Záznam z medzikatedrového vedeckého seminára konaného na pôde Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, dňa 4.2.2019 od 18.00 v Klube dekana. Úvodné slovo predniesol a záznam zapísal Tomáš Gábriš.
Ak by sme súhlasili so známymi poľskými právnymi teoretikmi, Stelmachom a Brożekom, že právo (nie právna veda) využíva len štyri základné metódy, boli by nimi popri logike a analýze (jazykovej, pojmovej, ekonomickej a i.) práve argumentácia a interpretácia.[1] Uvedené štyri metódy pritom môžu alebo aj musia byť využívané v kombináciách, napríklad argumentácia podľa Alexyho musí byť logická (s čím Perelman naopak nesúhlasí). Aj interpretácia by zásadne mala byť logickou, rovnako ako analýza (najmä tzv. rekonštruktívna analýza). Na druhej strane, analýza môže byť aj interpretačná, a napokon podľa niektorých náhľadov (T. Gizbert-Studnicki) je argumentácia tiež úzko prepojená s interpretáciou, pretože argumentácia je „komunikačným základom“ interpretácie (v zmysle vzťahu dialógu a monológu pri interpretácii).
Na tomto mieste sa budeme venovať iba výlučne interpretácii a argumentácii, ako dvom z uvedených štyroch metód využívaných v práve. Pritom historicky rozpracovanejšou bola argumentácia, ktorú v podobe rétoriky a topiky rozpracúvali už Aristoteles, Cicero a Boethius. Na nich nadviazala aj stredoveká topická argumentácia v práve, využívajúca topické figúry (tzv. topoi) typu „čo platí o časti, platí aj o celku“, „a fortiori“, „per analogiam“ a podobne. Uvedená väčšia rozpracovanosť argumentácie a rétoriky v porovnaní s interpretáciou práva (napriek existencii určitých interpretačných pravidiel už v rímskom práve) súvisela s dobovo nižšou mierou existencie právnych textov – zákonov – v porovnaní so súčasnou alebo aj s novovekou spoločnosťou. Namiesto interpretácie zákonov a ich aplikácie na konkrétny prípad (postup zhora nadol) sa tak naopak vychádzalo z konkrétneho problému, na ktorý sa hľadalo najlepšie možné riešenie v procese “testovania” katalógu topoi.
Podľa známeho historika právnej metodológie, Jana Schrödera,[2] sa právna náuka o interpretácii začína rozvíjať až v 15.-17. storočí, teda v období opúšťania topiky a hľadania cesty k systematike a ku koreňom neskoršieho právneho pozitivizmu, hľadajúceho právne normy v právnych predpisoch. V tomto období sa tak už vo vzťahu k právnym textom rozlišovali osobitné druhy výkladu: gramatický (jazykový) a dialektický (systematický), ktoré mali byť doménou rétorov a logikov, a až ako tretí sa rozlišoval výklad „právnický“, ktorý sa dobovo členil na doktrinálny (rozširujúci, zužujúci, deklaratívny a korektívny), uzuálny (zaužívaný praxou) a autentický. Ako si pritom možno všimnúť, vo výpočte chýba výklad „historický“, čo Schröder vysvetľuje tým, že dobovo sa „pozitívne právo“, t.j. zákony a iné právne predpisy, považovali za stelesnenie nadčasových noriem, pri ktorých nebolo potrebné zohľadňovať okolnosti ich vzniku či prijatia. S postupom pozitivistického zmýšľania sa však naopak začali zákony považovať „iba“ za príkazy zákonodarcu, a tie boli, pochopiteľne, dobovo podmienené – historický výklad potom mal slúžiť práve na odhalenie pôvodného úmyslu zákonodarcu. Tak sa v 17. storočí zrodil v kontinentálnej Európe, konkrétne v nemeckom, resp. stredoeurópskom právnom okruhu koncept historického výkladu práva. Ako zaujímavá paralela sa nám tu pritom ponúka dnešné odmietanie významu dôvodových správ a namiesto toho zdôrazňovanie aktualizačnej úlohy súdov vo vzťahu k príkazom zákonodarcu – zákony tak majú buď opäť vystihovať nadčasové hodnoty, alebo – a to skôr – umožňovať prispôsobovanie zmeneným dobovým okolnostiam, podobne ako to dnes aj vo filozofickej hermeneutike navrhuje G. Vattimo.[3]
