Môj výborný kolega doktor Michal Mrva sa vždy, keď vidí témy záverečných prác alebo názvy odborných príspevkov ako „Právo a hodnoty“, „Právo a morálka“, „Právo a sloboda“, „Právo a rovnosť“ či „Právo a spravodlivosť“, usmieva a hovorí, že už mu chýba len téma „Právo a láska“. Sľúbil som mu, že raz na túto tému napíšem článok.
Úvod
Keď som sa v novembri minulého roka zúčastnil na teoreticko-právnej sekcii konferencie Dny práva 2015 v Brne, moju pozornosť upútalo vyjadrenie jednej z rečníčok, ktorá hovorila o vzťahu spravodlivosti, slobody a rovnosti a svoj príspevok uzavrela konštatovaním, že k uvedeným hodnotám ešte musíme pridať lásku, lebo bez nej by sa právo stalo fanatickým. Priznám sa, že podobnú myšlienku som ešte na vedeckej právnickej konferencii nepočul. Ešte zaujímavejšie však bolo, keď som o pár dní neskôr v knižnici právnickej fakulty Masarykovej univerzity náhodou narazil na zahraničnú monografiu venovanú osobitne téme práva a lásky (autor a názov mi žiaľ medzitým vypadli). Na internete som neskôr objavil aj článok od Barbary L. Atwellovej s názvom The Jurisprudence of Love. Uvedomil som si, že skutočne existujú autori, ktorí v tejto oblasti publikujú. Dokonca som sa dozvedel, že na massachusettskej Amherst College sa vyučuje predmet s názvom Law and love.[1]
Týmto príspevkom si nerobím ambíciu zaradiť sa medzi tých, ktorí o danej téme bežne píšu. Čitateľa prosím, aby môj článok vnímal skôr ako pokušenie napísať niečo menej štandardné (zároveň ho však chcem ubezpečiť, že nasledovné riadky nebudú len prázdnou recesiou).
O čom sa dá pri tejto téme hovoriť? Domnievam sa, že o troch oblastiach: (1) láska v práve, (2) láska k právu a (3) právo na lásku. Pozrime sa na ne krátko.
Láska v práve
Akú rolu hrá láska v práve? Možno ju hľadať pri definovaní pojmu práva? Jusnaturalisti prepájajú právo s morálkou. Právo je z ich pohľadu viac než zákon. Stojí na nadčasových morálnych hodnotách. Podobne ako morálka, je však nadčasová aj kategória lásky. Ponúka sa teda otázka, ako sa k sebe vzťahujú pojmy lásky a morálky. Možno lásku pokladať za základ morálky? Prekrýva sa s ňou? Je s ňou totožná? Alebo láska per definitionem[2] vždy prekonáva morálku a ide ďalej, než je spravodlivo nutné[3] Stojí snáď láska niekedy proti morálke (spravodlivosti)?[4] To sú otázky, ktoré možno na tomto mieste klásť. Nebudem sa teraz nimi osobitne zaoberať. Chcem len naznačiť kurz možných úvah. Podstatné je toto: Ak existuje nejaký pevný súvis medzi láskou a morálkou, potom zrejme existuje aj priestor pre zapracovanie pojmu lásky do prirodzeno-právnej teórie.[5] To je prvý možný prienik pojmov práva a lásky.
Na problém prítomnosti lásky vpráve sa dá ďalej pozrieť aj z legislatívneho a právno-aplikačného hľadiska. Napríklad Barbara Atwellová v spomínanom príspevku rozoberá problematiku zdravotného práva. Zdôrazňuje, že pri tvorbe aj aplikácii zdravotno-právnych noriem treba brať vážne dimenziu lásky, na ktorej toto odvetvie vlastne stojí (kladie si otázky ohľadom regulácie zdravotnej starostlivosti, jej dostupnosti pre každého zo zákona a pod., ktoré vníma ako otázky o láske v spoločnosti, ktoré sa prejavujú v platnom práve).<[6]
S uvedeným sa ďalej spája otázka, či môže právo slúžiť ako nástroj šírenia (rozmachu) lásky. Možno prostredníctvom právnych noriem spôsobiť viac lásky v spoločnosti? Ponúka sa odpoveď, že vhodná sociálna či kultúrna politika a s tým súvisiaca legislatíva zrejme môžu zabezpečiť lepší stav rodiny, ktorá je, alebo by aspoň mala byť, základným miestom kultivácie a šírenia lásky v spoločnosti. Ak platí rovnica: zlé rodiny = menej lásky v spoločnosti, dobré rodiny = viac lásky v spoločnosti, a ak to, či je rodina „dobrá“ alebo „zlá“ ovplyvňuje (aj) jej sociálna situácia, tak platí, že právo je spôsobilé ovplyvniť aj množstvo lásky v spoločnosti (keďže právo je spôsobilé ovplyvniť sociálnu situáciu rodiny).
