Ľudské práva možno charakterizovať ako základné práva a slobody, ktoré patria každému človeku od narodenia. Sú to univerzálne práva všetkých ľudských bytostí, nezávislé od jurisdikcie alebo iných faktorov ako je rasa, pohlavie, etnická, národnostná alebo štátna príslušnosť.[1] Sú neodňateľné lebo nikoho nemožno týchto práv pozbaviť, nescudziteľné, lebo ich nemožno previesť na iného, nepremlčateľné lebo nepodliehajú premlčaniu, a teda ich trvanie je počas života človeka časovo neobmedzené, a nezrušiteľné lebo existujú nezávisle od vôle zákonodarcu, ktorý ich síce uznáva, ale nemôže ich zrušiť.[2] Okrem toho, že možno ľudské práva označiť za etické a morálne princípy, patrí ich dodržiavanie a efektívna ochrana k základným črtám všetkých demokratických a právnych štátov.
Základné práva a slobody sa zaručujú za rozdielnych podmienok právnickým a fyzickým osobám a to nie len občanom Slovenskej republiky, ale aj cudzincom. Ústava umožňuje ustanoviť rozdielne práva a slobody aj v závislosti na výkone povolania.[3]
Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy: „Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.“ Podľa Drgoneca[4] tento princíp nevychádza zo všeobecných podmienok pre obmedzenie základných práv a slobôd (čl. 13), ale ustanovuje sa až medzi podmienkami ochrany tých práv a slobôd, ktorým sa zaručuje privilegovaná ochrana. Neodôvodnenosť takéhoto riešenia sa prekonáva rozširujúcim výkladom ústavného súdu: „Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody. Rovnováha verejného a súkromného záujmu je dôležitým kritériom pre určovanie primeranosti obmedzenia každého základného práva a slobody.“[5]
Zákon č. 281/2015 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „z. č. 281/2015 Z. z.“) vymedzuje základné obmedzenia niektorých ústavných práv profesionálnych vojakov, pričom ich obsah vychádza z medzinárodných zmlúv upravujúcich niektoré ústavné obmedzenia (ktoré ratifikovala Slovenská republika) a tiež z Ústavy Slovenskej republiky, najmä v oblasti petičného práva, združovacieho práva a práva vykonávať mimopracovnú činnosť.
Obmedzenia niektorých ústavných práv profesionálnych vojakov, ktoré zodpovedajú špecifikám výkonu vojenskej služby, vymedzuje z. č. 281/2015 Z. z. v § 12 a § 13. Rozsah týchto obmedzení vychádza z Ústavy Slovenskej republiky a korešponduje so záväzkami vyplývajúcimi z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Ide najmä o niektoré obmedzenia politických práv a o obmedzenia vo vzťahu k výkonu inej zárobkovej činnosti profesionálnych vojakov. Obmedzenie niektorých ústavných práv profesionálnych vojakov, si vyžaduje osobitné postavenie ozbrojených síl v spoločnosti, ktoré spočíva najmä v ich nepolitickom (nestraníckom) charaktere a vychádzajú tiež z porovnania právneho poriadku v tejto oblasti niektorých európskych armád a armády USA.[6]
Príslušníci ozbrojených síl môžu mať na základe ústavy obmedzených päť základných práv a slobôd:
a) právo na podnikanie a inú hospodársku činnosť,
b) právo zakladať politické strany a politické hnutia a združovať sa v nich,
c) právo na štrajk,
d) petičné právo,
e) právo pokojne sa zhromažďovať.
