Rozdelenie práva na súkromné a verejné je imanentnou súčasťou moderných právnych poriadkov. Toto delenie nachádza svoje korene už v rímskom právnom systéme Verejným právom (podľa Ulpiána) sa rozumelo to právo, „ktoré sa vzťahuje na rímsky štát…, lebo niečo je verejne užitočné…, verejné právo má miesto v sakrálnych veciach, v kňazskom stave a magistrátoch.[1]“ Vychádzalo sa teda z koncepcie prospešnosti, pričom hranica medzi právom súkromným a verejným bola pružná. V priebehu vývoja práva a spoločnosti sa dualistické členenie práva neuplatňovalo, pretože rozdiel medzi oboma sférami sa prakticky zotrel, nakoľko došlo k úzkemu prepojeniu medzi právami vlastníkov a ich mocenskými pozíciami v štáte.[2]
Návrat k tomuto rozdeleniu práva bol spôsobený zmenou spoločenských a ekonomických vzťahov – nástup kapitalizmu, trhová ekonomika, liberalizmus, sociálny štát. a pod. Tieto zmeny spôsobili značné rozšírenie sféry súkromného práva, čo následne viedlo k rozšíreniu štátnej interferencie do súkromnej sféry života jednotlivcov[3]. Táto zvýšená aktivita štátu sa týkala napríklad novovzniknutej sociálnej úlohy štátu ako nástroja na zmiernenie sociálnych nerovností. Vzhľadom na to, že dichotómia práva nebola pomerne dlhý čas predmetom záujmu jurisprudencie, nedochádzalo v tomto období ani k vedeckej elaborácii tejto teórie. Napriek tomu však isté náznaky vedeckej pozornosti nájsť môžeme. Napríklad I. Kant sa vo svojom diele Rechtslehre – Schriften Zur Rechtsphilosophie (Philosophiehistorische Texte) rozlišuje členenie práva na súkromné a verejné, pričom povahu oboch analyzuje. Podľa Kanta má verejné právo slúžiť ako garant právneho stavu v spoločnosti a zahrňuje právo štátne, trestné, medzinárodné, právne predpisy cirkevných nadácii a ius cosmopoliticum (ktoré by sme dnes vedeli prirovnať k európskemu právu)[4]. Súkromné právo spája I. Kant s vlastníctvom a patria doň vecné práva, osobné právo, manželské právo, rodinné právo, obligačné, dedičské a tiež procesné právo[5].
Dichotómia práva je príznačná najmä pre systém kontinentálneho práva. Je dokonca možné sa stretnúť s názormi, že v angloamerickom práve takéto rozlíšenie neexistuje. S týmto tvrdením sa nedá celkom súhlasiť, pretože napriek tomu, že teória angloamerického práva vníma rozdiel medzi súkromným a verejným právom inak ako teória práva kontinentálneho, nemožno tvrdiť, že by s týmto delením neoperovala vôbec. Angloamerickej jurisprudencii sú známe pojmy public law (verejné právo) a civil law, resp. private law (súkromné právo), no chápu sa trochu odlišne ako v kontinentálnom práve. Civil law slúži na pomenovanie systému kontinentálneho práva, pod private law treba rozumieť všeobecné občianske právo. Pojem public law je zase chápaný skôr ako spoločný názov pre ústavné a správne právo (a nie ako všeobecný pojem, pod ktorý hierarchicky podraďujeme ústavné a správne právo)[6].
