Témou príspevku je vzájomný vzťah medzi rôznymi druhmi verejnoprávnych deliktov, konkrétne medzi správnym a trestným deliktom.
Prvá časť je venovaná problematike vymedzenia všeobecných hľadísk na určenie, aké protiprávne konanie má byť trestným činom a aké iba správnym deliktom. Ústrednou témou teda je, či v súčasnosti ešte vieme takéto kritériá identifikovať, alebo je vymedzenie príslušnosti orgánov činných v trestnom konaní a súdov, resp. správnych orgánov podriadené len úvahe zákonodarcu. Na uvedené nadväzuje druhá časť, ktorá sa venuje významu správnej kvalifikácie skutku. Na jednej strane autorka poukazuje na príklady zo slovenského právneho poriadku, v rámci ktorých sa prejavuje nevyhnutnosť správnej kvalifikácie skutku a v závere poukazuje na príklad z českého prostredia, kedy v dôsledku nesprávneho postupu, ktorý viedol k nesprávnej právnej kvalifikácii konania, nedošlo, z dôvodu aplikácie zásady ne bis in idem, k dôslednému potrestaniu páchateľa.
Snaha o vymedzenie rozdielu medzi trestným a administratívnym sankcionovaním
V Slovenskej republike vzniklo a rozvíja sa vedľa seba súdne a správne sankcionovanie. Preto musí zákonodarca vyriešiť základnú otázku, aké protiprávne konania majú byť trestnými činmi a aké správnymi deliktami. I keď právna náuka ponúka určité hľadiská, kritéria pre odlíšenie súdnych a správnych deliktov a popisuje ich charakteristické rysy, nikdy nedošlo k stanoveniu objektívnej, všeobecne platnej hranice medzi obidvoma typmi deliktov.[1]
Samozrejme, v rámci právnej teórie boli identifikované viaceré kritériá a hľadiská, ktorými sa verejnoprávne delikty navzájom odlišujú. Sú nimi predovšetkým objekt a subjekt deliktu, stupeň spoločenskej nebezpečnosti a v neposlednom rade povaha a prísnosť hroziacej sankcie.[2]
Avšak nižšie poukazujem na skutočnosti, na základe ktorých už uvedené znaky v súčasnosti nepredstavujú v podmienkach Slovenskej republiky dostatočné odlíšenie medzi trestným činom a správnym deliktoch, a to bez ohľadu na to, či ich aplikujeme samostatne alebo vo vzájomných súvislostiach:
Objekt deliktu – objekt ako odlišujúci znak má význam najmä v prípade najzávažnejších trestných činov, ktoré smerujú napr. proti životu alebo ľudskej dôstojnosti. Avšak v prípade väčšiny verejnoprávnych deliktoch nie je objekt dostatočne odlišujúcim kritériom. Je totiž veľké množstvo verejnoprávnych deliktoch, ktoré chránia rovnaký objekt. Tak tomu je napríklad v prípade priestupku, resp. trestného činu krádeže.
Subjekt deliktu – pred účinnosťou zákona č. 91/2016 Z. z. o trestnej zodpovednosti právnických osôb (ďalej len „ZoTZPO“) bol relevantným hľadiskom subjekt deliktu, pretože za trestný čin mohla byť sankcionovaná iba fyzická osoba. Uvedené však s účinnosťou od 1. júla 2016 neplatí, a tak správny ako aj trestný delikt môže byť spáchaný tak fyzickou, ako aj právnickou osobou.