Tak či onak platí, že náuka o interpretácii práva sa začína podobať na tú dnešnú teóriu až od 17.-18. storočia. Okolo roku 1700 ešte Christian Thomasius pritom rozlišuje iba dva druhy výkladu – gramatický a logický (tieto pojmy však chápe vo veľmi širokom význame, podobne ako dnešná francúzska teória interpretácie práva, tiež rozlišujúca iba medzi uvedenými dvoma druhmi výkladu[4]), po roku 1800 však už Savigny pridáva aj systematický a historický výklad, čím sa dostávame k známemu štvordeleniu výkladov. V roku 1886 sa o zmenu snaží nemecký teoretik Kohler, ktorý namiesto logického výkladu navrhuje hovoriť o výklade teleologickom (účelovom).[5]
Aby sme sa však posunuli od dejín k súčasnosti, zosumarizujme, že dnes zásadne tiež rozlišujeme už Savignym rozoznávané štyri druhy výkladu – v zmysle členenia výkladu podľa metódy na jazykový (sémantický a gramatický[6]), logický, historický a systematický (formálny a materiálny) výklad. Ako sme však už tiež naznačili, niektoré náhľady dnes historický výklad odmietajú a namiesto toho hovoria o dvoch možných výkladových cieľoch – historickom prístupe originalizmu, hľadajúcom pôvodný význam právnej úpravy, a na druhej strane o prístupe aktualizačnom, umožňujúcom odhliadnuť od dobových okolností vzniku právneho predpisu. Z iného hľadiska sa podobne rozlišujú textualistický prístup k výkladu, ktorý skúma a interpretuje vlastný text právneho predpisu bez zohľadnenia (dobového) úmyslu zákonodarcu, prístup intencionalistický, ktorý naopak hľadá intenciu, úmysel zákonodarcu,[7] a napokon prístup funkcionalistický, ktorý sa zameriava skôr na účel (teleológia) právnej úpravy. K tomu občas pristupujú aj návrhy rozlišovať tiež aj (buď osobitne alebo namiesto logického) výklad teleologický, prípadne výklad komparatívny,[8] alebo dokonca výklad genetický, koherenčný, prevažujúcou mienkou, judikatúrou (konštantný), ekonomický, funkčný a i. Tu je však možným protiargumentom skutočnosť, že zväčša tieto „nové“ metódy výkladu možno podradiť pod niektorý z uvedených štyroch až šiestich základných druhov výkladu (napr. genetický výklad môže byť podradený pod historický, koherenčný/prevažujúcou mienkou/konštantnou judikatúrou pod systematický,[9] a napokon ekonomický a funkčný pod teleologický).[10]
Ďalšie členenia výkladu predstavujú členenie podľa subjektov, kde dnes predstavuje výzvu zaradenie výkladu ústavným súdom, či výkladu práva EÚ Súdnym dvorom EÚ.
Napokon, z hľadiska rozsahu výkladu rozlišujeme dnes podobne ako v 15.-17. storočí pri doktrinálnom právnickom výklade výklad zužujúci, doslovný, rozširujúci, a dokonca contra legem (historicky známy ako opravný) výklad. Problémy nám tu môže spôsobovať výklad analogický – či ho radiť do delenia podľa rozsahu výkladu, alebo skôr do inštrumentária „logického výkladu“ (v delení podľa metódy). Je však zrejmé, že nejde o osobitnú logickú operáciu v dnešnom chápaní logiky, ale nanajvýš o iné, ešte historické chápanie logiky, ktorá dobovo považovala topickú argumentáciu (topiky sme spomínali vyššie) za súčasť logickej výzbroje rétora. Analógia, podobne ako výklady (ale zároveň aj argumenty, k argumentácii sa však dostaneme až nižšie) a simili, a fortiori, a minori ad maius a pod., totiž predstavujú klasické príklady topík, využívaných prevažne v právnom myslení topickom, prítomnom v strednej Európe do 15.-16. storočia.
