Právna filozofia ako neoddeliteľná súčasť filozofie prirodzene odráža meniace sa dobové náhľady na základné filozofické otázky, akými sú otázky podstaty bytia (filozofická ontológia), poznávania (filozofická epistemológia), či iné. Tak napríklad Jorge Witker a Rogelio Larios[i] v rámci svojho výkladu dejín právnej epistemológie poukazujú na to, že prirodzenoprávnej škole veriacej v nadpozemský pôvod práva zodpovedá aristotelovský prístup k poznaniu, nazývaný ako nepriamy realizmus – t.j. viera v reálne jestvujúce vyššie, „božské“ právo, ku ktorému však nemáme priamy prístup. Na druhej strane, tej vetve prirodzenoprávnej školy, podľa ktorej má prirodzené právo pôvod „iba“ v ľudskom rozume, vraj zodpovedá „idealistický“ prístup, podľa ktorého je prirodzené právo iba nehmotnou myšlienkou. Naopak, Kantova idea, že o samotnej podstate vecí, t.j. o „veciach o sebe“ nič s istotou nevieme, a spoznať môžeme iba ako sa nám veci javia, bola vraj zase základom právneho pozitivizmu a normativizmu, vzdávajúcich sa hľadania prirodzeného práva a sústrediacich sa len na text zákona. V protiklade k takémuto racionalizmu zase britský empiricizmus, kladúci dôraz na skúsenosť a zmysly, vraj stál pri zrode školy právneho realizmu, ktorá právo stotožňuje skôr s reálnou praxou, než s textom zákona, či s „vyššími“ pravidlami prirodzeného práva. A napokon, ak dnes v postmodernej dobe existuje pluralizmus filozofických náhľadov, je potom iba prirodzené, že aj vo vzťahu k právu v súčasnosti nachádzame zástancov všetkých uvedených právnofilozofických prístupov – prirodzeného práva, právneho pozitivizmu, aj právneho realizmu.

Existujú však tiež myslitelia, ktorí s aktuálnym postmoderným prístupom, skeptickým k poznaniu pravdy, vrátane pravdy o skutočnej podstate práva, nesúhlasia. Ako je pritom pre filozofov typické, títo svoje nesúhlasné stanoviská často formulujú úmyselne preexponovaným spôsobom, aby ich ostrá ofenzíva v konečnom dôsledku viedla aspoň k čiastočnému pohybu stojatých vôd prevažujúceho náhľadu na skúmaný problém. V našom prípade tak poukážeme na obdobný prístup – silný úder do stojatých vôd rukou Maurizia Ferrarisa,[ii] ktorý odmieta spochybňovanie existencie a možnosti spoznať sociálnu realitu vrátane práva, čo je doména postmoderných konštruktivistických a relativizujúcich autorov, ktorí vo svojom opačným smerom vedenom preexponovanom postoji považujú celý okolitý svet iba za myšlienkový konštrukt, o ktorého podstate nič nevieme.

Maurizio Ferraris tu navrhuje úplne protikladný, materialistický prístup, o aký sa usilovala čiastočne už marxistická práva veda, veriaca v „materialistickú determinovanosť práva“. A keďže je Ferrarisov prístup materialistický, v kontexte jeho názorov dáva zmysel aj naša v nadpise položená otázka – koľko gramov váži Ústava?

Nový realistický a materialistický prístup k sociálnej (aj právnej) realite

Po postmoderných prístupoch spochybňujúcich objektívnu realitu a možnosť jej poznania je iba prirodzeným, že ako ich antitéza sa rodia viaceré „realistické“ prístupy, veriace v existenciu objektívnej a spoznateľnej reality. Za všetky spomeňme tzv. špekulatívny realizmus francúzskeho filozofa Quentina Meillassouxa, či amerického filozofa Grahama Harmana.[iii] Práve do tohto okruhu mysliteľov patrí aj Maurizio Ferraris, ktorý prichádza so svojím manifestom „nového realizmu“[iv], a to v zmysle založenia samostatného materialistického myšlienkového prúdu. Aby sme však pritom predišli možnej mýľke, iba pre úplnosť hneď na začiatku upozornime, že nový realizmus v zmysle Ferrarisovho filozofického materializmu nemožno stotožňovať s tzv. právnym realizmom, ako tretím prúdom právneho myslenia a právnej filozofie popri prirodzenoprávnej a pozitívnoprávnej škole. Styčné plochy medzi právnym realizmom a Ferrarisovým novým realizmom sú iba minimálne.