Obmedzenie základných práv a slobôd príslušníkov ozbrojených síl sa spája s ústavnou podmienkou „pokiaľ súvisia s výkonom služby“. Túto podmienku možno logickým výkladom interpretovať ako podmienku týkajúcu sa obmedzenia petičného práva a práva pokojne sa zhromažďovať, lebo ich účel a rozsah presahuje vzťahy, ktoré súvisia s výkonom služby. Podmienku súvisu s výkonom služby ale nemožno uplatniť pri obmedzení práva na podnikanie a hospodársku činnosť, práva zakladať politické strany a politické hnutia a práva na štrajk, pretože obmedzenie súvisí s výkonom služby v celom rozsahu.[7]
Petičné právo, štrajk a obmedzenie osobnej slobody počas výcviku
Právny inštitút petičného práva vychádza z Ústavy Slovenskej republiky. Jeho účel a význam spočíva v realizácii priamej demokracie a vychádza zo slobody prejavu ako základnej hodnoty všetkých politických práv.[8] Na základe ústavy má každý občan právo sám alebo spoločne s inými obracať sa na štátne orgány a orgány územnej samosprávy so žiadosťami, návrhmi a sťažnosťami vo veciach verejného alebo iného spoločného záujmu, ktoré patria do pôsobnosti týchto orgánov.
Ústavný súd o účele petičného práva uviedol: „Petičné právo, ako základné právo zahrnuté do politických práv, predstavuje jednu z foriem priamej demokracie. Je to súčasť princípu suverenity občanov, ktorá im umožňuje zúčastňovať sa na správe veci verejných.“[9]
Podľa čl. 27 ods. 1 ústavy sa petičné právo zaručuje, pričom súčasťou tejto ústavnej garancie je aj povinnosť štátnych a iných orgánov zdržať sa akýchkoľvek zásahov, ktoré by komukoľvek bránili vo výkone jeho práva. Petičné právo je garantované aj zákonnou úpravou[10], podľa ktorej sa vo výkone petičného práva nesmie nikomu brániť.
Zákon o petičnom práve negatívne vymedzuje podmienky zákonnej petície, ktorá nesmie vyzývať k porušovaniu ústavy, zákonov a právne záväzných aktov Európskej únie, popieraniu alebo obmedzovaniu osobných, politických alebo iných práv a nesmie sa ňou zasahovať do nezávislosti súdu. Nikomu nesmie byť bránený výkon petičného práva a ani mu nesmie byť na ujmu.[11]
Tak ako Ústava Slovenskej republiky zaručuje vo svojich článkoch petičné právo, zároveň ho aj v čl. 54 obmedzuje z hľadiska aktívne legitimovaného subjektu. Petičné právo profesionálnych vojakov sa obmedzuje na podávanie žiadostí, návrhov a sťažností ministrovi, veliteľom, ako aj iným štátnym orgánom, vždy však za podmienky, že podania sa týkajú výlučne vecí súvisiacich s výkonom štátnej služby a profesionálny vojak ich môže podávať len sám za seba.[12]
Milan Čič (a kol.) vo svojej publikácii vymedzuje rozlíšenie medzi pojmami „žiadosť“, „návrh“ a „sťažnosť“, no zároveň udáva, že naznačené rozlíšenie nie je ústavne nevyhnutné, a v Ústave Slovenskej republiky nie je „výslovne určený rozdiel v právnom účinku, alebo v podmienkach uplatnenia práva. Ústava SR nevyužíva rozdiel medzi v pomenovaní ani na určenie, že niektoré prostriedky môže vo verejnom záujme využiť iba jednotlivec a iné iba skupina osôb. Pri výklade prvej a druhej vety článku 27 odsek 1 vo vzájomnom spojení možno vyvodiť, že všetky tieto prostriedky sú formou uplatnenia petičného práva“.[13]
Ústava v článku 37 ods. 4 zaručuje aj právo na štrajk. Právo na štrajk je v zmysle ústavy zaradené medzi práva, ktoré nevznikajú priamo z ústavy, ale zo zákona, konkrétne zo zákona o kolektívnom vyjednávaní.