Ak ďalej platí že právo plní okrem iných funkcií aj funkciu výchovnú[7], teda ak vplýva na charakter človeka, a ak existuje súvis medzi ľudským charakterom a láskou, tak by malo opäť platiť, že množstvo lásky v spoločnosti je ovplyvniteľné aj platným právom ako výchovným nástrojom.
To sú základné dimenzie vzťahu práva a lásky.
Láska k právu
Uvedené nás posúva do druhej roviny, ktorou je problematika lásky k právu. Domnievam sa, že táto sa zrkadlí v tzv. hodnotiacej zložke právneho vedomia[8] resp. v postojoch k právu[9], ktorými sa zaoberá právna sociológia. Ide o vnímanie pozitívno-právnych noriem zo strany spoločnosti, o to, či spoločnosť hodnotí platné právo kladne alebo záporne; či je s ním stotožnená, alebo voči nemu prechováva negatívne emócie.
Sociológia práva hovorí o najvyššom kladnom postoji k právu ako o právnom étose. Je to rovina vnútorného prijatia právnej normy adresátom, ktorá odkazuje na záujmový a hodnotový konsenzus adresáta a zákonodarcu. Zrkadlí dôveru adresáta v právny systém a právny aparát.[10] Domnievam sa, že hlboké stotožnenie sa s právom možno pokladať za určitú formu lásky k právu. Táto skutočnosť sa dá zrejme pocítiť najmä pri strete rôznych normatívnych (právnych) systémov, pri ktorom si adresát plasticky uvedomí, v akom dobrom systéme to vlastne žije v porovnaní s cudzím systémom, ktorý mu pripadá citeľne horší. Vďaka tomu si môže adresát svoje subjektívne práva aj domáce objektívne právo viac vážiť a v istom zmysle milovať.
Postmoderna so sebou priniesla (podľa najzaužívanejšieho chápania) stratu viery vo veľký príbeh, súčasťou ktorého by boli jednotliví členovia spoločnosti so svojou aktivitou a zanietením pre spoločnú vec. Odmietnutie meta-naratívov a z toho prameniaci pluralizmus a multikulturalizmus však môžu časom viesť práve k potrebe hľadania identity – toho, čo je spoločné, k stotožneniu sa so „svojeťou“, k milovaniu toho, čo je nám vlastné a blízke a k vymedzeniu sa voči cudziemu[11] a môže sa to týkať aj práva.
„Láska“ alebo „neláska“ k právu sa snáď napokon prejavuje aj v rovine politickej filozofie, napríklad v napätí medzi socializmom na jednej strane a libertarianizmom či anarchizmom na strane druhej. Socialista poukazuje na potrebu kvalitnej regulácie mnohých oblastí života, ktoré by libertariáni a anarchisti najradšej nechali zákonom nepokryté. Precíznu reguláciu totiž socialista vníma ako nástroj dobra. Čo považujeme za cestu k dobru, to v istom zmysle milujeme. Naopak, libertarián a anarchista pokladá za dobré nelimitovať (teda právne neregulovať) nič, čo nie je nevyhnutne nutné (a podľa neho je len veľmi málo oblastí nutné právne regulovať).
Právo a lásku
Otázka, do čoho všetkého môže štát svojím právom zasahovať, ktorú som práve naznačil, úzko súvisí s treťou rovinou vzťahu práva a lásky. Ide o problematiku práva na lásku.
Netreba pripomínať telenovelu s rovnomenným názvom,[12] aby nám pri slovnom spojení „právo na lásku“ prišli na um predovšetkým partnerské vzťahy. Tu je vhodné podotknúť, že posledné storočie bolo storočím prekonávania stereotypov vo vzťahu k inštitúcii manželstva, ktorá je štandardne pokladaná za najvyššiu formu partnerstva.