Spomenuté rozlišovanie výkladu podľa jeho rozsahu sa pritom tiež čiastočne prekrýva aj s výkladom sémantickým, jazykovým – konkrétne s poukazom na staršiu teóriu tzv. troch oblastí pojmu, o ktorých hovorí napríklad aj Melzer vo svojej „metodologii nalézání práva“.[11] V skratke, rozlišuje sa jadro pojmu, jeho neurčitá časť a napokon oblasť mimo pojmu – vozidlom tak je určite automobil, rogalo môže spadať do neurčitej časti pojmu, ale napríklad strom zjavne nepatrí do pojmu vozidla. Namiesto tejto teórie sa však dnes v oblasti na pomedzí jazykového výkladu a výkladu podľa rozsahu (doslovný, rozširujúci, zužujúci, prípadne aj opravný/contra legem[12] a analogický) pracuje s tzv. teóriou troch vrstiev významu – prvej zodpovedajú jednoduché prípady (easy cases), druhej sémanticky zložité prípady (semantically hard cases), a napokon tretej tzv. skutočne zložité prípady (genuinely hard cases).[13]
Z uvedeného prehľadu vyplýva, že ako historicky, tak aj v súčasnosti, členenie druhov a metodologických prístupov k interpretácii práva nebolo a nie je jednotné, ba dokonca ho možno považovať až za protirečivé, rozporné a nejasné. Frank Cross preto v tejto súvislosti hovorí o interpretačnom pluralizme[14] a Nicholas Rosenkranz dokonca o „kakofónii“ interpretačných prístupov.[15]
Isté riešenia sa niektoré štáty, osobitne angloamerického právneho systému common law, snažia ponúkať v podobe tzv. interpretačných zákonov, ktoré obsahujú istú postupnosť použitia interpretačných kánonov, podobne ako sa o to u nás čiastočne pokúša napr. čl. 3 a 4 základných princípov Civilného sporového poriadku, alebo v medzinárodnom práve verejnom čl. 31-33 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve.
O podobné neoficiálne stanovenie poradia jednotlivých interpretačných kánonov a postupov sa nedávno napríklad v českých (československých) podmienkach pokúsil Jan Wintr,[16] ktorý najprv stanovil základné princípy jednotlivých druhov výkladu (jazykového, systematického, historického a teleologického[17]) a následne určil ich odporúčané poradie použitia vo svojich tzv. desiatich pravidlách prednosti, počnúc zásadnou prednosťou jazykového výkladu (uvedomujúc si samozrejme vhodnosť kontroly porovnaním, či viaceré možné výklady vedú k tomu istému záveru).[18]
Aj keby sme si však tieto pravidlá osvojili, je namieste upozorniť, že sme stále ešte iba na úrovni interpretácie právnych predpisov, ktorej výsledkom je vlastná právna norma, ktorú má orgán aplikácie práva použiť; rovnako si však osobitné pravidlá výkladu vyžadujú aj fakty, na ktoré majú orgány aplikácie práva aplikovať právnu normu získanú interpretáciou textu právneho predpisu. Aj vo vzťahu k týmto ďalším objektom interpretácie možno hovoriť o interpretačnom pluralizme, ba aj o skepticizme vo vzťahu k možnosti zavedenia presných kánonov ich interpretácie. Americkí právni realisti, napr. Jerome Frank, boli známymi skeptikmi vo vzťahu k poznateľnosti faktov a k ich jednotnej interpretácii.[19]
Osobitnú problematike ale predstavuje aj výklad právnych úkonov, napríklad zmlúv. Tu predsa máme aspoň isté vodítko vytvorené aj slovenskou judikatúrou (v skutočnosti vychádzajúcou ešte zo stredovekých interpretačných zásad) – rozlišujú sa tak nasledujúce základné princípy výkladu:
• contra proferentem,
• v prospech platnosti
• v prospech rozumnosti