Drgonec spája uplatnenie základného práva na štrajk „s istou mierou silového pôsobenia, nátlaku, za účelom presadenia vznesených hospodárskych a sociálnych požiadaviek. Silové pôsobenie musí byť legitímne, to znamená nesmie nadobudnúť znaky správania protiprávnej povahy.“[14]
Právo na štrajk sa nepriznáva každej fyzickej osobe a vôbec sa nepriznáva pri výkone niektorých povolaní. Toto právo nemajú okrem iných aj príslušníci ozbrojených síl a ozbrojených zborov, sudcovia, prokurátori, príslušníci a zamestnanci hasičských zborov a záchranných zborov a zamestnanci pri riadení a zabezpečovaní letovej prevádzky[15], pričom sa ich štrajk považuje za nezákonný. Okrem osôb, ktoré z dôvodu výkonu povolania vôbec nemajú právo na štrajk, sa právo na štrajk podľa čl. 54 ústavy môže obmedziť ďalším osobám v povolaniach, ktoré sú bezprostredne nevyhnutné na ochranu života a zdravia. Obmedzenie musí byť v tomto prípade určené zákonom tak, aby sa v súlade s čl. 13 ods. 4 dbalo na podstatu a zmysel práva na štrajk.[16]
Právo osobnej slobody patrí medzi základné ľudské práva garantované ústavou, ktoré možno v prípade profesionálnych vojakov čiastočne obmedziť. Profesionálnemu vojakovi možno z dôvodu prípravy na plnenie úloh ozbrojených síl alebo na plnenie úloh podľa osobitných predpisov obmedziť osobnú slobodu pri výcviku, ktorým sa má prehĺbiť alebo preveriť jeho psychická odolnosť a fyzická odolnosť čo najvernejším priblížením k skutočným podmienkam plnenia úloh. K obmedzeniu osobnej slobody však môže dôjsť len za predpokladu, že na to dal profesionálny vojak písomný súhlas. Súhlas môže profesionálny vojak vziať späť aj počas výcviku.
Odborové organizácie a členstvo v politických stranách
Každý má právo sa slobodne združovať s inými na ochranu svojich hospodárskych a sociálnych záujmov, ale činnosť odborových organizácií a vznik a činnosť iných združení na ochranu hospodárskych a sociálnych záujmov možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenie v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu bezpečnosti štátu, verejného poriadku alebo práv a slobôd druhých.[17]
Toto ústavné právo je ľudské právo, pretože jeho subjektom je každý a znamená tzv. sociálnu slobodu. V rámci už rozšírenej slovenskej ústavnej úpravy „práva na kolektívne vyjednávanie“ je len inštitucionálnym vyjadrením vytvárať záujmové organizácie zamestnávateľov ako aj zamestnancov. Patria sem teda najmä odborové organizácie, organizácie zamestnávateľských zväzov a rôzne komory (advokátske, lekárske, farmaceutické a pod.).[18]
Pri obmedzení tohto práva sa musia byť splnené tri podmienky – jedna formálna a dve materiálne. Formálnou podmienkou je podmienka zákona, nakoľko sa musí obmedzenie ustanoviť v zákone, ktorý prijme Národná rada Slovenskej republiky. Prvou materiálnou podmienkou je prítomnosť aspoň jedného ústavne akceptovaného dôvodu a to buď ochrany bezpečnosti štátu, verejného poriadku, alebo práv a slobôd iných. Druhou materiálnou podmienkou je, aby bolo takéto obmedzenie „nevyhnutné v demokratickej spoločnosti“.[19]
K obmedzeniu združovacieho práva sa vyjadrili aj Svák a Cibulka: „Združovacie právo nemôže byť obmedzené z iných dôvodov ako tých, ktoré sú v Ústave Slovenskej republiky výslovne uvedené, čo musí rešpektovať aj zákon vo vzťahu k vymedzovaniu jednotlivých prípadov, kedy sa toto právo obmedzí. Zákon preto nemôže ustanoviť ľubovoľné prípady obmedzenia združovacích práv.“[20]
V prípade štátnej služby profesionálnych vojakov je obmedzujúcim zákonom z. č. 281/2015 Z. z., ktorý vo svojom § 12 ods. 4 obmedzuje profesionálnych vojakov na ich práve združovať sa v odborových organizáciách, ktoré pôsobia v ozbrojených silách a na pracoviskách, kde vykonávajú štátnu službu. Právo združovania sa príslušníkov Ozbrojených síl Slovenskej republiky rieši aj zákon o združovaní občanov[21], podľa ktorého nemôžu vojaci v činnej službe vytvárať odborové organizácie a združovať sa v nich.
