Základná poučka modernej teórie práva učí, že právne normy ako stavebné prvky právneho poriadku by mali byť formulované všeobecne – pre neurčitý počet prípadov určitého (rovnakého) druhu. Je však pritom pravdou, že predsa z hľadiska pôsobnosti pri normách rozlišujeme určité obmedzenia a ich „špecializáciu“ – časovú, územnú, vecnú a osobnú pôsobnosť. Tak v prvom rade časová pôsobnosť (temporalita) vymedzuje časový úsek, v ktorom právna norma v spoločnosti regulačne pôsobí. Z tohto hľadiska je napríklad zásadne nežiadúcou, resp. výnimočnou, jednorazová, alebo časovo spätne (retroaktívne) pôsobiaca právna norma. Z územného hľadiska zasa rozlišujeme právne normy, ktorých pôsobnosť sa vťahuje na celé územie štátu (ius universale) a právne normy s lokálnou pôsobnosťou (ius particulare). Podobne, podľa vecnej pôsobnosti rozlišujeme právne normy so všeobecnou pôsobnosťou (leges generales) a právne normy so špeciálnou pôsobnosťou (leges speciales) – na vymedzené okruhy otázok a vzťahov. Ako poslednú „špecializáciu“ právnych noriem poznáme osobnú pôsobnosť (personalita) noriem – tá vymedzuje okruh osôb, pre ktoré právna norma platí. Platnosť právnej normy sa tak môže vzťahovať buď na všetky subjekty (všeobecná norma) alebo len na štátnych občanov, na cudzincov, či na užšie vymedzenú skupinu subjektov (špeciálna norma). Ani pritom však zväčša nepripúšťame, aby sa zákon vzťahoval iba na jednu konkrétnu osobu, či situáciu.

Naopak, právny systém common law výslovne pozná aj inštitút tzv. „private acts“ – súkromných zákonov:

z hľadiska ich pôsobnosti prijatých iba v prospech konkrétne vymedzenej osoby, odlišnej od verejnosti, či štátu, a často vnímanej ako akýsi „sponzor“ zákona, ktorý aj sám návrh zákona pripraví a predloží, alebo
z hľadiska regulácie iba jednorazovej situácie.

V uvedenom zmysle si najprv bližšie predstavíme koncepciu „súkromných zákonov“ v angloamerickom, resp. common law systéme, a následne sa vrátime k slovenskej teórii práva a k súčasnej aj historickej právnej úprave platnej na území Slovenska, aby sme sa dopracovali k záveru, či obdobný inštitút súkromných zákonov existoval alebo stále existuje aj v našich podmienkach.

Súkromné zákony v systéme common law

Aby nám bolo jasnejšie pôvodné rozlíšenie verejných a súkromných zákonov, zacitujme tu autora z 19. storočia, ktorý vysvetľuje, že súkromnými zákonmi sa na britských ostrovoch chápali zákony týkajúce sa záujmov jednotlivcov alebo určitých miestnych pospolitostí, a nie celej verejnosti.[1] Na druhej strane, aj zákony týkajúce sa iba určitej časti územia však mohli byť stále považované za zákony všeobecného záujmu a celej verejnosti – také sa potom považovali za „verejné“, nie súkromné. K rozdielu pritom pôvodne až do konca 18. storočia prispieval aj fakt, že súkromné zákony neboli publikované takým istým spôsobom ako verejné zákony, a publikovali sa iba súkromne. Na konci 19. storočia však všeobecne platilo, že aj súkromné zákony sa vo väčšine prípadov publikovali „verejne“, hoci v osobitnej zbierke, popri ďalších dvoch zbierkach – pre verejné zákony a pre miestne zákony.