Existuje viacero prístupov k vymedzeniu rozlišovacích kritérií medzi právom verejným a súkromným. Podľa R. Scrutona[7] je súkromné právo sférou náklonnosti a uspokojovania jednotlivcov. Verejná sféra sa delí na dve časti, a to občiansku spoločnosť a štát. Občianska spoločnosť pokrýva vzťahy medzi ľuďmi, ktoré sú založené na schopnosti vzájomnej kooperácie za účelom dosiahnutia konsenzu (napr. v podobe zmluvy) a štát v sebe zahŕňa vzťahy, ktoré sú sprostredkované právom[8]. Notoricky známym je Ulpiánovo rozlíšenie práva z hľadiska užitočnosti, ktoré je vyjadrené nasledovne: „Táto veda (právo) má dve časti: verejnú a súkromnú. Verejné právo sa vzťahuje na rímsky štát, zatiaľ čo súkromné právo na záujem jednotlivcov: sú totiž veci, ktoré sú prospešné verejnosti a veci prospešné súkromným osobám.[9]“
Ulpiánovo rozlíšenie predstavuje tzv. záujmovú teóriu, v zmysle ktorej je pre odlíšenie toho, čo ide o právo verejné alebo súkromné rozhodujúce, koho záujem je chránený (záujem štátu alebo záujem jednotlivca), je využívaná aj dnes. Je však potrebné poukázať na to, že záujmová teória má v súčasnom práve určité nedostatky. Právo za každých okolností chráni štát a spoločnosť, pretože zabezpečuje verejný poriadok a „zabraňuje vojne všetkých proti všetkým[10]“. Existujú tiež prípady, kedy súkromnoprávna norma nepochybne chráni aj záujem štátu. Takúto povahu majú napríklad normy rodinného práva. Z hľadiska systematiky je rodinné právo súkromnoprávnym odvetvím, avšak na ochrane rodiny má eminentný záujem aj štát. Naopak ak si vezmeme právo sociálneho zabezpečenia, ktorého cieľom je zlepšenie sociálneho postavenia jednotlivca a s tým spojený záujem daného jednotlivca o zlepšenie jeho postavenia, mohli by sme toto právne odvetvie logicky zaradiť do súkromného práva. Nakoľko však ide o mocenský zásah štátu do osobnej sféry konkrétneho subjektu, majú tieto právne normy verejnoprávny charakter. Záujmová teória je problematickou aj z toho dôvodu, že nie je zrejmé, či sa verejným záujmom rozumie záujem egoistický (zákonodarcu) alebo záujem altruistický (povinného subjektu)[11].
Okrem záujmovej teórie sa v súčasnosti na zdôvodnenie odlišnosti práva verejného od práva súkromného využívajú tiež subordinačná teória a teória subjektov. Subordinačná teória, niekedy tiež označovaná ako teória mocenská vysvetľuje dualizmus práva tak, že verejné právo vyjadruje právnu nadradenosť verejnej moci voči ostatným subjektom práva a právo súkromné zodpovedá postaveniu a vzťahom rovnosti subjektov[12]. Z hľadiska subordinačnej teórie je preto esenciálne posúdenie toho, či sa konkrétny právny vzťah zakladá na rovnosti (coordinatio) alebo nadriadenosti a podriadenosti (subordinatio)[13]. Rovnako ako záujmová teória, aj teória subordinačná má isté nedostatky. Ak sa opäť pozrieme na oblasť rodinného práva, ktorá má jednoznačne súkromnoprávnu povahu, zistíme, že aj tu sú vzťahy, v ktorých si subjekty nie sú rovné. Typickým príkladom je vzťah rodiča a dieťaťa[14]. Táto teória preto neplatí absolútne a existujú z nej výnimky. Ďalšou zo spomínaných teórii je teória organická, označovaná aj ako teória subjektov, ktorá rozlišuje právne vzťahy na súkromnoprávne a verejnoprávne v závislosti od toho, či jeden zo subjektov tohto vzťahu disponuje nariaďovacou právomocou a do daného vzťahu vstúpil pri výkone tejto právomoci. Táto teória je na rozdiel od dvoch predošlých pomerne obstojná pre odlíšenie práva verejného od práva súkromného. Právny vzťah je verejnoprávny vtedy, keď zmienený subjekt jednostranne nariaďuje. V prípade, že vystupuje ako rovnoprávny účastník, jedná sa o súkromnoprávny vzťah (napr. štát v zmysle § 21 Občianskeho zákonníka). Nakoniec existuje ešte ďalšia, menej známa teória, ktorá sa označuje ako formálna. Je založená na tom, že členenie právnych noriem na normy verejnoprávne a súkromnoprávne ja založená výlučne na vôli zákonodarcu[15]. Ako rozlišovacie kritérium práva verejného a súkromného sa zvykne uvádzať tiež, že pre právne predpisy verejného práva sú príznačné kogentné normy a naopak normy dispozitívne sú vlastné pre reguláciu súkromnoprávnych vzťahov. Ako možný rozlišovací prvok sa zvykne uvádzať aj skutočnosť, že súkromnoprávne vzťahy vznikajú prevažne na základe zmluvy, zatiaľ čo verejnoprávne vzťahy vznikajú „na základe jednostranného aktu výsosti – zo strany štátu[16]“. Pochopiteľne z tohto diferenciačného kritéria je možné nájsť množstvo výnimiek.
Verejné právo sa zvykne uvádzať ako stojace nad právom súkromným[17]. Toto tvrdenie je však minimálne problematické, keď vezmeme do úvahy, že je verejným záujmom aby boli chránené práva a individuálne záujmy jednotlivcov. Na tomto mieste preto dochádza k prelínaniu záujmov verejných a súkromných, pričom je tým pádom záujem na ochrane oboch rovnaký. V každom prípade však závisí najmä od posúdenia konkrétnych okolností prípadu pre vynesenie úsudku, či dochádza k prevahe práva súkromného alebo verejného.