Podľa čl. 5 Európskej sociálnej charty nemožno príslušníkom ozbrojených síl zakázať odborovo sa organizovať, ale toto právo možno zákonom obmedziť v nevyhnutnej miere.[22] Tento fakt korešponduje aj s čl. 37 ods. 3 a čl. 54 ústavy. Profesionálnym vojakom je tak obmedzené právo odborovo sa združovať v rámci ozbrojených síl. Odborovo môžu pôsobiť výlučne mimo času výkonu štátnej služby a mimo ozbrojených síl a pracovísk, kde vykonávajú štátnu službu. Takéto (obmedzené) právo nemá v praxi výraznejšie uplatnenie, pretože prostredníctvom neho nemôže profesionálny vojak zabezpečovať svoje sociálne a hospodárske práva súvisiace s výkonom štátnej služby, pretože nemôže úspešne zasahovať do služobnoprávnych vzťahov profesionálnych vojakov.
Ústava poskytuje občanom právo zakladať politické strany a politické hnutia a združovať sa v nich, čo však neplatí pre profesionálnych vojakov. Členstvo profesionálneho vojaka v politickej strane alebo politickom hnutí je obmedzené v súlade s čl. 29 ods. 3 a čl. 54 ústavy.
V publikácii Komentár k Ústave Slovenskej republiky autori v súvislosti s čl. 54 ústavy uvádzajú, že „ustanovenie tohto článku obsahuje obmedzujúce opatrenia v oblasti uplatňovania práv a slobôd pre určité, tu vymenované profesie, ktoré sú špecifickými štátnymi orgánmi a kde by pri uplatnení niektorých práv a slobôd vymenovaných v tomto článku mohlo prísť k znefunkčneniu štátnych orgánov …Významné je, že k takémuto obmedzeniu môže prísť výlučne na základe zákona…“.[23] V neposlednom rade takáto možnosť (pre príslušníkov ozbrojených síl, polície a štátnej správy) vyplýva aj z čl. 11 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý v súvislosti so stanovenými podmienkami obmedzenia slobody zhromažďovania a združovania (prvá veta) výslovne uvádza (druhá veta), že „Tento článok nebráni uvaleniu zákonných obmedzení na výkon týchto práv príslušníkmi ozbrojených síl, polície a štátnej správy“.
Vo všeobecnosti platí, že právny poriadok Slovenskej republiky uvádza celý rad pracovných povolaní (funkcií), výkon ktorých obmedzuje či celkom zakazuje členstvo v politickej strane či v politickom hnutí (ďalej len „politická strana“). Zákaz členstva v politickej strane okrem profesionálnych vojakov platí napríklad v prípade policajtov[24], sudcov[25], alebo prokurátorov[26]. Obmedzenie vo forme zákazu zastávania funkcie v politickej strane, ale tiež vystupovania v jej mene alebo pôsobenia v jej prospech platí napríklad v prípade člena Rady pre vysielanie a retransmisiu[27] a člena Rady Rozhlasu a televízie Slovenska[28]. Podobných príkladov je ale podstatne viac.
V nadväznosti na toto ústavné obmedzenie, sa podľa § 12 ods. 3 zákona č. 281/2015 Z.z. nesmú profesionálni vojaci takisto aktívne zúčastňovať na zhromaždeniach organizovaných politickými stranami alebo politickými hnutiami.