Stupeň spoločenskej nebezpečnosti – závažné a značne škodlivé delikty majú spadať do súdnej právomoci, avšak toto kritérium je často spochybňované z dôvodu, že množstvo správnych deliktov je vysoko škodlivých a na druhej strane existuje mnoho bagateľných trestných činov. Môžeme to pozorovať predovšetkým v prípade správnych deliktov a trestných činov právnických osôb, pretože zavedením trestnej zodpovednosti právnických osôb nedošlo súčasne k revízii katalógu správnych deliktov, ktorých sa môžu právnické osoby dopustiť.[3]
Povaha a prísnosť sankcie – najprísnejšie sankcie, ako je trest odňatia slobody, zákaz pobytu a pod., by mali byť vyhradené len trestnému právu. Naproti tomu sankcie ukladané za správne delikty nemajú mať charakter kriminálneho trestu a ich úlohou nie je stigmatizovať. Úlohou sankcionovania za správne delikty je pripomenutie nutnosti dodržiavať právny poriadok. Typickou správnou sankciou by mala byť peňažná pokuta, v posledných rokoch sa však škála sankcií rozširuje. Predmetné hľadisko sa stále viac relativizuje. Je otázne, či peňažná sankcia vo výške niekoľkých desiatok tisíc eur nie je vo svojom dôsledku prísnejšia ako nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere niekoľkých mesiacov. Rovnako možno vysloviť pochybnosť, či sankcia v podobe dočasného zákazu činnosti, spočívajúcom napríklad v zákaze viesť motorové vozidlo, nebude mať v určitých prípadoch rovnaké alebo ešte vážnejšie následky ako trest domáceho väzenia alebo podmienečný trest odňatia slobody. Možno teda konštatovať, že skutočnosť, že trest odňatia slobody možno uložiť len za trestné činy, nie je sama o sebe dostatočná na odlíšenie oboch kategórii deliktov.[4]
Terminológia – rozdiel môžeme pozorovať aj v použitej terminológii. Zatiaľ čo za spáchanie trestného činu sa ukladajú tresty ako jeden z druhov trestnoprávnych sankcií, za priestupky a iné správne delikty sa ukladajú sankcie. Avšak ani toto kritérium nie je zákonodarcom dodržiavané. Napríklad v zákone č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody sa na označenie disciplinárnych deliktov používa slovné spojenie „disciplinárne tresty“, čo nepovažujem za najvhodnejšie.
Z vyššie uvedeného je zrejmé, že ani pri vymedzení konkrétnych odlišovacích hľadísk a znakov, nie je možné stanoviť určitú objektívnu hranicu medzi oboma druhmi verejnoprávnych deliktov. Podľa môjho názoru je teda len na vôli zákonodarcu, či určité protiprávne konanie podradí súdnemu alebo správnemu trestaniu. V žiadnom prípade však nemôže ísť o svojvôľu, pretože v právnom štáte je vždy nevyhnutné skúmať, či zamýšľané riešenie zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z ústavného poriadku. Preto má zákonodarca povinnosť preverovať, či zvažovaná forma v podobe trestného činu alebo správneho deliktu je vhodná, žiaduca a primeraná, či je v proporcii k významu chráneného právneho záujmu a k predpokladanému typu sankcie.
Hranice medzi trestným činom a správnym deliktom ovplyvňuje všeobecne celý rad faktorov, ako sú tradície, typ štátneho zriadenia, momentálna politická situácia a pod. Kategorizácia deliktov na trestné činy a správne delikty býva v zákonodarstve ovplyvnená taktiež pragmatickými a praktickými okolnosťami, prihliada sa napr. na kapacity justičných a správnych orgánov, k ich odbornosti pre riešenie daného typu delikvencie, k nákladnosti konania a pod. Výhodou stíhania deliktuálneho konania správnymi orgánmi je nepochybne ich vecná odbornosť, znalosť osobitných a súvisiacich vykonávacích predpisov a prostredia, v ktorom sa aplikujú. K tomu pristupuje aj skutočnosť, že v mnohých prípadoch odhalia protiprávne konanie samotné správne orgány v rámci výkonu správneho dozoru alebo pri iných úradných činnostiach.[5]
Správna kvalifikácia skutku
Vyššie som uviedla, že v súčasnosti už nie je možné vymedziť základné odlišovacie znaky, na základe ktorých by bolo možné jednoznačné určenie rozdielu medzi trestným a správnym sankcionovaním. O to dôležitejšia je preto správna kvalifikácia skutku, s čím súvisí uplatňovanie jednej z najstarších zásad trestného práva, zásady ne bis in idem. Táto zásada sa najmä vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vzťahuje nielen na oblasť trestného sankcionovania, ale taktiež na niektoré druhy správnych deliktov.[6]
Z vyššie uvedeného vyplýva, že aj v slovenskom právnom poriadku môže nastať situácia, kedy bude jedno konanie rôznymi orgánmi kvalifikované ako trestný čin a súčasne ako správny delikt. Vzhľadom na to, že v niektorých prípadoch sú znaky skutkovej podstaty takmer totožné a odlišujú sa len stupňom spoločenskej nebezpečnosti alebo výškou škody, je úlohou príslušných orgánov skutok správne kvalifikovať.