• v prospech vôle, nie prejavu (vôľa však má byť posudzovaná z celku zmluvy, nielen z jej izolovanej časti)
• v prospech písomnej formy vyjadrenia vôle.[20]
Napokon je ešte na záver potrebné zdôrazniť aj to, že teória práva rozlišuje aj tzv. vadnú interpretáciu, ktorú môžeme rozčleniť na tri druhy:
• Dezinterpretácia (omyl)
• Falzifikácia (lož)
• Tendenčná interpretácia (neúplná pravda; napríklad ak právny zástupca zamlčí pred súdom niektoré skutočnosti).[21]
Prejdúc napokon ešte stručne k argumentácii v práve, zopakujme, že jej vzťah k interpretácii je veľmi úzky – podľa už spomenutého Gizberta-Studnického je totiž medzi nimi vzťah dialógu a monológu, resp. argumentáciu možno pokladať v uvedenom zmysle za diskurzný základ interpretácie. Na rozdiel od obdobia spred 15.-16. storočia sa pritom dnes argumentácii až taká veľká pozornosť ako interpretácii nevenuje. Je skôr doménou diskurzívno-rétorických prístupov k právu (Perelman, ale aj Habermas a Alexy), aj tu však vládnu protikladné náhľady na to, aké prístupy a metódy argumentácie (príp. konkrétne argumenty) sú v práve akceptovateľné. Alexy ako zástanca logicko-empirickej argumentácie vyžaduje jej striktnú logickosť, kým naopak Perelman ako zástanca eristickej argumentácie pripúšťa v práve aj argumentáciu v rozpore s faktmi, logikou, pravdou.[22] Podobne sa rôznia aj náhľady na prípustné techniky argumentácie: príklady, príbehy, metafory, obrazy, rétorika; ba zdôrazňuje sa aj neverbálna komunikácia ako dôležitý argumentačný nástroj.[23]
Aby sme však ponúkli aspoň nejakú systematiku a východisko pre ďalšie úvahy o argumentácii v práve, podobne ako sme pri interpretácii poukázali na Wintrovu snahu o určenie princípov a kánonov interpretácie a ich poradia (prednosti), o niečo podobné sa pokúsil aj vo vzťahu k argumentácii už spomenutý poľský právny teoretik Stelmach.[24] Ten konkrétne rozlišuje a vypočítava pravidlá radené do troch veľkých množín:
1. všeobecné regule argumentácie (platné pre každú argumentáciu: racionálnosť, zameranosť na cieľ)
2. právnické regule argumentácie (napr. argumentácia musí byť v súlade s právom)
3. topiky (zväčša v podobe zaužívaných latinských sentencií – napr. nemo plus iuris) a topické argumenty (napr. argumentum a simili, tiež majúci pôvod ešte v tradičnej stredovekej topickej argumentácii).
Tým stanovil aspoň základný rámec pre (prípustnú) argumentáciu v práve.
Záver:
Je možné a vhodné vytvoriť záväzné kánony interpretácie a argumentácie v práve? Ak by sa tak stalo, potom by skutočne mohli namiesto orgánov aplikácie práva rozhodovať „subsumpčné automaty“ – či už živí (ale slepí k okolnostiam prípadu) sudcovia alebo neživé stroje; a namiesto živých advokátov by zase pred súdmi mohli argumentovať „umelí advokáti“ kombinujúci a testujúci všetky možné argumenty.
Pluralizmus interpretácie a argumentácie v práve by však podľa nášho náhľadu mal zostať aj do budúcnosti zachovaný – a to osobitne v záujme spravodlivosti rozhodnutia a ochrany práv, špeciálne v tzv. zložitých prípadoch. Je však tiež na druhej strane pravdou, že by výber medzi možnými interpretáciami a argumentáciami mal byť – v záujme právnej istoty a následne aj autority práva i samotných rozhodnutí príslušných orgánov – presvedčivý a akceptovateľný. Na to napokon slúži práve odôvodňovanie rozhodnutí, zavedené na našom území v 19. storočí ako nástroj kontroly súdnej moci a boja proti svojvôli a právnej neistote.