V Spojených štátoch napríklad ešte v 50. rokoch trestne stíhali zmiešaný pár (belocha a černošku) za uzavretie manželstva (je až symbolické, že obžalovaní mali priezvisko Loving). Legislatíva zakazujúca medzirasové manželstvá bola v Amerike od šesťdesiatych rokov postupne opúšťaná (posledným štátom bola Alabama, ktorá takýto zákon zrušila v r. 2000) a dnes je v USA, ako v Európe už roky predtým, nepredstaviteľné, že štát niekedy vôbec mohol určovať, koho milovať a vziať si a koho nie.
Poňatie legitimity partnerských vzťahov sa v tomto období mení aj vo vzťahu k problému sexuálnej orientácie. V poslednej tretine 20. storočia dochádza k dekriminalizácii pohlavného styku medzi osobami rovnakého pohlavia a na začiatku 21. storočia sa LGBT komunita intenzívne hlási o možnosť uzavrieť manželstvo. Tieto skutočnosti majú svoj základ v predpoklade, že homosexualita nie je chorobou (v 70. rokoch ju zo zoznamu nemocí vyčiarkla Americká psychiatrická asociácia a na začiatku 90. rokov tak spravila Svetová zdravotnícka organizácia).[13] Diskusia okolo uznania homosexuálnych manželstiev sa dnes vedie najmä v rovine polemík o vplyve takéhoto uznania na psycho-sexuálny vývin detí. Ak by sa totiž potvrdilo (a každá strana argumentuje odlišnými údajmi), že znormalizovanie vzťahu medzi osobami rovnakého pohlavia vedie k nárastu homosexuality, naskytol by sa hmatateľný sekulárny argument proti uzákoneniu takýchto manželstiev. V záujme žiadnej krajiny (azda s výnimkou preľudnených častí sveta) predsa nie je znižovanie prirodzenej pôrodnosti. Existencia empirického dôkazu, ktorý by dával potrebnú presvedčivosť argumentu o pribúdaní homosexuality ako dôsledku jej normalizovania, je však v súčasnosti sporná.[14]
Ďalšou skupinou vzťahov, ktoré spadajú do problematiky práva na lásku, sú vzťahy medzi rodičmi a deťmi. Signatári Dohovoru o právach dieťaťa v preambule vyhlasujú, že „v záujme plného a harmonického rozvoja osobnosti musí dieťa vyrastať (…) v atmosfére šťastia, lásky a porozumenia.“ Z tohto aj z ďalších vyjadrení Dohovoru sa konštruuje tzv. právo dieťaťa na lásku.[15] Zakotvenie tohto práva v medzinárodných a vnútroštátnych normách ovplyvňuje následne (aj) adoptívnu politiku štátu. Príslušné orgány sú totiž povinné skúmať predpoklady realizácie tohto základného práva dieťaťa v jeho budúcej rodine.
Právo na lásku možno ďalej vidieť aj v problematike spájania oddelených rodín pri migráciách ich členov z jedného štátu do druhého. Spájanie rodín, (čo je vlastne právo byť so svojimi milovanými), osobitne upravuje jeden z článkov Dohovoru o právach dieťaťa (čl. 10) a je predmetom zvláštnej pozornosti niektorých medzinárodných humanitárnych organizácií.
V súvislosti s problematikou práva na lásku možno napokon spomenúť aj kategóriu blízkej osoby, s ktorou narába naše občianske a trestné právo: „Blízkou osobou je príbuzný v priamom rade, súrodenec a manžel; iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu.“[16] Predmetné ustanovenie OZ nepochybne vychádza z pojmu lásky. Blízke osoby sú naším právnym poriadkom chránené napríklad v súvislosti s predkupným právom tretej osoby na spoluvlastnícky podiel (§ 140 OZ), ktoré musí ustúpiť možnosti prevodu tohto podielu na blízku osobu. V trestnom práve zas platí, že nikto nemá povinnosť oznámiť spáchanie trestného činu, ak by blízku osobu vystavil riziku trestného stíhania (§ 340 ods. 2 TZ). Trestný poriadok podobne uvádza, že príbuzný obvineného v priamom rade, jeho súrodenec, osvojiteľ, osvojenec, manžel a druh má právo odoprieť výpoveď ako svedok (§ 130 ods. 1 TP). Dá sa teda povedať, že zákon aj týmto spôsobom zohľadňuje právo na lásku, teda právo konať v prospech tých, na ktorých nám mimoriadne záleží.
