Veľká časť právnej terminológie a právnych inštitútov, ktoré dnešná Slovenská republika a jej právny poriadok pozná, má svoj pôvod na sklonku 19. storočia v teoretických dielach nemeckej pandektistiky, resp. pojmovej teórie práva (Begriffsjurisprudenz). Logickými postupmi pripodobňovanými chemickým reakciám – zlučovaniu a odlučovaniu prvkov – boli vytvorené kategórie a horizontálne aj vertikálne vzťahy medzi právnymi pojmami, ktoré používame najmä v strednej Európe, ale fakticky v celej kontinentálnej Európe, až dodnes. Do tejto kategórie patrí napríklad aj binárne štrukturalistické rozlišovanie medzi zákonnosťou a nezákonnosťou (legalitou a ilegalitou), ale tiež rozlišovanie medzi právom a povinnosťou.
V minulosti, ale aj dnes sa však ozývali a ozývajú hlasy, podľa ktorých posledné dve uvedené kategórie – práva a im zodpovedajúce povinnosti – nestačia, pretože dostatočne nevystihujú skutočnú a veľmi bohato štruktúrovanú realitu. Zrejme prvým, kto na to upozorňoval, bol americký teoretik Hohfeld. Od neho túto argumentáciu prevzal škandinávsky právny realista Alf Ross a skrze neho tieto myšlienky dodnes žijú medzi predstaviteľmi súčasného právneho realizmu, osobitne v španielsky a taliansky hovoriacich krajinách. Práve nimi navrhované rozlišovanie širších možností než len binarity vzájomného vzťahu medzi právom a povinnosťou predstavíme na nasledujúcich riadkoch v podobe rozlišovania viacerých tzv. „právnych situácií“, a to osobitne s prepojením na aktuálny trend ochrany spotrebiteľa.
Hohfeld a jeho koncepcia právnych situácií
Wesley Newcomb Hohfeld, americký právny teoretik, už na začiatku 20. storočia[1] rozlíšil osem právnych konceptov, ktoré podľa neho dokážu jednotlivé každodenné právne situácie vystihnúť omnoho presnejšie než len binárne pojmy práva a povinnosti. Konkrétne navrhol rozlišovať nasledujúce právne koncepty: právo, neprávo, privilégium, povinnosť, právomoc, bezmocnosť, imunita, a zodpovednosť.
Tieto následne rozdelil do vzťahu tzv. opozít, protikladov: právo-neprávo, privilégium-povinnosť, právomoc-bezmocnosť, imunita-zodpovednosť. Okrem toho ich však zoradil aj do dvojíc v závislosti na ich korelácii – vzájomnom právnom vzťahu subjektov: právo-povinnosť, privilégium-neprávo, právomoc-zodpovednosť a napokon imunita-bezmocnosť.[2]
Aby sme jeho členeniu lepšie porozumeli, objasnime si ho na príkladoch. Hohfeld mal v prvom rade za to, že pojem právo je príliš všeobecný a nezohľadňuje vhodne rôzne odtiene významu tohto slova – napríklad ak porovnáme „právo“ usmrtiť druhého v nutnej obrane, so základným ľudským „právom“ – napríklad na telesnú integritu. Práve tento významový nedostatok sa pritom svojimi pojmami pokúsil odstrániť.[3]
Zostaňme najprv pri vzťahu tradičných pojmov práva a povinnosti (right-duty): „právom“ (right) Hohfeld navrhuje ponovom rozumieť takú situáciu, v ktorej máme nárok na konanie zo strany druhého. Naopak, situáciu, v ktorej máme právo v tom zmysle, že nikto nás nemôže do ničoho nútiť, nemáme voči nikomu žiadnu „povinnosť“ (duty), Hohfeld označuje ako „privilégium“. Napríklad možnosť svedčiť v súdnom konaní (dobrovoľne) Hohfeld označuje ako privilégium v situáciách, kde neexistuje právna povinnosť svedčiť, aká môže vyplývať zo zákona.. Na označenie situácie tej osoby, ktorá by žiadala v takomto prípade privilegovaný subjekt svedčiť, Hohfeld použil pojem „neprávo“, podľa neho vhodne vystihujúci postavenie takéhoto subjektu v núdzi.[4]
