Zveršované Opus tripartitum – k 500. výročiu prvého vydania (1517)

Rok 2017 sa chýli ku koncu a všetci právni historici sa už pripravujú na budúcoročné sté výročie udalostí spojených so vznikom Československa (1918). Aj rok 2017 však priniesol významné výročie spojené s právnymi dejinami – totiž 500. výročie prvého tlačeného vydania diela Opus tripartitum (1517).
Tým, ktorí absolvovali predmet „Právne dejiny Slovenska“, netreba význam tohto diela opakovať. Pre ostatných však uveďme základné fakty. Ide o plod dlhodobých snáh o inkorporáciu uhorských zákonov, ale aj obyčajového práva, do jedného kódexu, zákonníka. Táto úloha bola vyjadrená už v zákonnom článku 6/1498 a bola uložená snemu aj kráľovi. Snem uskutočnením takejto kompilácie poveril pronotára Adama a panovník poveril vypracovaním osnovy niekedy po roku 1500 Štefana Werbőczyho. Werbőczy sa následne skutočne do diela pustil.


Čerpal pritom prevažne z obyčajového práva, ale použil aj dovtedajšiu súdnu prax (rozhodnutia súdov), privilégiá a kráľovské dekréty (zákony), ako aj teoretické diela zahraničných (a osobitne dávnych rímskych) právnikov. Keď v roku 1514 predložil svoje dielo snemu ako zákonodarnému orgánu, ten zvolil na preskúmanie predloženého návrhu 10-člennú komisiu, ktorá dielo schválila ako verne zachytávajúce uhorské šľachtické právo. Opus preskúmal aj kráľ a potvrdil ho 19. novembra 1514 vo forme predpísanej na sankcionovanie zákona. Nepripojil však k dielu svoju pečať, čo bola posledná podmienka na to, aby sa dielo stalo zákonom. Potvrdenie Tripartita tak nebolo úplné a perfektné. Okrem toho kráľ ústne sľúbil, že Werbőczyho dielo rozošle do všetkých komitátov (stolíc) Uhorska, a tým ho publikuje – ani tento sľub však kráľ nesplnil, pričom sa iba predpokladá, že ho od toho odhovorila magnátska strana, podľa ktorej Tripartitum nadŕžalo skôr záujmom nižšej šľachty. Werbőczy však nechcel, aby jeho dielo vyšlo nazmar a dal ho na vlastné náklady v roku 1517, teda pred 500 rokmi, vytlačiť vo Viedni. Aj keď sa tak dielo nikdy nestalo z formálneho hľadiska zákonom, rozšírilo sa v tlačenej podobe medzi uhorskými právnikmi a miestnymi správnymi a súdnymi orgánmi ako spísané obyčajové právo, a ako také sa aj v praxi používalo – v niektorých otázkach (najmä týkajúcich sa rodinného a dedičského práva) dokonca na našom území platilo až do roku 1950 (!).

Aby sme však neopakovali iba všeobecne známe skutočnosti, poukážeme na tomto mieste na osobitný, menej známy spôsob, akým sa Opus tripartitum vnímalo a „oslavovalo“ v uhorskej právnickej obci v minulosti. Jeho výnimočný status ako základu a prameňa vyjadrujúceho osobitné postavenie uhorskej šľachty, a tým aj suverenitu Uhorska v konglomeráte habsburskej ríše, sa totiž osobitne v dobovom humanistickom myslení 17. storočia prejavil aj dnes nepredstaviteľným prístupom k právne záväznému textu – zveršovaním!

Áno, humanistickí právnici 17. storočia v rámci „umenia krásne myslieť“ (ars pulchre cogitandi), t.j. osobitného dobového estetického prístupu k vede, vrátane právnej, neváhali cibriť právnické myslenie aj kombinovaním práva s poéziou. Veď humanistický právnik mal byť majstrom slova, majstrom rétoriky, ktorú musel ovládať každý dobový učenec so všeobecným vzdelaním – tvorila totiž súčasť tzv. trivia, „triviálneho“, základného vzdelania, na ktoré podľa antických vzorov nadväzovalo vzdelanie v štyroch ďalších disciplínach, spolu predstavujúcich tzv. sedem slobodných umení.[i]

Humanistické myslenie vo všeobecnosti znamenalo znovuobjavovanie antických tradícií s cieľom napodobňovať nielen vzory antického školstva, vzdelávania, ale aj antickej vzdelanosti, myslenia a vedeckej aj umeleckej tvorby, a to ako v obsahovej rovine, tak aj v rovine elegantného štýlu. Tieto myšlienky, ako je známe, sa šírili osobitne z územia dnešného Talianska (z univerzít v Padove, či Bologni), kde už osobnosti ako Petrarca (+1374) a Boccaccio (+1375) v prvej generácii presadzovali hodnoty humanizmu a renesancie. Konkrétne, proti váhe tradičného kresťanského scholastického učenia akcentovali antiku (alebo to, čo si pod ňou predstavovali), vedu a experimenty.[ii] Mnohí uhorskí študenti pritom navštevovali práve tieto najstaršie európske univerzity a myšlienky humanizmu tak prenikali aj k nám. Humanizmus a renesancia potom v Uhorsku napriek porážke osmanskými vojskami pri Moháči v roku 1526 a následnej okupácii väčšiny územia Uhorska pretrvali ako uznávané hodnoty a prístupy po celé 16. storočie. Ich dominancia sa končí až približne s 30-ročnou vojnou (1618-1648),[iii] teda presne v období, ku ktorému sa datuje aj naša veršovaná verzia diela Opus tripartitum  (1. vydanie v roku 1636, 2. vydanie v roku 1648)[iv]  – tú tým pádom môžeme právom považovať za akýsi posledný „výkrik“ humanistického právnického (právneho) myslenia v Uhorsku.