Striktné oddeľovanie práva súkromného a práva verejného je možné výlučne v teoretickej rovine. V praxi nepochybne nájdeme množstvo príkladov, kedy normy súkromného práva obsahujú verejnoprávne predpisy a naopak (hoci v o niečo menšom množstve)[18]. Je teda zrejmé, že dochádza k postupnému stieraniu rozdielov medzi právom verejným a súkromným. Dokonca aj klasické súkromnoprávne inštitúty ako zmluva, náhrada škody alebo bezdôvodné obohatenie majú čiastočne aj verejnoprávnu povahu[19].
K úplnému vylúčeniu dichotómie práva dospelo socialistické právo, nakoľko vychádzalo z ideologickej koncepcie presadzujúcej postupnú likvidáciu súkromného vlastníctva. Nástrojmi na dosiahnutie likvidácie súkromného sektora boli znárodňovanie a kolektivizácia. „Verejné“ bolo považované za demokratické, zodpovedajúce pravidlám rovnosti, a preto malo prevažovať. V týchto podmienkach však nedošlo k „pohlteniu“ súkromného práva verejným ale k zániku oboch[20]. Dedičstvo rímskeho práva považovali socialistickí právni teoretici za príliš späté z buržoáziou, ktorá údajne jeho inštitúty využívala na utláčanie pracujúceho ľudu[21]. Odmietnutie právneho dualizmu podporoval aj akademik V. Knapp, ktorý tvrdil, že vzhľadom k tomu, že nie je rozdiel medzi záujmom jednotlivca a záujmom kolektívum niet rovnako ani dôvodu pre rozlíšenie práva súkromného a verejného[22]. Právnu dichotómiu sa však zo socialistickej právnej terminológie nepodarilo vylúčiť úplne, pretože medzinárodné právo sa naďalej delilo na súkromné a verejné. Po páde socializmu sa dualizmus práva opäť obnovil. V roku 1990 dokonca V. Knapp pripustil, že opustenie delenia práva na súkromné a verejné bolo podmienené úryvkom Leninovho listu ľudovému komisárovi Kurskému, v ktorom bolo uvedené: „My nic soukromého neuznáváme, pro nás je všechno v hospodářské oblasti veřejnoprávní.[23]“ Najvýznamnejším príkladom prechodu k demokratickému politickému systému v 90. rokoch je ústavná a ďalšia úprava vlastníckeho práva v rámci práva verejného na jednej strane a tiež úprava vlastníctva ako súkromnoprávneho inštitútu[24].
Autor: Mgr. Zuzana Illyová, PhD.,odborný asistent, Katedra právnych dejín a právnej komparatistiky, Právnická fakulta UK
Použitá literatúra:
ADAMOVÁ, K.: Zamyšlení nad právem veřejným a soukromým. IN: Právník, č. 12, 1994, s. 1083-1087.
GÁBRIŠ, T.: Posilňovanie roly štátua verejného práva v Československu v rokoch 1948-1989. IN: BOBEK, M. – ŠIMIČEK, V. (eds.): Komunistické právo v Československu. Kapitoly z dějin bezpráví. Brno: Mezinárodní politologický ústav, Masarykova univerzita, 2009.
GROSPIČ, J.: Několik poznámek ke vztahu veřejného a soukromého práva v právním řádu demokratického státu. IN: Právny obzor, 88, 2005, č. 6, s. 559-566.
FABRY, B. – KROŠLÁK, D. Verejné a súkromné právo – nové výzvy v systematike práva. IN: Acta facultatis v iuridicae Universitatis Comenianiae, zv. 25, VO Praf UK: Bratislava, 2007, str. 47-54.
HOETZL, J.: Československé správní právo. Část všeobecná. Malantrich, Praha 1934, s. 25.
KNAPP, V.: Velké právní systémy. Úvod do srovnávací právní vědy, 1. vyd. Praha: C.H. Beck, 1996.
OTTOVÁ, E.: Teória práva. 3. vydanie. Šamorín: Heuréka, 2010, s. 238.
REBRO, K.-BLAHO, P.: Rímske právo. Tretie doplnené vydanie. Bratislava – Trnava: IURA EDITION, 2003.
SCRUTON, R.: Slovník politického myšlení. Brno: 1989.
[1] REBRO, K.-BLAHO, P.: Rímske právo. Tretie doplnené vydanie. Bratislava – Trnava: IURA EDITION, 2003, s. 60.