Ďalšia situácia, s ktorou Hohfeld pracuje, je „právomoc“. Znamená možnosť vrchnostensky vystupovať voči inému subjektu, ktorý je v pozícii „zodpovednosti“. Tento stav však Hohfeld nevníma negatívne – „právomocou“ rozumie napríklad aj taký stav, ak osoba môže akceptáciou ponuky spôsobiť vznik právneho vzťahu (zmluvy), kde osoba predtým vykonajúca ponuku bude v stave „zodpovednosti“ – zodpovednosti splniť, k čomu sa ponukou zaviazala. Podobne vo vzťahu k vlastníkovi sú všetci ostatní v stave zodpovednosti rešpektovať jeho vlastnícke právo (jeho právomoc), ale na druhej strane v okamihu opustenia veci (derelikcie) nadobúda každá osoba právomoc stať sa vlastníkom opustenej veci a pôvodný vlastník sa dostáva do situácie zodpovednosti rešpektovať vlastnícke právo nového vlastníka.[5]
Nakoniec Hohfeld pracuje s konceptom „imunity“. Tou rozumie taký stav, v ktorom má subjekt právo na nezasahovanie do svojej sféry. Všetky ostatné subjekty sú potom v stave „bezmocnosti“ (disability) vo vzťahu k nositeľovi „imunity“.[6]
Postaviac tieto koncepty vedľa seba platí, že „právo“ má ten, kto môže od druhého požadovať nejaké konanie („povinnosť“), „privilégium“ je sloboda od donútenia zo strany druhého (druhý subjekt má „neprávo“), „právomoc“ je kontrola nad právnym vzťahom (ostatní sú v podriadenej pozícii „zodpovednosti“), a napokon „imunita“ je situácia, keď druhý nemôže ovplyvniť, či sa dostaneme do určitého právneho vzťahu („bezmocný“ sám nemôže so subjektom s imunitou založiť právny vzťah).[7]
Právni realisti a právne situácie
Hohfeldom podrobne rozpracované právne situácie zaujali Alfa Rossa, predstaviteľa škandinávskeho právneho realizmu, ktorý volal práve po tom, aby sa opustili umelé termíny a koncepty, ktoré neodrážajú žiadnu realitu, a na druhej strane volal po tom, aby právo a jeho pojmy vernejšie zachytávali sociálnu realitu, ku ktorej počítal aj jednotlivé situácie podrobne rozpracované Hohfeldom.[8]
Ross pritom zaviedol ďalšie osobitné pojmy príkazu a zákazu, ktorými sa pokúšal vyjadriť Hohfeldových uvedených osem rôznych právnych situácií, rozlišujúc prikázané, neprikázané, zakázané, nezakázané, povolené a slobodné konanie, nezakázanie povinnosti a nepovinnosť.[9] Do podrobností tu nepôjdeme.
V podobnom duchu aj dnes vhodnosť rozlišovania rôznych právnych situácií zdôrazňuje realistická právna veda v Taliansku[10] a ňou inšpirovaná právna veda v Latinskej Amerike. Známy súčasný taliansky právny realista Riccardo Guastini tak hovorí o tzv. subjektívnych právnych situáciách, ktoré spája s podobnými konceptmi príkazu, zákazu, autority, možnosti, kapacity, kompetencie, práva, povinnosti, neschopnosti, právom chráneného záujmu, slobody, záväzku, bremena, povolenia, možnosti, moci, privilégia a i.[11] Zásadne však uznáva osem hlavných právnych situácií, ktoré načrtol už Hohfeld, a ktoré uznával aj Ross.[12] Medzi nimi pritom Guastini rozlišuje primárne, ktoré priamo regulujú možnosti správania subjektov práva, a sekundárne, ktoré umožňujú regulovať správanie druhých, resp. vytvárať nové primárne situácie. Primárnym a sekundárnym situáciám teda zodpovedajú dva druhy právnych vzťahov – tie prvé sú vzťahy dôvery, a tie druhé sú vzťahy mocenské:[13]
Primárnymi situáciami sú pritom povinnosť, nárok, sloboda a absencia nároku. Sloboda pritom znamená, že subjekt nemá právnu povinnosť, a absencia nároku predstavuje zasa situáciu, v ktorej nikto nemá voči subjektu žiadny konkrétny nárok.