Tradičným príkladom tzv. súkromných zákonov v britskom právnom systéme boli v minulosti napríklad jednorazové právne úpravy konkrétnych riečnych kanálov, železníc, vodných priehrad, prístavov a podobne, ktoré vo vyššie naznačenom dvojdelení súkromných zákonov spadajú do kategórie (2.).[2] Iba menšinu predstavovali súkromné zákony prijímané len pre súkromný záujem konkrétneho sponzora zákona – ako zákony vyššie uvedenej kategórie (1.). Aj s ohľadom na inú tradíciu v pomere zákonnej a obyčajovej právnej úpravy (s prevahou obyčajového, resp. precedenčného práva) v podmienkach britských ostrovov nás pritom nemôže veľmi udivovať štatistika, podľa ktorej v rokoch 1800-1884 bolo dokopy „súkromných zákonov“ prijatých až 18.497, čo je asi dvojnásobok „verejných zákonov“, ktorých bolo v rovnakom období prijatých „iba“ 9.556.[3]

Súkromné zákony však v angloamerickom právnom systéme, systéme common law, existujú aj v 21. storočí – a to nielen na britských ostrovoch. Kanadská autorka Ruth Sullivan tak uvádza, že súkromné zákony sa ešte stále môžu prijímať aj v Kanade, a to buď z iniciatívy vlády, alebo aj na podnet súkromných iniciátorov, za účelom regulácie ich súkromných obchodných alebo iných záujmov. Prípadov síce podľa autorky nie je toľko, koľko ich bývalo v minulosti, stále však predstavujú pomerne početnú súčasť kanadského právneho systému.[4] Dokazuje to aj osobitný verejne dostupný prehľad – zoznam všetkých súkromných zákonov platných v Kanade, zverejnený online.[5]

Súkromné zákony na Slovensku?

V našich (uhorských) právnych dejinách nachádzame množstvo podobných príkladov – pred 18. storočím totiž nebolo výnimočným, že zákony (dobovou terminológiou zákonné články) upravovali status a otázky týkajúce sa iba konkrétnych osôb, či konkrétnych panstiev. Možno tak príkladom uviesť nasledujúce, ešte na začiatku 20. storočia platné a účinné, zákony:

zák. čl. 74/1715 – Ratione controversiae dimidietatem arcis et dominii Bozók tangentis (týkajúci sa sporu o polovicu pevnosti a panstva Bozók),
zák. čl. 12/1647 – Ne dominus episcopus Jaurinensis in jura et jurisdictionem capituli sese intromittat (aby rábsky biskup nezasahoval do práv kapituly);
osobitnými zákonmi však boli tiež udeľované „občianstva“, resp. domovské práva, indigenáty, cudzím šľachticom, ktorí sa chceli v Uhorsku usídliť a požívať uhorské šľachtictvo.

Netreba sa však vracať až tak ďaleko, spätne do uhorských dejín. Situáciu obdobnú angloamerickým súkromným zákonom totiž zrejme predstavujú aj nie tak dávne, a stále „živé“ dekréty prezidenta Beneša, či súvisiace nariadenia SNR z rokov 1944 a 1945 – tie totiž zjavne sledovali konkrétne ciele jednorazovej konfiškácie majetku Nemcov, Maďarov, zradcov a kolaborantov – naplnením tohto cieľa došlo k ich „konzumácii“, čo je aj dnešný argument Českej aj Slovenskej republiky, prečo tieto úpravy nie je potrebné rušiť.

Do podobnej kategórie, ale pritom navyše ako príklad zákona postihujúceho konkrétne určené osoby, patrí tiež tzv. lex Schwarzenberg – zákon č. 143/1947 Sb., o převodu vlastnictví majetku hlubocké větve Schwarzenbergů na zemi Českou.

A napokon, nie je tajomstvom, že aj dnes sa prijímajú zákony, pri ktorých vlastnosti elektronického dokumentu s textom návrhu zákona vykazujú prípravu konkrétnymi finančnými skupinami, alebo zákony, ktoré majú sanovať konkrétny príklad zlyhania štátu alebo súkromnej korporácie, ktorej bankrot by mohol spôsobiť väčšie škody než jej záchrana štátom a osobitným zákonom…

Zdá sa teda, že aj slovenský (a československý, či predtým uhorský) právny poriadok majú svoje skúsenosti s tzv. súkromnými zákonmi – či už z hľadiska toho, že sa dotýkajú iba jednorazovej udalosti, alebo konkrétnej fyzickej či právnickej osoby, alebo napokon tiež z hľadiska toho, že sú prijímané na podnet a vyriešenie konkrétneho záujmu a problému jednej alebo viacerých konkrétnych fyzických a právnických osôb, často aj s otáznosťou verejného záujmu na takejto zákonnej úprave…