Právo na lásku však pozná aj svoje limity. Medzi takéto limity patrí spravidla zákaz pedofílie či incestu. Niektoré legislatívy zakotvujú tieto zákazy z dôvodu chápania daných stykov ako zvrhlých (vnútorne nemorálnych), iné tak robia výlučne z pragmatického hľadiska (z hľadiska záujmu na zdraví dieťaťa či zdravej populácii). Limity práva na lásku možno azda chápať ako konceptualizáciu rozdielu medzi skutočnou láskou a pseudoláskou. Možno, že každý limit práva na lásku je vlastne odrazom poňatia toho, čo je ešte podľa danej spoločnosti pravá láska a čo už nie. Napríklad zákony zakazujúce bigamiu môžu vychádzať z presvedčenia zákonodarcu resp. väčšiny občanov, že takáto láska nie je skutočnou láskou a preto jej nemá byť poskytnutá ani právna ochrana. Naopak, historické prekonanie ekonomických či rasových bariér v otázke uzatvárania manželstva sa dá vnímať ako výsledok presvedčenia, že skutočná láska sa neviaže na majetok ani na farbu pleti.
Záver
V príspevku som sa snažil načrtnúť možné témy, o ktorých sa dá v súvislosti s problematikou práva a lásky uvažovať. Či sa mi to podarilo alebo nie, je vecou čitateľovho zhodnotenia. Rovnako ponechávam na jeho zhodnotení aj zmysluplnosť kladenia samotnej otázky o vzťahu práva a lásky. Tento príspevok si dovolím uzavrieť nadľahčeným konštatovaním, že som si vedomý, že čitateľ pri istej predstave o pojme lásky (nič viac než prchavý cit) môže na predchádzajúce riadky zareagovať slovami môjho obľúbeného stredoškolského učiteľa chémie, ktorý nám po nesprávnych odpovediach na svoje otázky zvykol hovoriť: „Nevyprávaj mi tu o láske.“
Použitá literatúra:
ATWELL, B. L. The Jurisprudence of Love, 2008, dostupné na: http://digitalcommons.pace.edu/cgi/viewcontent.cgi?article=1548&context=lawfaculty, navštívené dňa 22.3.2016.
BAKOŠOVÁ, E. – VACULÍKOVÁ, N. Základy sociológie práva. Bratislava : VO PraF UK, 2003, 224 s. ISBN 80-7160-177-2.
BĚLOHRADSKÝ, V. Soumrak multikulturalismu, dostupné na internete: ksos.fhs.cuni.cz/KOS-42-version1-belohradsky_o_sumrak_mulitiku.doc, navštívené dňa 16.2.2016.
VEČEŘA, M. – URBANOVÁ, N. Sociologie práva. 2. vyd. Plzeň : Aleš Čeněk, 2011, 313 s. ISBN 978-80-7380-321-6.
Review of R. J. Snell, The Perspective of Love: Natural Law in a New Mode (Oregon: Pickwick Publications, 2014), 207 pages, dostupné na internete: http://voegelinview.com/love-natural-law-review/, navštívené dňa 15.2.2016.
https://www.amherst.edu/academiclife/departments/courses/1112F/LJST/LJST-349-1112F, navštívené dňa 10.2.2016.
http://linkadeti.sk/deti/prava-deti, navštívené dňa 25.2.2016.
https://www.youtube.com/watch?v=IAgJWzjwfw8, navštívené dňa 10.2.2016.
https://www.youtube.com/watch?v=dDZROQDeZGk, navštívené dňa 29.2.2016.
https://www.youtube.com/watch?v=YA4F8Zey1J4&index=3&list=PLOAFgXcJkZ2x3o4uhyv-lRMXRdGs6EsbC, navštívené dňa 26.4.2016.
https://www.youtube.com/watch?v=vR6CZaY4YIg, navštívené dňa 27.4.2016.
