Príspevok sa zaoberá právnou úpravou minimálnej vyživovacej povinnosti rodičov k deťom, ktorou bola v našom právnom poriadku stanovená dolná objektivizačná hranica vyživovacej povinnosti, ktorú si musia plniť všetci rodičia bez ohľadu na ich možnosti, schopnosti a majetkové pomery.
Zákon č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZR“), zaviedol od 01.04.2005 nový inštitút v oblasti vyživovacej povinnosti rodičov k deťom. Podľa ustanovenia § 62 ods. 3 ZR „ Každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30℅ zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona.“ Do nášho právneho poriadku tak bola inkorporovaná úprava tzv. minimálnej vyživovacej povinnosti, ktorej výška sa odvíja od sumy životného minima ustanovenej v § 2 pís. c) zákona č. 601/20036 Z. z. o životnom minime.
Cieľom zákonodarcu pri zavedení minimálnej výšky vyživovacej povinnosti rodičov k deťom, bola snaha čiastočne zmeniť „kritériá“ určovania výživného na maloleté dieťa, spočívajúca v stanovení minimálneho rozsahu výživného, ktoré musia byť rodičia dieťaťa schopní zabezpečiť vždy a to aj na úkor svojho vlastného minima. Zákonodarca sa pri tejto úprave uspokojil so stanovením minimálnej výšky výživného, maximálnu výšku vyživovacej povinnosti na dieťa neurčil. Rovnako nie je upravená ani veková hranica trvania vyživovacej povinnosti rodičov k deťom, ale táto trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Povinnosť rodiča plniť minimálne výživné sa vzťahuje nie len na maloleté deti, ale aj na deti plnoleté, ak nie sú schopné samé sa živiť. Po nadobudnutí plnoletosti však prichádza do úvahy vylúčenie aplikácie tohto ustanovenia použitím § 75 ods. 2 ZR (výživné nemožno priznať, ak by to bolo v rozpore s dobrými mravmi).[1] Zároveň treba zdôrazniť, že zavedenie minimálneho výživného nemá vplyv na ostatné kritériá určovania rozsahu vyživovacej povinnosti rodičov voči deťom a tie zostali aj naďalej platné a relevantné. Súd je aj naďalej povinný skúmať schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinnej osoby, odôvodnené potreby dieťaťa a posudzovať jednotlivé prípady diferencovane, aby nebol ohrozený alebo porušený záujem dieťaťa a až v situácii, keď na základe uvedených kritérií pre určenie rozsahu vyživovacej povinnosti, vrátane potencionality príjmov a zhodnotenia iných výdavkov, celková príjmová a majetková situácia povinného neumožňuje určiť výšku výživného v zmysle štandardných kritérií, alebo by bola výška výživného takto určeného nižšia, ako tzv. minimálne výživné, aplikuje sa inštitút minimálnej vyživovacej povinnosti. Z dikcie minimálneho výživného teda vyplýva, že ho súd bude musieť určiť vždy a to aj v situácii, že povinným rodičom je napríklad osoba sama odkázaná na výživu. Ak tento rodič následne nebude plniť svoju vyživovaciu povinnosť najmenej tri mesiace v období dvoch rokov čo aj z nedbanlivosti, dopustí sa trestného činu zanedbania povinnej výživy podľa §207 zákona č. 300/2005 Z.z. Trestný zákon.
Nárok dieťaťa na minimálne výživné, ako výšku výživného, na ktoré má dieťa právo vždy, je inkorporovaný aj do zákona č. 201/2008 Z.z. o náhradnom výživnom a doplnení niektorých zákonov, ktorý v ustanovení § 2 ods. 1 pís. b) stanovuje, že oprávnená osoba má nárok na náhradné výživné, ak jej nevznikol nárok na sirotský dôchodok alebo sirotský výsluhový dôchodok, alebo suma sirotského dôchodku alebo sirotského výsluhového dôchodku, alebo suma sirotských dôchodkov alebo sirotských výsluhových dôchodkov je nižšia ako suma minimálneho výživného. Výška náhradného výživného bude v tomto prípade buď vo výške minimálneho výživného, ak oprávnenej osobe nevznikol nárok na sirotský dôchodok alebo sirotský výsluhový dôchodok alebo rozdielu medzi sumou sirotského dôchodku alebo sirotského výsluhového dôchodku, alebo úhrnom súm sirotských dôchodkov alebo sirotských výsluhových dôchodkov a minimálnym výživným, ak suma týchto dôchodkov je nižšia ako minimálne výživné.