V súvislosti so zákonným zákazom zakladať politické strany a združovať sa v nich profesionálnym vojakom Ústavný súd Slovenskej republiky k tomu v rozhodnutí č. PL. ÚS 10/09-15 na s. 13 uviedol: „Slovenská republika v novodobej histórii bola životne konfrontovaná s nedemokratickými režimami, ktoré sa okrem iného vyznačovali nielen faktickými, ale tiež zákonným stotožnením vládnucej politickej strany so štátom. Či už to bola počas vojnového Slovenského štátu Hlinkova Slovenská ľudová strana, iba prostredníctvom ktorej sa podľa § 58 ods. 1 vtedy platnej ústavy slovenský národ mohol zúčastniť na štátnej moci a ktorá „ex lege“ disponovala polovojenskou organizáciou – Hlinkovou gardou, alebo následne v predchádzajúcom totalitnom režime Komunistická strana Československa – ústavne vymedzená ako vedúca sila v spoločnosti aj v štáte a jej ozbrojené sily Ľudové milície označené ako „ozbrojená päsť robotníckej triedy“. Aj v dôsledku uvedených nedemokratických a totalitných excesov sa po roku 1989 zásadným spôsobom zmenilo ústavnoprávne vymedzenie úlohy politických strán a štátu, rešpektujúc európsku právnu kultúru, čo našlo odraz aj v zákone č. 424/1991 Zb. o združovaní v politických stranách a v politických hnutiach, ktorý u nás platil až do 1. júna 2005 (odkedy platí zákon č. 85/2005 Z. z. o politických stranách a politických hnutiach). Podľa § 5 tohto zákona strany a hnutia nesmú byť ozbrojené a nesmú zriaďovať ozbrojené zložky (ods. 2). Nie je povolená činnosť strán a hnutí v ozbrojených silách a ozbrojených zboroch. Osobitné zákony ustanovenia, v ktorých orgánoch štátu a územnej samosprávy sa činnosť strán a hnutí takisto nepovoľuje (ods. 3). Strany a hnutia sa môžu organizovať zásadne na územnom princípe. Zakladať a organizovať činnosť strán a hnutí na pracoviskách je neprípustné (ods. 4).
Napriek tomu, že v súčasnosti platný zákon o politických stranách podobné ustanovenia už neobsahuje, reflektujúc na vojnovú a povojnovú minulosť Slovenskej republiky (bod 19), a treba dodať, že tiež do istej miery na radikalizujúcu sa súčasnosť, má v prípade profesionálnych vojakov zákaz členstva v politickej strane naďalej predovšetkým preventívny význam súvisiaci s významnou ústavnou hodnotou, ktorou je bezpečnosť štátu. Ozbrojené sily (teda aj profesionálni vojaci) sú conditio sine qua non bezpečnosti štátu (napr. čl. 1 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu, § 2 ods. 1 zákona č. 321/2002 Z. z. o ozbrojených silách Slovenskej republiky).“
Obmedzenie týchto ústavných práv zabezpečuje apolitickosť Ozbrojených síl Slovenskej republiky, čo je nevyhnutné na zabezpečenie demokracie v štáte z dôvodu, aby ozbrojené sily nemohli byť zneužívané politickými silami. Na základe prieskumu z roku 2016 vykonaného Agentúrou Focus, prejavilo až 72 % Slovákov dôveru v Ozbrojené sily Slovenskej republiky, a tým si drží armáda prvú priečku ako najdôveryhodnejšia inštitúcia.[29] Okrem pomoci vojakov pri živelných pohromách a ich účasti v misiách, má najväčšiu zásluhu v prejavenej dôvere najmä apolitickosť armády, ktorú si udržiava dlhodobo. Aj počas nestálych období, akými bola napríklad druhá polovica deväťdesiatych rokov, armáda nestratila svoju tvár a zachovala si svoju apolitickosť, čím pôsobila v nadlomenej spoločnosti stabilizujúco.