Pluralita interpretácie a argumentácie sa tak ako nástroj spravodlivosti môže zachovávať aj naďalej, musí sa však vyžadovať presvedčivosť a akceptovateľnosť záverov interpretácie a argumentácie. Tú pritom dosahujeme aj tým, že využívame všeobecne akceptova(teľ)né princípy, metódy a postupy interpretácie a argumentácie, ktoré rozpracúva a ponúka stranám, účastníkom, ich právnym zástupcom, ale aj súdom a sudcom všeobecne uznávaná právna veda, a ktoré sme si tu – hoci v „kakofonickej“ podobe – stručne predstavili.
Autor: prof. JUDr. PhDr. Tomáš Gábriš, PhD., LLM, MA – vedúci Katedry teórie práva a sociálnych vied, Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave
[1] STELMACH, J. – BROŻEK, B.: Methods of Legal Reasoning. Dordrecht : Springer, 2006.
[2] SCHRÖDER, J.: Recht als Wissenschaft. 2. vyd. Mníchov : C.H.Beck, 2012.
[3] VATTIMO, G. – ZABALA, S.: Hermeneutic Communism: from Heidegger to Marx. New York : Columbia University Press, 2011.
[4] Pozri WINTR, J.: Metody a zásady interpretace práva. Praha : Auditorium, 2013, s. 19.
[5] Tamže, s. 21.
[6] Pozri MRVA, M. – TURČAN, M.: Interpretácia a argumentácia v práve. Bratislava : Wolters Kluwer, 2016.
[7] Pozri podrobne BARAK, A.: Sudca v demokracii. Bratislava : Kalligram, 2016.
[8] Pozri GERLOCH, A.: Teorie práva. 7. vyd. Plzeň : Aleš Čeněk, 2017.
[9] Tam sa radí aj Dr. Patakyovou v diskusii zmienený eurokonformný výklad. Je však nutné rozlišovať jazykový výklad európskeho práva a následne výklad národného práva vo svetle práva EÚ (až tento druhý typ je eurokonformný výklad). V diskusii sa následne polemizovalo (Dr. Rybnikár a Dr. Patakyová) o vhodnosti využívania inštitútu prejudiciálnych otázok vo vzťahu k právu EÚ.
[10] Dr. Kluknavská tu upozornila na pedagogickú vhodnosť čo najjednoduchšieho členenia výkladov práva a sama odporúčala pridŕžať sa Savignyho. Dr. Letková poukázala na možnosť úplného zjednodušenia – rozčlenenia na textuálny a kontextuálny výklad (podobne ako to robí pod inými názvami francúzska teória interpretácie práva), a na vhodnosť, či nutnosť použiť vždy viacero výkladových metód a prístupov za účelom overenia, či vedú k rovnakému záveru.
[11] MELZER, F.: Metodologie nalézání práva. Úvod do právní argumentace. 2. vyd. Praha : C. H. Beck, 2011.
[12] V diskusii doc. Kačaljak poukázal na skutočnosť, že dnes sa aj vo verejnom, osobitne finančnom práve, postupuje aj výkladom rozširujúcim, opravným (contra legem – dokonca aj na úrovni správnych orgánov), či analogickým – aj pod vplyvom doktríny a judikatúry z Nemecka – postupujúc in dubio mitius, a dokonca niekedy priamo podľa intuície a „pocitov“ (gut feeling – najmä ak sa má posudzovať, či došlo k zneužitiu práva). Tým sa opäť otvára široká téma krízy zákonodarstva a úlohy sudcov pri aplikácii práva v konkrétnych prípadoch, na čo poukázal aj Dr. Rybnikár, zdôrazňujúci na druhej strane tiež neformálny vplyv metodických usmernení správnych orgánov na účastníkov konania a niekedy aj na súdy pri ich interpretácii práva. Dr. Krošlák vzniesol otázku právnej istoty a rozširujúcich, či analogických výkladov, alebo výkladov contra legem v trestnom práve. Doc. Prokeinová tu v rámci prípustnosti analógie v trestnom práve poukázala na skutočnosť, že v hmotnom práve trestnom sa analógia pripúšťa iba v prospech páchateľa, ale v procesnom práve je jej využitie bežné. Poukázala tiež na to, že trest zákazu činnosti judikatúra v trestnom práve vykladá tak, že trest nemožno individualizovať na zákaz viesť jeden druh motorových vozidiel, čo je tiež jeden zo spôsobov dotvárania práva súdmi. Naproti tomu Dr. Rybnikár poukázal na to, že takéto individualizovanie sa v správnom súdnictve naopak pripúšťa – dotváranie sa teda uberá v týchto dvoch odvetviach v obdobnej veci rôznymi smermi.