Sekundárnymi situáciami sú pre Guastiniho kompetencia, podriadenosť, inkompetencia (absencia kompetencie) a imunita (absencia podriadenosti).[14]
Praktické využitie právnych situácií – vizualizácia práva?
Je uvedené rozlišovanie právnych situácií iba teoretickým a vedeckým cvičením, alebo môže mať takéto podrobné a pomerne komplikované členenie aj nejaký praktický význam? V súčasnosti, vo svete, kde technológie umožňujú dômyselné rozlišovanie jednotlivých právnych situácií, sa aktuálne uvažuje nad tým, aby sa v práve začalo – osobitne najmä za účelom ochrany spotrebiteľa – upozorňovať napríklad v (spotrebiteľských) zmluvách na rôzne právne situácie a rôzne miery možnosti zmluvných strán konať či nekonať – osobitnými symbolmi, či ikonami, alebo pomocou inej vizualizácie obdobnej dopravnému značeniu – za účelom upozornenia adresáta právnych predpisov, či zmluvných strán, osobitne ak ide o neprávnikov, na právne situácie, vyplývajúce z daného predpisu či zmluvy.[15]
Prvé pokusy týmto smerom už vykonala Právnická fakulta Univerzity v Osle, Nórsku.[16] Podobne sa v Nemecku hovorí o tzv. Rechtsvisualisierung, právnej vizualizácii, vizuálnej právnej komunikácii, vizuálnom práve, či o multisenzorickom práve.[17] Niektorí autori tak dokonca v rámci e-governmentu navrhujú využívať digitálne postavy prihovárajúce sa užívateľovi v priebehu využívania elektronických služieb verejnej správy, aby ho upozorňovali na jeho príslušnú právnu situáciu, mieru možnosti konať či nekonať.
Najviac sa však využiteľnosť rozlišovania právnych situácií predsa len zdôrazňuje v kontexte zmienených spotrebiteľských právnych vzťahov, osobitne v prípade spotrebiteľských zmlúv – použitie ikon upozorňujúcich na práva, povinnosti, či ikon upozorňujúcich na možnosť voľby zaškrtnutím políčka, totiž vraj môže podstatne zvýšiť právnu ochranu poskytovanú spotrebiteľom.[18]
Záver
Napriek recentnému vývoju, v ktorom sa mladá generácia stáva čoraz vnímavejšou ku grafickému značeniu a menej vnímavou k písanému textu, je dnes právo stále zamerané primárne na literárnu formu a na písaný text, resp. slová. Minimálne z vedeckého záujmu by preto bolo nepochybne vhodné preskúmať možnosti využitia moderných technológií za účelom zvýšenia porozumenia právu – osobitne prostredníctvom jeho vizualizácie. Nejde pritom o žiadnu novinku – veď už koloniálna Austrália používala v 19. storočí pre aborigénov neznalých písma a anglického jazyka kreslené vyhlášky,[19] a v New Yorku sa aj dnes príručky pre pouličných obchodníkov často nerozumejúcich anglicky distribuujú tiež aj v grafickej podobe.[20]
Vizualizované právo, iurisprudentia picturata, však má aj iný, praktický, a bez väčšej námahy priamo využiteľný aspekt – konkrétne ho možno pokusne využívať napríklad v pedagogickom procese na právnických aj neprávnických fakultách, kde sa zabezpečuje výučba právnej problematiky:[21] Učebnice práva ako aj vedecké právne texty totiž dnes už bez problémov možno doplniť o vizuálne grafické pomôcky a doplnky, ktoré by mohli jednak napomôcť lepšiemu pochopeniu textu, naznačeniu vzťahov v rámci právneho poriadku či právneho odvetvia, ale tiež by mohli lepšie stimulovať predstavivosť, pamäť a reprodukčné schopnosti študentov ako adresátov textu.[22]
Autor: prof. JUDr. PhDr. Tomáš Gábriš, PhD., LLM, MA – vedúci Katedry teórie práva a sociálnych vied, Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave
[1] HOHFELD, Wesley Newcomb: Fundamental Legal Conceptions as applied in judicial reasoning. New Haven : Yale University Press, 1919.