Hoci pritom sám Maurizio Ferraris nevyštudoval právo, napriek tomu pôsobí v pedagogickom procese aj v rámci univerzitného právnického vzdelávania, a vo svojom diele venuje pozornosť aj „realite“ a „poznateľnosti“ práva ako osobitného sociálneho javu, ako osobitnej sociálnej reality. Na tomto mieste si v základných črtách predstavíme jeho náhľady práve na túto oblasť nášho záujmu, a to v podobe a spôsobom, ako to robí sám v jednej zo svojich nedávnych prác:[v]

Svoje chápanie sociálnej reality vrátane práva tak začína tým, že rozlišuje medzi realistickým a textualistickým (konštruktivistickým) prístupom k realite, z ktorých ten prvý preňho znamená presvedčenie o reálnej existencii objektov, kým ten druhý považuje všetko okolo nás buď len za produkt mysle, alebo aspoň skepticky zastáva postoj, že o existencii objektívnej reality nemožno mať úplné poznanie. Ferraris pritom ďalej rozlišuje silné a slabé verzie oboch uvedených prístupov, keď tvrdí, že predstaviteľom silného realizmu bol napríklad Reinach[vi] a predstaviteľom silného textualizmu sú postmoderní myslitelia, vychádzajúci primárne z myšlienok Foucaulta.[vii] Predstaviteľom slabého realizmu je potom Ferrarisovi Searle[viii] a zástancom slabého textualizmu zasa Derrida.[ix] Ferraris sám sa pritom označuje za zástancu práve poslednej z uvedených možností, t.j. slabého textualizmu, čo môže znieť na prvý pohľad nelogicky, ak sme ho predstavili ako propagátora myšlienok „realizmu“ až „materializmu“. Má však na to svoje dôvody, ktoré vysvetľuje pri kritizovaní ostatných troch naznačených prístupov.[x] Napríklad v Reinachovom prístupe by totiž reálna existencia práv a povinností znamenala, že tieto sú reálne hmotné a vnímateľné samé osebe zmyslami, čo Ferraris odmieta.[xi] Na druhej strane, silný textualizmus, veriaci, že aj fyzicky existujúce objekty sú len konštruktmi, Ferraris odmieta ako absurdný, a ako zmiešavajúci a popierajúci rozdiel medzi objektom a jeho poznávaním (medzi ontológiou a epistemológiou).[xii] Podobne potom však odmieta aj tvrdenie, že nehmotné, sociálne objekty sú iba konštruktmi, pretože to považuje jednak za tautológiu, ale tiež tvrdí, že potom by teoreticky ktokoľvek mohol mať za to, že trestný čin nepovažuje za trestný, a teda by bolo možné subjektívne meniť právne inštitúty a právnu úpravu.

Searleovu koncepciu slabého realizmu Ferraris vníma už ako akceptovateľnejšiu, a to s poukazom na Searleovu teóriu performatívnych aktov, podľa ktorej právny úkon sám vytvára realitu, a to možno doložiť špeciálne tým, že okrem slov často zahŕňa aj formu papiera, mince a podobne.[xiii] V skutočnosti však nielen bankovky, ale aj elektronické bankové účty, a dokonca aj myšlienky naberajú materiálnu formu určitého pohybu molekúl, resp. formu elektrických signálov v mozgu.[xiv] Ako ale potom napríklad rozlíšiť 100 reálnych eur na bankovom účte a 100 vysnívaných eur? Aký je rozdiel medzi molekulami predstavujúcimi bankovky, bankový účet a snovú aktivitu mozgu? Ferraris práve v tom vidí slabinu slabého realizmu a prichádza so svojím vlastným riešením – do niektorých molekúl sú sociálne objekty „pripísané“ spoločnosťou a indivíduami, a sú stelesnené v týchto molekulách. Molekuly teda nie sú iba symbolmi, či zástupcami, reprezentantmi hodnoty, ale samé osebe stelesňujú rôzne druhy reality, ktorú im pripisujeme.