[2] ADAMOVÁ, K.: Zamyšlení nad právem veřejným a soukromým. IN: Právník, č. 12, 1994, s. 1083-1087.
[3] ADAMOVÁ, K.: Zamyšlení nad právem veřejným a soukromým. IN: Právník, č. 12, 1994, s. 1083-1087.
[4] ADAMOVÁ, K.: Zamyšlení nad právem veřejným a soukromým. IN: Právník, č. 12, 1994, s. 1083-1087.
[5] ADAMOVÁ, K.: Zamyšlení nad právem veřejným a soukromým. IN: Právník, č. 12, 1994, s. 1083-1087.
[6] KNAPP, V.: Velké právní systémy. Úvod do srovnávací právní vědy, 1. vyd. Praha: C.H. Beck, 1996, 248 s.
[7] SCRUTON, R.: Slovník politického myšlení. Brno: 1989, s. 141.
[8] ADAMOVÁ, K.: Zamyšlení nad právem veřejným a soukromým. IN: Právník, č. 12, 1994, s. 1083-1087.
[9] D. 1,1,1,2
[10] FABRY, B. – KROŠLÁK, D. Verejné a súkromné právo – nové výzvy v systematike práva. IN: Acta facultatis iuridicae Universitatis Comenianiae, zv. 25, VO Praf UK: Bratislava, 2007, str. 47-54.
[11] FABRY, B. – KROŠLÁK, D. Verejné a súkromné právo – nové výzvy v systematike práva. IN: Acta facultatis v iuridicae Universitatis Comenianiae, zv. 25, VO Praf UK: Bratislava, 2007, str. 47-54.
[12] OTTOVÁ, E.: Teória práva. 3. vydanie. Šamorín: Heuréka, 2010, s. 238.
[13] FABRY, B. – KROŠLÁK, D. Verejné a súkromné právo – nové výzvy v systematike práva. IN: Acta facultatis v iuridicae Universitatis Comenianiae, zv. 25, VO Praf UK: Bratislava, 2007, str. 47-54.
[14] FABRY, B. – KROŠLÁK, D. Verejné a súkromné právo – nové výzvy v systematike práva. IN: Acta facultatis v iuridicae Universitatis Comenianiae, zv. 25, VO Praf UK: Bratislava, 2007, str. 47-54.
[15] Tamže.
[16] ADAMOVÁ, K.: Zamyšlení nad právem veřejným a soukromým. IN: Právník, č. 12, 1994, s. 1083-1087.
[17] „Veřejný zájem je veličina stojící nad zájmy soukromými“ Pozri bližšie: HOETZL, J.: Československé správní právo. Část všeobecná. Malantrich, Praha 1934, s. 25.
[18] Vezmime si napríklad inštitút verejnoprávnych zmlúv medzi obcou alebo krajov, prípadne iné formy spolupráce s obcou.
[19] GROSPIČ, J.: Několik poznámek ke vztahu veřejného a soukromého práva v právním řádu demokratického státu. IN: Právny obzor, 88, 2005, č. 6, s. 559-566.
[20] GÁBRIŠ, T.: Posilňovanie roly štátua verejného práva v Československu v rokoch 1948-1989. IN: BOBEK, M. – ŠIMIČEK, V. (eds.): Komunistické právo v Československu. Kapitoly z dějin bezpráví. Brno: Mezinárodní politologický ústav, Masarykova univerzita, 2009.
[21] GÁBRIŠ, T.: Posilňovanie roly štátua verejného práva v Československu v rokoch 1948-1989. IN: BOBEK, M. – ŠIMIČEK, V. (eds.): Komunistické právo v Československu. Kapitoly z dějin bezpráví. Brno: Mezinárodní politologický ústav, Masarykova univerzita, 2009.
[22] GÁBRIŠ, T.: Posilňovanie roly štátua verejného práva v Československu v rokoch 1948-1989. IN: BOBEK, M. – ŠIMIČEK, V. (eds.): Komunistické právo v Československu. Kapitoly z dějin bezpráví. Brno: Mezinárodní politologický ústav, Masarykova univerzita, 2009.
[23] GÁBRIŠ, T.: Posilňovanie roly štátua verejného práva v Československu v rokoch 1948-1989. IN: BOBEK, M. – ŠIMIČEK, V. (eds.): Komunistické právo v Československu. Kapitoly z dějin bezpráví. Brno: Mezinárodní politologický ústav, Masarykova univerzita, 2009.
[24] GROSPIČ, J.: Několik poznámek ke vztahu veřejného a soukromého práva v právním řádu demokratického státu. IN: Právny obzor, 88, 2005, č. 6, s. 559-566.