Záver

Hoci naša teória práva o fenoméne „súkromných zákonov“ mlčí, je pravdou, že aj naše právne dejiny a dokonca aj platná právna úprava poznajú obdobu takýchto zákonov. Ide pritom o viacero druhov predpisov, zahŕňajúcich jednak jednorazové predpisy – ako napr. jednorazové konfiškácie majetku Nemcov, Maďarov, zradcov a kolaborantov po 2. svetovej vojne, prípadne sa týkajúcich iba jednej konkrétnej osoby či udalosti – napríklad zmienený lex Schwarzenberg, alebo tiež spomienkové zákony (o zásluhách T. G. Masaryka, M. R. Štefánika a podobne). Napokon však medzi súkromné zákony patria aj akési „skryté“ súkromné zákony – tým pritom nemyslíme len zákony, ktorými štát zavádza zdanlivo všeobecnú právnu úpravu len preto, aby tým fakticky postihol jeden konkrétny prípad (ide o zákony známe ako lex Tipos, či lex Váhostav), ale aj zákony, ktoré sa vraj tvoria na objednávku konkrétnych finančných skupín, sledujúc ich záujmy, hoci táto situácia môže byť popieraná.[6] Na základe uvedeného tak navrhujeme rozlíšiť súkromné zákony:

a) Nepravé – napr. tzv. lex Tipos či lex Váhostav[7] alebo všeobecne prípady, keď sa má všeobecne za to, že príčina prijatia zákona bola jednorazová, účelová v prospech buď štátu alebo neštátneho subjektu, ale predpisy sú napriek tomu formulované všeobecne.

b) Hybridné – ich príkladom sú najmä tzv. Benešove dekréty – ako síce otvorene a formálne aj fakticky jednorazové predpisy, ale zároveň všeobecne formulované predpisy bez menovania konkrétnych fyzických a právnických osôb. Sem by sme zrejme mohli radiť aj spomienkové zákony, ktoré síce naopak vyzdvihujú zásluhy konkrétnej osobnosti, ale pritom zavádzajú všeobecné pravidlo „úcty“ k daným presne špecifikovaným osobnostiam.

c) Pravé – ako napríklad lex Schwarzenberg, či vyššie spomínané uhorské historické úpravy, ktoré vo svojej podstate predstavujú buď zákony postihujúce konkrétne vymedzené osoby, alebo na druhej strane zákony prijaté v prospech jednej konkrétnej uvedenej osoby.

Autor: prof. JUDr. PhDr. Tomáš Gábriš, PhD., LLM, MA – vedúci Katedry teórie práva a sociálnych vied, Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave

[1] CLIFFORD, Frederick: A History of private Bill Legislation in two volumes. Vol. I. Repritn. London : Routledge, 1968 (prvé vydanie 1885), s. 267.

[2] Tamže, s. vi.

[3] Tamže, s. vii.

[4] SULLIVAN, R.: Statutory interpretation. Toronto : Irwin Law, 2007, s. 8.

[5] Dostupné na internete: http://laws-lois.justice.gc.ca/eng/TablePrivateActs/index.html Na novom Zélande sa za obdobie rokov 1856 až 2010 hovorí o 445 súkromných zákonoch. Pozri RICHARDSON, Ivor: Private Acts of Parliament. In: Victoria University of Wellington Legal Research Paper Series, 41, 2010, s. 655. Za súkromné zákony sa pritom na Novom Zélande považujú zákony súkromné buď svojím „obsahom“ alebo „pôvodom“ (t.j. iniciátorom). Tamže, s. 656.

[6] Dostupné na internete: http://www.teraz.sk/import/slek-navrhovany-system-zliav-je-roben/29865-clanok.html?mostViewedArticlesGlobalTab=0

[7] Dostupné na internete: https://zastavmekorupciu.sk/cases/vahostav-a-schrankove-firmy