Podnikanie a iná zárobková činnosť
Zabezpečenie personálnej mobility vyžaduje, aby nebol profesionálny vojak závislý na vykonávaní akejkoľvek vedľajšej zárobkovej činnosti (mimo príjmov vyplývajúcich mu zo služobného pomeru), na základe ktorej by potenciálne „odmietal” plniť služobné povinnosti v inom mieste, ako je miesto jeho pôvodného výkonu štátnej služby alebo trvalého pobytu. Ustanovenie o „nepodnikaní” profesionálneho vojaka je v zákone č. 281/2015 Z. z. upravené tak, aby vylúčilo uplatňovanie akýchkoľvek pracovnoprávnych záväzkov profesionálnych vojakov. To znamená, že profesionálny vojak nemôže vykonávať akúkoľvek činnosť, a to ani na základe dohody o pracovnej činnosti a ani na základe dohody o vykonaní práce a ani žiadnu činnosť, z ktorej by mu plynuli zisky.
Zákon ale myslí aj na profesionálnych vojakov v súvislosti s vykonávaním niektorých „ziskových“ činností bez toho, aby boli sankcionovaní, ako je napríklad vedecká, pedagogická, lektorská, prednášateľská, pastoračná, publikačná, prekladateľská, literárna, umelecká, športová a trénerská činnosť, poskytovanie zdravotnej a veterinárnej starostlivosti, lekárskej posudkovej činnosti, alebo správa vlastného majetku, majetku manželky, resp. majetku maloletých a osôb, u ktorých bola spôsobilosť na právne úkony obmedzená, alebo ktoré boli právnej spôsobilosti pozbavené.[30] Zákaz sa nevzťahuje ani na činnosť vedúceho tábora pre deti a mládež, jeho zástupcu pre hospodárske a zdravotné veci, oddielového vedúceho, vychovávateľa, inštruktora, alebo zdravotníckeho pracovníka v táboroch pre deti a mládež a na činnosť v orgánoch spoločenstva vlastníkov bytov a nebytových priestorov. Všetky tieto činnosti môže však profesionálny vojak vykonávať výlučne mimo služobný čas. Zákon ďalej vymedzuje práva profesionálneho vojaka aj na právo účasti na práci v poradných orgánoch vlády Slovenskej republiky a na právo účasti na práci v rozkladovej komisii, resp. v komisii inej právnickej osoby. Povolená je aj činnosť súdneho znalca a tlmočníka, no túto činnosť môže profesionálny vojak vykonávať v služobnom čase len pre ministerstvo, orgány činné v trestnom konaní a štátne orgány. Zákonne môže tieto služby poskytnúť aj pre obec, ale len mimo času výkonu štátnej služby. Takúto činnosť nemôže vykonávať pre iné právnické osoby a pre fyzické osoby.
Zákaz podnikať, vykonávať inú zárobkovú činnosť[31], alebo byť členom riadiacich, kontrolných alebo dozorných orgánov právnických osôb vykonávajúcich podnikateľskú činnosť sa nevzťahuje na profesionálneho vojaka, ktorý plní úlohy pod dočasnou alebo trvalou legendou, a na profesionálneho vojaka, ktorý je vyslaný do riadiacich, kontrolných alebo dozorných orgánov právnických osôb vládou alebo ministrom. Profesionálny vojak ale nesmie za členstvo v týchto orgánoch poberať odmenu alebo iné výhody. Hoci výkon vojenského povolania prináša profesionálnym vojakom obmedzenia niektorých ústavných práv, ostatné ústavné práva sa zaručujú.
