vedomý, že pri jeho zdravotnom stave môže použitie alkoholického nápoju takýto mrákotný stav teda patologickú opitosť.13 Rovnako nepríčetnosť spôsobená patologickou opitosťou nevylučuje trestnú zodpovednosť páchateľa, ak si zavinil stav patologickej opitosti aspoň z nevedomej nedbanlivosti.14 Máme za to, že v zmysle patologickej opitosti podľa okolností každého jednotlivého prípadu je potrebné použiť buď ustanovenia o trestnom čine, ktorý v nepríčetnosti spáchal, alebo ustanovenie o trestnom čine opilstva. Pokiaľ však v danom prípade absentuje zavinenie, považujeme za správne použiť základné ustanovenie o nepríčetnosti podľa § 12 Trestného zákona.
Actio libera in causa culposa
Súčasná trestnoprávna úprava v Trestnom zákone v § 363 ods. 2 upravuje len formu actio libera in causa dolosa. Varianta nedbanlivostná, teda actio libera in causa in culposa nie je v našich podmienkach legislatívy upravená, čo hodnotíme ako veľké negatívum, nakoľko sa takéto konanie následne posudzuje výhradne ako trestný čin opilstva. České zákonodarstvo sa vyznačuje právnou úpravou vlastniacou tento inštitút vo svojom zákone č. 40/2009 Sb. v znení pozdejších předpisu zakotvený v § 360 ods. 2 ako „ustanovenie § 360 ods. 1 , ako aj § 26 Trestného zákonníka sa nežije, privedl sa páchateľ do stavu nepríčetnosti……, nebol spáchal trestný čin z nedbalosti, ktorá spočíva v tom, že sa privedl do stavu nepríčetnosti“. Takéto konanie spočíva v tom, že osoba by sa priviedla do stavu nepríčetnosti zavinene použitím alebo aplikáciou návykovej látky a následne by spáchala trestný čin, aj keď v dobe príčetnosti ho nemala v úmysle spáchať, ale v tomto prípade aspoň osoba mala a mohla vedieť, že v stave vylučujúcom príčetnosť nemôže vylúčiť možnosť, že sa tak stane. Uvedieme si nasledovný príklad:
Osoba na motorke sa zastaví v podniku, kde sa otuží alkoholom (zavinene – úmyselne) a tým sa privedie sa do stavu nepríčetnosti. Ešte predtým si povie, že na ceste v lese už nemôže nikoho stretnúť a preto to riskne a vydá sa na cestu. Potom po ceste spôsobí smrteľný úraz, keď narazí do idúceho človeka, ktorý zomrie.
Možno uviesť, že v tomto prípade páchateľ buď vedel, že môže dôjsť k porušeniu alebo ohrozeniu záujmu chráneného trestným zákonom, ale bez primeraných dôvodov sa spoliehal na to, že sa tak nestane (vedomá nedbanlivosť) alebo páchateľ nevedel, že svojim konaním môže porušiť alebo ohroziť záujem chránený trestným zákonom, avšak vzhľadom o okolnostiam a osobným pomerom o tom vedieť mohol a mal (nevedomá nedbanlivosť). Páchateľ v tomto prípade nenaplnil znaky privilegovanej skutkovej podstaty trestného činu opilstva, pretože si bol vedomý, že musí ešte vykonať určitú činnosť, ktorá môže byť potencionálne nebezpečná a môže minimálne ohroziť chránený záujem. Na základe uvedeného v tejto súvislosti konštatujeme, že v našom právnom poriadku by sa takéto konanie subsumovalo pod trestný čin opilstva. Ak by bola príčetnosť zmenšená alebo by bola úplne vylúčená, bol by páchateľ podľa nášho názoru v uvedenom prípade trestne zodpovedný za trestný čin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 Trestného zákona.