[1] https://www.amherst.edu/academiclife/departments/courses/1112F/LJST/LJST-349-1112F, navštívené dňa 10.2.2016.
[2] Som si pritom vedomý, že vyčerpávajúco definovať pojem lásky asi nie je možné. Za zmienku azda stojí, že filozofia lásky rozlišuje už od staroveku tri druhy lásky – (1) lásku priateľskú, resp. bratsko-sesterskú (filos), (2) lásku žiadajúcu, milenecko-romantickú (eros) a (3) lásku dávajúcu, sebaobetavú, nezištnú (agapé). Zaujímavú sériu prednášok z tejto oblasti má napr. filozof Andrew Fiala z Fresno State University: https://www.youtube.com/watch?v=IAgJWzjwfw8, navštívené dňa 10.2.2016.
[3] Z lásky sa napríklad vzdáme svojej pohľadávky.
[4] Andrew Fiala vo svojej prednáške o filozofii lásky uvádza známu dilemu rozbehnutého vlaku a prichádza k záveru, že láska snáď môže konať aj nespravodlivo. V dileme ide toto: Vlak sa rúti po koľaji, na ktorej pracujú piati robotníci. Stojíte povedľa trate blízko výhybky, ktorou môžete vlak odchýliť na inú koľaj, na ktorej pracuje len jeden robotník. Spravíte to? Utilitarista zrejme áno; za cenu jedného života zachráni päť. Avšak, čo ak sú vám oní piati robotníci cudzí a ten jeden je váš blízky (brat, otec, manžel, syn alebo priateľ)? Hoci budete utilitaristom, láska (teda to, čo k dotyčnému cítite) vám podľa Fialu môže zabrániť obetovať ho a radšej necháte vlak usmrtiť piatich cudzích ľudí, ktorých nemilujete rovnako ako toho jedného…
[5] Pozri napr. Review of R. J. Snell, The Perspective of Love: Natural Law in a New Mode (Oregon: Pickwick Publications, 2014), 207 pages, dostupné na internete: http://voegelinview.com/love-natural-law-review/, navštívené dňa 15.2.2016.
[6] ATWELL, B. L. The Jurisprudence of Love, 2008, dostupné na: http://digitalcommons.pace.edu/cgi/viewcontent.cgi?article=1548&context=lawfaculty, navštívené dňa 22.3.2016.
[7] BAKOŠOVÁ, E. – VACULÍKOVÁ, N. Základy sociológie práva. Bratislava : VO PraF UK, 2003, s. 68
[8] Tamtiež, s. 58-59.
[9] Tamtiež, s. 60 a nasl.
[10] VEČEŘA, M. – URBANOVÁ, N. Sociologie práva. Plzeň : Aleš Čeněk, 2011, s. 235.
[11] BĚLOHRADSKÝ, V. Soumrak multikulturalismu, dostupné na internete: ksos.fhs.cuni.cz/KOS-42-version1-belohradsky_o_sumrak_mulitiku.doc, navštívené dňa 16.2.2016.
[12] V origináli El privilegio de amar (ESP, 1998).
[13] Túto tézu dlhodobo odmietal doktor Socarides, jeden z najznámejších konverzných terapeutov (pozri napr. najstaršiu debatu o homosexuálnych manželstvách z r. 1974 zverejnenú na internete: https://www.youtube.com/watch?v=dDZROQDeZGk, navštívené dňa 29.2.2016).
[14] Pozri napríklad debatu medzi Judith Staceyovou a Ryanom T. Andresonom dostupunú na internete: https://www.youtube.com/watch?v=vR6CZaY4YIg, navštívené dňa 27.4.2016. Za zmienku stojí aj skutočnosť, že diskusia sa dnes občas obracia dokonca k otázke či by manželstvo vôbec malo byť štátom právne regulované. Vo vyššie spomenutej debate to spomína prof. Staceyová, téma sa objavila napr. aj v debatu Oxford Union dostupnej takisto na internete: https://www.youtube.com/watch?v=YA4F8Zey1J4&index=3&list=PLOAFgXcJkZ2x3o4uhyv-lRMXRdGs6EsbC, navštívené dňa 26.4.2016.
[15] http://linkadeti.sk/deti/prava-deti, navštívené dňa 25.2.2016.
[16] Zákon č. 40/1964 Zb., § 116.