[13] NEŠTINA, M.: Sémantické a pragmatické otázky jazyka právnych predpisov. In: Filozofia, roč. 67, 2012, č. 9, s. 718 a nasl.
[14] CROSS, F. B.: The Theory and Practice of Statutory Interpretation. Stanford : Stanford University Press, 2014, s. 17. Vychádza z diela klasikov ESKRIDGE, W.N. Jr. – FRICKEY, P.P.: Statutory Interpretation as Practical
Reasoning. In: Stanford Law Review, 42, 1990.
[15] QUINN ROSENKRANZ, N.: Federal Rules of Statutory Interpretation. In: Harvard Law Review, 115, 2002. K tomuto náhľadu sa v diskusii priklonil aj prof. Klimko, ktorý zároveň poukázal na to, že pluralizmus interpretačných prístupov umožňuje zohľadňovať aj meniace sa záujmy štátu, či meniacu sa spoločenskú kultúru a klímu. Na to nastolil Dr. Križan otázku, či sa spôsoby a úroveň interpretácie za posledné desaťročia zmenili, čo prítomní zhodne potvrdili – a to aj pod vplyvom rozvíjanej teórie interpretácie a argumentácie v práve.
[16] WINTR, J.: Metody a zásady interpretace práva. Praha : Auditorium, 2013.
[17] Tamže, s. 31-32.
[18] Tamže, s. 206-208.
[19] Dr. Križan tu poukázal na významnú rolu znalcov, na ktorých sa často súdy spoliehajú ako na akýchsi „justičných šepkárov“. Hovoril o informačnej asymetrii vo vzťahu k sudcovi. Doc. Kačaljak poukázal aj na nesúmerateľnosť právneho a ekonomického jazyka, čo sa prejavuje osobitne v daňových veciach. Dr. Krošlák tu zdôraznil, že podľa neho je cieľom procesu aplikácie práva hľadanie pravdy, prípadne napĺňanie účelu normy (napríklad fiškálnych záujmov štátu). Dr. Grambličková upozornila, že aj formálne totožné právne úpravy, napr. tzv. právne transplantáty, sa často interpretujú v rôznych štátoch rôzne, čo môže viesť až k zlyhaniu pôvodného účelu a úmyslu zákonodarcu.
[20] Rovnaké princípy platia aj v USA, ako preukazuje napríklad takmer storočný príspevok amerického právnika slovenského pôvodu, Petra Jurčáka. Pozri dokumenty uložené v jedinom kartóne predstavujúcom archívny fond Petra P. Jurchaka, uloženom v Slovak Institute v Clevelande. Dr. Uličná tu v diskusii nastolila otázku ochrany slabšej strany, spotrebiteľa, s poukazom na súdne rozhodnutia o tom, že text zmluvy obsahoval bežnému človeku nezrozumiteľnú právnu terminológiu – spýtala sa, či to povedie až k vzniku dvojakého jazyka práva.
[21] HARVÁNEK, J. a kol.: Teorie práva. Plzeň : Aleš Čeněk, 2008.
[22] V tejto súvislosti možno odkázať na bohatý prehľad „logických faulov“ v interpretácii – na wikipedii ich ponúka heslo „logický klam“: https://sk.wikipedia.org/wiki/Logick%C3%BD_klam
[23] Dr. Rybnikár tu poukázal na prax preberania argumentácie strán súdmi v ich rozhodnutiach v súdnom konaní, ale tiež na nevhodnú prax preberania argumentov strán z iných prípadov, v ktorých súd túto argumentáciu ako nevhodnú odmietol, ale napriek tomu ju opakujú iné strany v iných obdobných prípadoch. Dr. Patakyová tu poukázala na prax a možnosť využívania argumentácie nezávislého generálneho advokáta pred SD EÚ.
[24] STELMACH, J.: Kodeks argumentacyjny dla prawników. Zakamycze : Kantor, 2003.