Záver
V rámci predmetne vykonanej analýzy sme dospeli k tomu, že v podmienkach legislatívy Slovenskej republiky je trestný čin opilstva subsidiárnym ustanovením k actio libera in causa dolosa a tento inštitút je zas v pomere špeciality k ustanoveniu § 12 Trestného zákona pojednávanom o inštitúte nepríčetnosti. Z podrobného rozboru navrhujeme stručné úvahy de lege ferenda tak hmotnoprávneho ako aj procesného charakteru. Navrhujeme, aby otázka inštitútu actio libera in causa bola riešená odsekom priamo za ustanovením o nepríčetnosti, nakoľko ide o otázku platnú pre všetky trestné činy v osobitnej časti Trestného zákona. Je dôležité zdôrazniť, že naša trestnoprávna úprava trestného činu opilstva je z psychiatrického hľadiska nebezpečná pre možnosť páchateľov oslobodiť sa spod viny za brutálne zločiny s odkazom na nepríčetnosť privodenú užitím alebo aplikácia návykovej látky. Máme za to, že uvedená právna úprava je v rozpore so zásadami psychiatrie od jej počiatku (oslobodenie duševne chorých z reťazí). Rovnako riziko, ktoré vzniká pri nahradení znaleckého skúmania duševného stavu len laboratórnou hodnotou, teda nameranou hladinou alkoholu v krvi, zakladá opodstatnenú pochybnosť o adekvátnosti súčasnej právnej úpravy Trestného zákona. Odporúčali by sme, aby sa zaviedla obligatórna povinnosť merania hladiny orgánu orgánmi činnými v trestnom konaní a aby boli v prípadoch posudzovania prípadu opilstva vypracované prinajmenšom dva posudky znalcov z oboru psychiatrie, ktoré by obsahovali podrobnú analýzu charakterových vlastností páchateľa pred a počas nepríčetnosti, ako aj jeho závislosť od alkoholu. Predmetom posudku by mohla byť aj eventuálna eliminácia patologickej opitosti. Naďalej ostáva nedoriešená otázka nedbanlivostnej formy action libera in causa culposa, ktorej právna úprava v súčasnosti absentuje, a bolo by na zvážení zákonodarcu jej prebratie z českej praxe a následná aplikácia do trestnoprávnej úpravy Slovenskej republiky.
Zoznam použitej literatúry
Zákon č. 300/2005 Z. Z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov
Zákon č. 140/1961 Sb. Trestní zákon
BALÁŽ, P. Trestné právo hmotné: všeobecná a osobitná časť. 1. vyd. Bratislava: Veda, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 2005. 441 s. ISBN 80-224-0876-X.
BURDA, E., ČENTÉŠ, J.,KOLESÁR, J., ZÁHORA, J. a kol. Trestný zákon. Osobitná časť. Komentár. II. Diel. 1. Vydanie. Praha: C. H. Beck, 2011, 1608 s. ISBN 978-80-7400-394-3
HACEK, V. Trestný čin „opilstvo“ z pohľadu psychiatra. In. Psychiatrická prax, 2011, 12(1), 36-38 s.
IVOR, J. a kol. Trestné právo hmotné, Všeobecná časť. Druhé, doplnené a prepracované vydanie. Bratislava: IURA EDITION, 2010. 532 s. ISBN 9788080783082
ŘÍHA, J. Actio libera in causa (s přihlédnutím k německé nauce a praxi) – 1. část. In. Trestněprávní revue, č. 2, 2006, 33 – 40
Judikatúra
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. marca 1992.
Rč 22/1993
R 36/1965
R 32/1970
R 49/1990
Zoznam poznámok
1 Štatistické údaje poskytnuté Prezídiom policajného zboru.
2 Ustanovenie § 363 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. Z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov.
3 Výnimka požadovaného veku je ustanovená pri skutkovej podstate trestného činu sexuálneho zneužívania podľa § 201 Trestného zákona, kde páchateľ musí dosiahnuť vek aspoň 15 rokov.
4 BALÁŽ, P. Trestné právo hmotné: všeobecná a osobitná časť. 1. vyd. Bratislava: Veda, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 2005. s. 80.
5 IVOR, J. a kol. Trestné právo hmotné, Všeobecná časť. Druhé, doplnené a prepracované vydanie. Bratislava: IURA EDITION, 2010. s. 123.
6 Aplikáciou návykovej látky je akýkoľvek iný spôsob príjmu návykovej látky, spravidla injekčné (parenterálne) aplikovanie OLPL do organizmu a to vnútrožilová aplikácia (intravenózna), aplikácia do svalu (intramuskulárna) alebo aplikácia pod kožu (subkutánne), eventuálne vdychovanie (inhalácia) OLPL a pod.
7 Požitím návykovej látky sa rozumie príjem návykovej látky ústami (perorálne).
8 Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. marca 1992.
9 Rč 22/1993
10 Pozri bližšie ustanovenia § 39 ods. 2 písm. c.), § 40 ods. 1 písm. d), § 73 ods. 2 písm. a) Trestného zákona
11 Z lat. prekladu: Neexistuje trestná zodpovednosť bez zavinenia.
12 HACEK, V. Trestný čin „opilstvo“ z pohľadu psychiatra. In. Psychiatrická prax, 2011, 12(1), s. 38
13 R 36/1965
14 R 32/1970, R 29/1971, R 49/1990