Aj použité slovo „pripísané“ je pritom dôvodom, prečo sa Ferraris hlási skôr medzi slabých textualistov, než realistov. Kým totiž základom všetkých javov na svete, vrátane snov, je určitý materiálny základ, to samo osebe na vysvetlenie sociálnych objektov vrátane tých právnych, nestačí. Okrem molekúl, ktoré predstavujú „prvok“ objektu, sa totiž vyžaduje, aby sa s ním spojil v mysli určitý „konštrukt“ (záznam/recording) objektu (dar, kúpa), ktorý je uznávaný aj spoločnosťou, resp. ktorý spoločnosť týmto „prvkom“ (molekulám) „pripisuje“ – napríklad tým, že ich považuje za zmluvný vzťah. Napokon, ako posledný krok sa podľa Ferrarisa tiež vyžaduje, aby tento úkon vykonala konkrétna na to určená (spôsobilá) osoba, určeným postupom (napr. podpisom).[xv]

Ako príklad Ferraris ponúka uzatvorenie manželstva – kým samotné slová nie sú vzhľadom na rôzne kultúry nevyhnutnou podmienkou tohto právneho úkonu, podmienkou je isté pripísanie, „inskripcia“. To pritom ale nemusí mať nevyhnutne formu právneho dokumentu – veď aj SIM karta je prejavom právneho vzťahu, tvrdí Ferraris. Podľa neho potom aj existencia dlhu ako negatívnej entity je podobne zachytená určitou materiálnou formou, ideálne napríklad v účtovníctve. No a posledným prvkom vzniku akéhokoľvek právneho vzťahu vrátane manželstva je potom konkrétne vyjadrenie úmyslu snúbencov – napríklad podpisom, tónom hlasu, a pod. Až tým podľa Ferrarisa dôjde ku skutočnému vzniku právneho úkonu, resp. vzťahu ako sociálneho objektu. Zrušenie takéhoto právneho vzťahu potom vyžaduje často až vskutku nadpozemský zásah – najčastejšie zásah súdu – osobitne pri zániku manželstva rozvodom. [xvi]

Vrátiac sa napokon k rozdielu medzi reálnymi 100 eurami a predstavovanými 100 eurami, rovnako ako pre rozdiel medzi skutočnou, reálnou Ústavou Slovenskej republiky a predstavovanou Ústavou, tu potom v naznačenom duchu platí, že kým oba objekty majú za svoj základ molekuly, či elektrické signály, reálna právne významná skutočnosť, či úkon, alebo akt (predpis, zákon) vyžadujú okrem zmieneného stopového prvku molekúl tiež predstavu (myšlienkový záznam/recording) sledovaného sociálneho objektu, jeho uznanie spoločnosťou (pripísanie uznania), a napokon skutočné vykonanie, podpisom, či iným spôsobom manifestácie aktu.[xvii] Všetky tieto kroky spoločne predstavujú akési „zapísanie“ v širšom zmysle, ktoré odlišuje reálnych 100 eur od prisnených 100 eur, ale tiež reálnu Ústavu Slovenskej republiky od samotnej čiastky v zbierke zákonov, textu Ústavy stiahnutého a vytlačeného z internetu, či zakúpeného v predajni právnickej literatúry. A práve preto, hoci je Ferraris realistom, skutočne ho možno radiť skôr k slabým textualistom – práve „zapísanie“ je totiž preňho síce nie jedinou (vyžaduje sa totiž aj materialistický základ), ale každopádne nevyhnutnou podmienkou každého sociálneho objektu, nevynímajúc ani právne objekty, akým je Ústava.