Milan Čič (a kol.) zastáva názor, že: „Označenie „právo na podnikanie a inú hospodársku činnosť“ v čl. 54 nie je zhodné s pomenovaním „právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť“, ktoré sa používa v čl. 35 ods. 1 ústavy. Pri výklade a uplatnení čl. 54 zrejme existuje dôvod pre odklon od doslovného výkladu tak, že právo na podnikanie a inú hospodársku činnosť sa bude interpretovať ako právo zhodné s úpravou čl. 35 ods. 1.“[32]
Vojenské povolanie nepatrí medzi tie najjednoduchšie, čomu svedčia aj mnohé obmedzenia, ktoré musí profesionálny vojak podstúpiť. Nejde veľakrát len o obmedzenia niektorých ústavných práv, ale o základné fungovanie profesionálneho vojaka v rámci spoločnosti a rodiny. Ide o morálne požiadavky a pravidlá správania a konania, ktoré sa od profesionálneho vojaka vyžadujú za každých okolností aj v mimoslužobnom čase. Okrem základných morálnych požiadaviek kladených na profesionálnych vojakov[33], akými sú vernosť, čestnosť, či statočnosť, je práve obetavosť tou schopnosťou a ochotou profesionálneho vojaka plniť úlohy aj na úkor svojich záujmov a potrieb bez ohľadu na úsilie, vynaložený čas či obmedzenia jeho ústavných práv.
Autor: JUDr. Aneta Palinská, externý doktorand, Katedra správneho a environmentálneho práva, Právnická fakulta UK
Použitá literatúra:
1. DRGONEC, J. Ústava Slovenskej republiky. Teória a prax. Bratislava: C. H. Beck, 2015, 1622 s. ISBN 978-80-89603-39-8
2. DRGONEC, J. Základné práva a slobody podľa Ústavy Slovenskej republiky. Zväzok 1. Bratislava: MANZ, 1997, 264 s. ISBN 80-85719-13-4
3. KRÁĽ, J. a kol. Ústavné garancie ľudských práv. Bratislava: Univerzita Komenského, 2004, 243 s. ISBN 80-7160-173-X
4. FRIDRICH B. a kol. Ústavné garancie ľudských práv. Bratislava: PraF UK, 2013, 270 s. ISBN 978-80-7160-338-2
5. FRIDRICH B., MOKRÁ L., TRELLOVÁ L. Ústavné právo I. Praktické zadania k seminárnym cvičeniam, 1.vyd. Bratislava: UK v Bratislave, Právnická fakulta, Vydavateľské oddelenie, 2008, 190 s. ISBN 978 – 80 – 7160 – 259
6. ČIČ, M. a kol. Komentár k Ústave Slovenskej republiky. Bratislava: Eurokódex, 2012, 832 s. ISBN 978-80-89447-93-0
7. ČIČ, M. a kol. Komentár k Ústave Slovenskej republiky. Martin: Matica slovenská, 1997, 598 s. ISBN 80-7090-444-5
8. SVÁK J., CIBULKA Ľ. Ústavné právo Slovenskej republiky, Osobitná časť. 5. aktual. vydanie, Bratislava: EUROKÓDEX, s. r. o. Paneurópska vysoká škola, 2013, 712 s. ISBN 978-80-8155-006-5
9. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 1996. Košice: Ústavný súd SR, 1997. 408 s. ISBN 80-967396-2-X.
[1]Pozri čl. 12 ods. 1 ústavného zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky
[2] FRIDRICH B., MOKRÁ L. , TRELLOVÁ L. Ústavné právo I. Praktické zadania k seminárnym cvičeniam, 1.vyd. Bratislava: UK v Bratislave, Právnická fakulta, Vydavateľské oddelenie, 2008, s. 61
[3] DRGONEC, J. Základné práva a slobody podľa Ústavy Slovenskej republiky. Zväzok 1. Bratislava: MANZ, 1997, s. 40
[4] Tamtiež, s. 51
[5] PL. ÚS 7/96 (zverejnenom pod č. 77/1997 Z.z.), s. 40.