[2] Tamže, s. 5.
[3] Tamže, s. 6.
[4] Tamže, s. 7.
[5] Tamže, s. 8.
[6] Tamže, s. 9.
[7] Tamže. Predhovor Waltera Wheelara Cooka.
[8] ROSS, Alf: Sobre el derecho y la justicia. Prel. Genaro R. Carrió. Buenos Aires : Eudeba, 1963, s. 152 a nasl.
[9] Tamže, s. 156-158.
[10] GUASTINI, Riccardo: La sintaxix del derecho. Prel. Álvaro Nunez Vaquero. Madrid : Marcial Pons, 2016.
[11] Tamže, s. 83.
[12] Tamže, s. 84.
[13] Tamže, s. 87.
[14] Tamže, s. 85-86.
[15] Pozri MAHLER, Tobias: Legal Risk Management: Developing and Evaluating Elements of a Method for Proactive Legal Analysis, with a Particular Focus on Contracts. In: Journal of Law, Business, & Ethics, 2010, 53-54, s. 273-310.
[16] Na danej fakulte sa riešil osobitný projekt k vizualizácii práva: https://www.jus.uio.no/english/research/areas/law-history/projects/law_visualization.html
[17] Pozri https://blog.law.cornell.edu/voxpop/2013/05/15/visual-law-what-lawyers-need-to-learn-from-information-designers
[18] Porovnaj: BARTON, Thomas D. – BERGER-WALLISER, Gerlinde – HAAPIO, Helena: Visualization: Seeing Contracts for What They Are, and What They Could Become. In: Journal of Law, Business & Ethics, 19, 47, 2013. Tiež: https://devendra.design/blog?tag=visual+law
[19] Pozri proklamáciu z roku 1816 určenú pre tasmánskych domorodcov: https://ipfs.io/ipfs/QmXoypizjW3WknFiJnKLwHCnL72vedxjQkDDP1mXWo6uco/I/m/Gov_Davey’s_proclamation-edit2.jpg
[20] http://welcometocup.org/file_columns/0000/0980/mpp_vendor_power.pdf; pre širší kontext pozri: http://www.lexpert.com/our-approach/visualization/visual_law/
[21] BRUNSCHWIG, Colette R.: On Visual Law: Visual Legal Communication Practices and Their Scholarly Exploration. In: SCHWEIHOFER, Erich et al. (eds.): Zeichen und Zauber des Rechts: Festschrift für Friedrich Lachmayer. Bern : Editions Weblaw, 2014, s. 899-933.
[22] Pozri napr.: http://www.openlawlab.com/project-topics/illustrated-law-visualizations/; http://lawdesigntech.tumblr.com/ Existujú tiež snahy vizualizovať vzájomné vzťahy medzi právnymi predpismi či už v rámci právneho poriadku alebo v rámci odvetvia, či vzťahy medzi ustanoveniami jedného zákona či zákonníka – aby bolo vidno mieru prepojenosti, zosieťovanosti práva. Pozri napr. http://www.lexmex.fr/; ďalšie infografiky: http://sketchlex.com/