Záver

Keď si Maurizio Ferraris v marci 1992 v Neapole vypočul prednášku Hansa-Georga Gadamera, pre ktorého všetko „bytie je jazyk“, nebol ochotný akceptovať toto postmodernistické, konštruktivistické tvrdenie. Tým sa začal Ferrarisov realistický, resp. materialistický obrat, posilňovaný sklamaním z politického populizmu a postmodernej relativizácie pravdy.[xviii] Rozpracoval tak svoju vlastnú, „novú realistickú“, resp. „materialistickú“ koncepciu reality. Konkrétne má za to, že každá realita má základ v molekulách, či elektrických impulzoch, hoci hneď vzápätí musel za účelom odlíšenia predstavy stelesnenej mozgovým impulzom a skutočnej vonkajšej reality zaviesť ďalšie kritériá a požiadavky na to, aby sa „molekuly“ stali reálnym sociálnym (napr. právnym) objektom. K požiadavke „stopových“ molekúl („stopa“/trace) tak pridal požiadavku rozlišovania konkrétneho inštitútu, ktorý majú dané molekuly stelesňovať („myšlienkový záznam“/recording), jeho akceptovanie, t.j. „pripísanie“ („inskripciu“) významu molekulám spoločnosťou, a tiež podmienku vykonania oprávneným/spôsobilým subjektom, a to konkrétnym požadovaným spôsobom/prejavom (napr. podpisom – tento prvok Ferraris nazýva „idiom“).

S poukazom na uvedené tak nakoniec môžeme odpovedať aj na otázku položenú v nadpise – aj sociálny objekt „Ústava Slovenskej republiky“ vo Ferrarisovom poňatí vyžaduje „materiálny“, hmotný základ, ktorý je merateľný. Ten však sám osebe nestačí – objekt „Ústavy“ sa musel zrealizovať vo forme a krokmi spoločnosťou aj indivíduami rozoznávanými a uznávanými, a to subjektom/subjektmi na to určenými. Výsledok „Ústava Slovenskej republiky“ tak podľa Ferrarisa predstavuje kombináciu materialistického základu a jeho „zapísania“ v osobitnom Ferrarisovom zmysle tohto slova.

Autor: prof. JUDr. PhDr. Tomáš Gábriš, PhD., LLM, MA – vedúci Katedry teórie práva a sociálnych vied, Právnická fakulta, Univerzita Komenského v Bratislave

[i] WITKER, Jorge – LARIOS, Rogelio: Metodología jurídica. Mexico : UNAM, 1997, s. 116-117.

[ii] Pozri bližšie: https://en.wikipedia.org/wiki/Maurizio_Ferraris

[iii] Porovnaj BRYANT, Levi – SRNICEK, Nick – HARMAN, Graham (eds.): The Speculative Turn : Continental Materialsm and Realism. Melbourne : re-press, 2011.

[iv] FERRARIS, Maurizio: Manifesto del nuovo realismo. Rím : Laterza, 2012; FERRARIS, Maurizio: Manifesto of New Realism. Prel. Sarah De Sanctis. Albany : State University of New York Press, 2014.

[v] Hoci názov diela tomu nenasvedčuje, autor v knihe – FERRARIS, Maurizio: Where are You? An Ontology of the Cell Phone. Prel. Sarah De Sanctis. New York : Fordham University Press, 2014 – venuje pozornosť aj ontológii a epistemológii práva.

[vi] Pozri bližšie: https://en.wikipedia.org/wiki/Adolf_Reinach; https://plato.stanford.edu/entries/reinach/

[vii] Pozri bližšie: https://sk.wikipedia.org/wiki/Michel_Foucault

[viii] Pozri bližšie: https://sk.wikipedia.org/wiki/John_Rogers_Searle

[ix] Pozri bližšie: https://sk.wikipedia.org/wiki/Jacques_Derrida

[x] FERRARIS, Maurizio: Where are You? An Ontology of the Cell Phone. Prel. Sarah De Sanctis. New York : Fordham University Press, 2014, s. 121-122.

[xi] Tamže, s. 124.

[xii] Tamže, s. 137.

[xiii] Tamže, s. 144.

[xiv] Tamže, s. 162.

[xv] Tamže, s. 163-168.

[xvi] Tamže, s. 169 a nasl.

[xvii] Tamže, s. 179.