[6]Dôvodová správa k zákonu č. 346/2005 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov ozbrojených síl Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov Dostupné na : http://epi2.epi.sk/dovodova-sprava/Dovodova-sprava-k-zakonu-c-346-2005-Z-z.aspx [cit. 2.3.2017].
[7] DRGONEC, J. Ústava Slovenskej republiky. Teória a prax. Bratislava: C. H. Beck, 2015, s.999
[8] FRIDRICH B. a kol. Ústavné garancie ľudských práv. Bratislava: PraF UK, 2013, s. 102
[9] PL. ÚS 42/95, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 1996. Košice: Ústavný súd Slovenskej republiky, 1997, s. 90.
[10] Pozri § 2 zákona č. 85/1990 Zb. o petičnom práve v znení neskorších predpisov
[11] Pozri §1 a §2 zákona č. 85/1990 Zb. o petičnom práve v znení neskorších predpisov
[12] Dôvodová správa k zákonu č. 281/2015 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov. Dostupné na : http://www.epi.sk/dovodova-sprava/dovodova-sprava-k-zakonu-c–281-2015-z-z.htm [cit. 2.3.2017].
[13] ČIČ, M. a kol. Komentár k Ústave Slovenskej republiky, Bratislava: Eurokódex, 2012, s. 209
[14] DRGONEC, J. Ústava Slovenskej republiky. Teória a prax. Bratislava: C. H. Beck, 2015, s.787
[15] Pozri § 20 ods. 1 písm. i) zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších predpisov
[16] DRGONEC, J. Ústava Slovenskej republiky. Teória a prax. Bratislava: C. H. Beck, 2015, s.795
[17] Čl. 37 ods. 1 a 3 ústavného zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky
[18] KRÁĽ, J. a kol. Ústavné garancie ľudských práv. Univerzita Komenského, 2004, s. 120
[19] DRGONEC, J. Ústava Slovenskej republiky. Teória a prax. Bratislava: C. H. Beck, 2015, s.786
[20] SVÁK J., CIBULKA Ľ. Ústavné právo Slovenskej republiky, Osobitná časť. 5. aktual. vydanie, Bratislava: EUROKÓDEX, s. r. o. Paneurópska vysoká škola, 2013, s. 204
[21] Pozri § 2 ods. 4 zákon č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov v znení neskorších predpisov
[22]Európska sociálna charta (revidovaná) z 3. mája 1996, Štrasburg
[23] ČIČ, M. a kol. Komentár k Ústave Slovenskej republiky. Martin: Matica slovenská, 1997, s. 250
[24] Pozri § 14 ods. 1 písm. g) zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov
[25] Pozri čl. 145a ods. 1 ústavného zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky
[26] Pozri § 6 ods. 2 písm. g) zákona č. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry v znení neskorších predpisov
[27] Pozri § 7 ods. 3 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov
[28] Pozri § 10 ods. 5 zákona č. 532/2010 Z. z. o Rozhlase a televízii Slovenska a o zmene a doplnení niektorých zákonov
[29]Dôvera v demokratický systém neklesá, pohoršila si len armáda. Dostupné na: http://www.zoj.sk/sk/dokumenty/externe/2296-dovera-v-demokraticky-system-neklesa-pohorsila-si-len-armada [cit. 2.3.2017].
[30] Pre úplnosť pozri § 13 zákona č. 281/2015 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
[31] Inou zárobkovou činnosťou sa na účely zákona č. 281/2015 Z. z. rozumie činnosť, ktorá zakladá nárok na príjem zdaňovaný podľa osobitného predpisu (§ 5 a 6 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov).
[32] ČIČ, M. a kol. Komentár k Ústave Slovenskej republiky. Bratislava: Eurokódex, 2012, s. 369
[33] Pozri Služobný predpis hlavného služobného úradu č. 86/2015 Etický kódex profesionálneho vojaka