Kým však v Itálii bol humanizmus prevažne výrazom ideológie mestského, kupeckého obyvateľstva,[v] špecifikom uhorskej renesancie (umeleckého prúdu) a humanizmu (myšlienkového prúdu) bolo to, že neboli spojené s meštianstvom, ale hlavne s panovníckym dvorom a šľachtou. Charakter kruhov, ktoré tento myšlienkový prúd prijali, tak spôsobil, že humanizmus v Uhorsku zostal na polceste – zostal kresťanský aj svetský, pokrokový aj konzervatívny.[vi] Práve s takouto verziou humanizmu sa stretávame aj v prípade hornouhorských šľachtických autorov 16. a 17. storočia, vrátane právnikov.

Z tejto kategórie osobností a ich diel môže byť pre dnešných slovenských študentov práva, či právnikov osobitne zaujímavým už príklad známeho humanistického vzdelanca z územia Slovenska, Martina Rakovského, ktorý v 16. storočí publikoval angažovanú občiansko-politickú, či právnickú poéziu – básnickú zbierku „O svetskej vrchnosti“[vii], či zbierku „O rozvrstvení obyvateľstva a príčinách prevratov v kráľovstvách a impériách“.[viii]

Zveršovanie právne záväzného textu – diela Opus tripartitum – je však špecifikom iného, menej známeho právneho učenca pochádzajúceho z územia Slovenska, Jána Okoličániho, resp. dobovým úzusom – Joannesa Okolycznai ab Okoliczna, poslovenčene Jána Okoličianskeho, znalca práv a prefekta Liptovského Hrádku.[ix] Humanistické vzdelanecké ideály, ktorých prejavy nachádzame už v pôvodnom texte Opus tripartitum vo forme odkazov na rímsku vzdelanosť a rímske právo, tak Okoličáni priviedol k vrcholu, prevezmúc okrem obsahu aj formu oceňovanú humanistickými vzdelancami – „krásnu formu“ poézie.

Ako príklad si uveďme iba úplne prvý článok diela Opus tripartitum, ktorý predznamenáva obsah jednotlivých troch častí celého diela. Tento článok prebásnil Okoličáni nasledovne (s naším voľným „prebásnením“ do slovenčiny):

Testante Titulo primae partis, (Podľa titulu prvej časti,)

in tres partes dividitur ordo iuris. (právny poriadok sa delí do troch častí.)

PRIMA pars tractat dignitatem personarum, (Prvá časť rieši osôb postavenie,)

inventionem, divisionem bonorum, (pôvod a majetkov rozdelenie,)

disposicionem, alienationem, (nakladanie s nimi a ich scudzovanie,)

diversorum bonorum rationem. (rôznych dobier rozlíšenie.)

SECUNDA pars declarat Iuris cursum, (Druhá časť vysvetľuje súdne konanie,)

varias sententias harumque processum. (druhy rozsudkov a ich vynášanie.)

TERTIA transmissiones causarum, (Tretia vecí postúpenie,)

causas capitum civium et plebeorum. (hrdelných káuz mešťanov a sedliakov riešenie.)

Dielo Jána Okoličániho (Okoličianskeho) je tak prejavom a dôkazom rozvinutého humanistického právnického myslenia v Uhorsku prvej polovice 17. storočia, a to dokonca v dobách, kedy aktuálne na Slovensku univerzitné právnické vzdelanie a právna veda oficiálne neexistovali – Trnavská univerzita totiž bola založená až v roku 1635 a právnická fakulta v jej rámci vznikla až v roku 1667 (čomu bolo v roku 2017 presne 350 rokov). Práve ona sa potom stala nástrojom organizácie právneho a právnického myslenia na území Slovenska na nasledujúcich sto rokov (do roku 1777, keď bola presťahovaná do Budína), pristupujúc však už k právu viac v duchu dogmatickom, než z „externého“ pohľadu iných vied a umení.

Zveršované Opus tripartitum tak stelesňuje nielen koniec etapy právneho humanizmu, ale tiež nástup obdobia moderného vedeckého, univerzitného skúmania práva s dôrazom na dogmatiku právnych noriem. Príznakom tohto smerovania pritom môže byť už aj skutočnosť, že sám Okoličáni nezveršoval „prológ“, teda „učebnicový“, teoretický úvod do diela Opus tripartitum, ktorý sám osebe nemal právnu záväznosť, a namiesto toho sa pri veršovaní sústredil výlučne len na text noriem, rozdelených do troch častí „trojdielneho diela“. Aj v tom sa prejavuje náznak humanistického prechodu od „scholastickej teórie“ k „praxi“, ale tiež predznačenie ďalšieho rozvoja uhorskej právnej dogmatiky, hoci stále ešte budovanej na diele Opus tripartitum.  