Ako sme už uviedli, sumy minimálneho výživného sa odvíjajú od súm životného minima a rovnako reagujú na ich zmeny, nakoľko životné minimu je hranicou minimálneho príjmu fyzickej osoby, pod ktorou nastáva stav hmotnej núdze. Sumy životného minima sa upravujú spravidla k 1. 7. kalendárneho roka a ustanovuje ich Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR opatrením, ktoré je zverejňované v Zbierke zákonov SR. K rovnakému dátumu (najčastejšie k 1.7.) sa teda menia aj sumy minimálnej vyživovacej povinnosti, ktoré sú určené ako 30℅ zo sumy životného minima na zaopatrené neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa. Pre rozsudok je podľa § 154 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia, preto súd vychádza zo súm životného minima, ktoré sú rozhodujúce v čase jeho rozhodovania. V nasledujúcej tabuľke je znázornený vývoj súm minimálnej vyživovacej povinnosti:
| Od | Do | Výška relevantného životného minima | Výška minimálneho výživného V SKK/€ |
|---|---|---|---|
| 1. apríl 2005 | 30.júna 2005 | 2080 SKK | 624 SKK / 20,71 € |
| 1. júla 2005 | 30. júna 2006 | 2150 SKK | 645 SKK / 21,41 € |
| 1. júla 2006 | 30. júna 2007 | 2270 SKK | 681 SKK / 22,61 € |
| 1. júla 2007 | 30. júna 2008 | 2340 SKK | 702 SKK / 23,30€ |
| 1. júla 2008 | 31. decembra 2008 | 2460 SKK | 738 SKK / 24,50€ |
| 1. januára 2009 | 30. júna 2009 | 81,66€ | 24,55€ |
| 1. júla 2009 | 30. júna 2010 | 84,52€ | 25,36€ |
| 1. júla 2010 | 30. júna 2011 | 84,61€ | 25,38€ |
| 1. júla 2011 | 30. júna 2012 | 86,65€ | 26€ |
| 1. júla 2012 | 30. júna 2013 | 88,82€ | 26,65€ |
| 1. júla 2013 | 30. júna 2014 | 90,42€ | 27,13€ |
| 1. júla 2014 | 30. júna 2015 | 90,42€ | 27,13€ |
| 1. júla 2015 | 30. júna 2016 | 90,42€ | 27,13€ |
Tabuľka č. 1: Výška minimálneho výživného na dieťa
S inštitútom minimálneho výživného je spojená aj problematika znenia výroku súdneho rozhodnutia, ktorým sa minimálne výživné priznáva. Bezprostredne po zavedení tohto inštitútu do slovenského rodinného práva, súdy pri určovaní výšky minimálneho výživného v rozhodnutí vyčíslovali konkrétnu aktuálnu sumy minimálneho výživného. Ak však súd určil výšku vyživného pevnou sumou, musel následne rodič, ktorému bolo dieťa zverené do osobnej starostlivosti, prípadne samo dieťa, podať na súd návrh na zvýšenie výživného vždy, keď došlo k zmene súm životného minima, nakoľko povinný rodič nemusel sám upravovať sumy minimálneho výživného, ak došlo k zmene súm životného minima, od ktorého sa určovanie tohto výživného odvíja a začať platiť výživné v zmenenej výške. Keďže takýto postup potom neprimerane zaťažoval rodičov dieťaťa a aj súdy, novela Občianskeho súdneho poriadku zaviedla možnosť, že výrok rozsudku o plnení v peniazoch sa môže vyjadriť aj iným nezameniteľným spôsobom než vyčíslením, najmä s odkazom na presný spôsob určenia vyplývajúci s osobitného predpisu,[2] pričom zákonodarca mal pri osobitnom predpise na mysli najmä zákon o životnom minime a § 62 ods. 3 zákona o rodine. Rovnakú právnu úpravu prevzal aj Zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v ustanovení § 218 ods. 3. Ak teda v súčasnosti súdy priznávajú minimálne výživné, mali by to vyjadriť takým výrokom, podľa ktorého je povinný rodič zaviazaný prispievať na výživu a výchovu maloletého dieťaťa nie pevnou sumou, ale sumou vo výške 30℅ zo sumy životného minima na zaopatrené neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona. Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ dôjde k zmene výšky súm životného minima, v nadväznosti na túto zmenu sa adekvátne zmení aj výška výživného pre dieťa a rodičia sú povinní, počnúc od účinnosti zmeny, platiť výživné v sume vypočítanej ako 30% z aktuálnej sumy životného minima na neplnoleté zaopatrené dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa zákona o životnom minime.[3] Ak však oprávnený disponuje rozhodnutím súdu o určení minimálneho výživného, v ktorom je výška výživného určená pevnou sumou, musí po zmene sumy životného minima podať návrh na súd na zvýšenie výživného, ak chce, aby povinný rodič plnil výživné v tejto zmenenej výške. Takéto konanie je oslobodené od súdnych poplatkov.
[1] Pvelková, B., Kubíčková, G., Čečotová, V.: Zákon o rodine-Komentár s judikatúrou. Šamorín: Heuréka, 2005, s. 207-208
[2] §155 ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb Občiansky súdny poriadok v znení neskorších právnych predpisov
[3] Rozsudok Krajského súdu V Banskej Bystrici z 18. Marca 2008, sp. Zn. 15CoP/11/2008