Autor: prof. JUDr. PhDr. Tomáš Gábriš, PhD., LLM, MA – vedúci Katedry teórie práva a sociálnych vied, Právnická fakulta, Univerzita Komenského v Bratislave



[i] Pozri napr. https://sk.wikipedia.org/wiki/Sedem_slobodn%C3%BDch_umen%C3%AD Univerzitné štúdium sa začínalo zvyčajne vo veku 14–15 rokov a spočívalo v tradičnom tríviu (gramatika, dialektika, rétorika) a kvadríviu (aritmetika, geometria, astronómia a teória hudby). Toto štúdium prebiehalo na artistickej (filozofickej) fakulte a titul magistra z tejto fakulty bol prerekvizitou k špecializovanému doktorskému štúdiu v oblasti teológie, kánonického a civilného práva alebo medicíny. Štatistika ukazuje, že len 20–40 % študentov dosiahlo aspoň titul bakalára (po 2,5 roku) a len 3–7 % dosiahlo magisterský titul (po 4 rokoch). Tak tvrdí HOYER, S.: Die Universitäten im Mittelalter und in der Renaissance. In: Beiträge zur Wissenschaftsgeschichte : Wissenschaft in Mittelalter und Renaissance. Zost. Günter Wendel. Berlín : VEB Deutscher Verlag der Wissenschaften, 1987, s. 15-16.

[ii] Ide o obdobie pokroku v medicíne, astronómii a všetkých ďalších vedách, pre ktoré je v tomto období príznačný pokrok smerom od teórie k praxi.

[iii] Podľa Ratkoša prvá fáza humanizmu (renesancie) na Slovensku (v Uhorsku) trvala do roku 1540 – v posledných rokoch sa podľa neho zbavila elitárstva a s reformáciou sa začala viac šíriť aj medzi širšie vrstvy – ako dôkaz predkladá testamenty mešťanov, ktorí prestali svoje majetky odkazovať cirkvi a začali ich odkazovať na podporu študentov, študujúcich v zahraničí (najmä v Nemecku). V tomto období tiež vznikajú kníhtlačiarne, vzniká pravidelné poštové spojenie, šľachta a meštianstvo investujú do stavieb, vzdelania, knižníc, umenia; s protiosmanským bojom a opevňovaním miest súvisel zasa rozvoj matematiky a fyziky, s talianskymi staviteľmi (Ferrabosco, Baldigara) sa šíri literatúra o architektúre. Vrcholná fáza renesancie podľa Ratkoša predstavuje v Uhorsku obdobie od polovice 16. storočia až do polovice 17. storočia. Pozri RATKOŠ, P.: Die Problematik des Humanismus und der Renaissance in der Slowakei. In: IRMSCHER, J. (ed.): Renaissance und Humanismus in Mittel- und Ost-europa II. Berlín : Deutsche Akademie der Wissenschaften, 1962, s. 273-278.

[iv] OKOLYCZNAI, J.: Tripartiti operis jurium consuetudinariorum regn. Hung. Compendium. Rhytmis vulgaribus… editum. Bardejov : Typis Jacobi Kloess, 1636; 2. vyd. Levoča 1648. Prvé vydanie je dostupné na internete v rámci projektu google books: https://books.google.com/books?id=e5xhAAAAcAAJ&pg=PT41&dq=okolycznai&hl=sk&sa=X&ved=0ahUKEwjLwKHptL7XAhXFQyYKHRoHAF8Q6AEIMDAB#v=onepage&q=okolycznai&f=false 

[v] KARDOS, T.: Entwicklungsgang und osteuropäische Merkmale des ungarischen Humanismus. In: IRMSCHER, J. (ed.): Renaissance und Humanismus in Mittel- und Ost-europa II. Berlín : Deutsche Akademie der Wissenschaften, 1962, s. 4. Navyše podľa Kardosa spisy Bonfiniho, Oláha, Aenea Silvia a Flavia Blonda upevnili v Uhroch pocit súnáležitosti ku krajine a položili základy moderného národného uvedomenia. Tamže, s. 6.

[vi] ROMANO, R. – TENENTI, A.: Die Grundlegung der modernen Welt : Spätmittelalter, Renaissance, Reformation. Frankfurt nad Mohanom : Fischer, 1967, s. 148.

[vii] Pozri http://zlatyfond.sme.sk/dielo/408/Rakovsky_Spis-10-O-svetskej-vrchnosti

[viii] Pozri bližšie http://zlatyfond.sme.sk/autor/103/Martin-Rakovsky

[ix] KUZMÍK, J.: Slovník autorov slovenských a so slovenskými vzťahmi za humanizmu. Zv. 2 N-Ž. Martin : Matica slovenská, 1976, s. 546.