Všeobecne platí, že ak protiprávne konanie naplní znak trestného činu a súčasne správneho deliktu, má prednosť zodpovednosť za trestný čin, a teda zodpovednosť za správny delikt je subsidiárna. Z tohto všeobecného pravidla potom možno odvodiť, že úmyselný priestupok ustupuje nedbanlivostnému trestnému činu, rovnako nedôjde k spáchaniu priestupku, ak sa prekrýva s trestným činom len v časti konania, dokonaný priestupok ustupuje pred pokusom trestného činu a organizátorstvo, návod a pomoc k trestnému činu majú prednosť pred priestupkom.[7]
Problematické môže byť posúdenie činu, ktorý naplní znaky všeobecne formulovanej skutkovej podstaty trestného činu a súčasne špeciálnu skutkovú podstatu správneho deliktu. V prospech argumentácie, že špeciálna skutková podstata má prednosť pred všeobecnou, možno uviesť pravidlá, ktoré sú teóriou trestného práva uznávané pre vylúčenie jednočinného súbehu. Jednočinný súbeh je vylúčený v prípade, kedy sú dotknuté ustanovenia v pomere špeciality alebo v pomere subsidiarity. Na druhú stranu však opačný výklad vychádza zo základného postulátu, že pokiaľ je určité konanie trestným činom, nemôže byť zároveň priestupkom, resp. iným správnym deliktom.[8] Preto aj v takomto prípade má prednosť vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti.
Ďalej možno uviesť situáciu, kedy sa všeobecné znaky trestného činu a správneho deliktu na prvý pohľad prekrývajú, v konkrétnom prípade však ku konkurencii nedôjde. Napríklad, ak sa pri trestnom čine vyžaduje nastúpenie následku a pri správnom delikte sa následok nevyžaduje. Častým odlišujúcim znakom je stanovenie určitého kvalifikovaného následku, prípadne sa vyžaduje opakovanie konania alebo jeho sústavnosť. Taktiež môže byť rozhodujúca forma zavinenia. Uvedené je prejavom dvoch vzájomne prepojených zásad ultima ratio a subsidiarity trestnej represie, pretože zatiaľ čo na nápravu protiprávneho konania nižšej intenzity postačia prostriedky správneho práva, tak v prípade konania, ktoré je z hľadiska spôsobu konania, následku alebo trvania závažnejšie, avšak v ostatných znakov skutkovej podstaty totožné, už tieto prostriedky nepostačujú.
Na tomto mieste možno poukázať na príklady zo slovenského právneho poriadku:
Výška spôsobenej škody – v mnohých prípadoch je jediným kritériom odlišujúcim správny delikt a trestný čin výška spôsobenej škody. Je pochopiteľné, že zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon (ďalej len „Trestný zákon“) obsahuje pomerne veľké množstvo skutkových podstát, pri ktorých sa toto kritérium uplatňuje. Typickým príkladom sú delikty proti majetku ako krádež, sprenevera, podvod, zatajenie veci, úmyselné poškodenie alebo zničenie cudzieho majetku. Ak spôsobená škoda neprekročí malú škodu, t. j. 266 Eur, je takéto konanie kvalifikované ako priestupok proti majetku upravený v § 50 Zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch (ďalej len „Priestupkový zákon“), za ktorý môže byť uložená pokuta do výšky 300 Eur. Pokiaľ je spôsobená škoda vyššia, nastupuje trestnoprávna zodpovednosť. Samozrejme, na výšku škody sa neprihliada, ak k spáchaniu dôjde niektorým zo závažnejších spôsobov, ktoré taxatívne vymedzuje Trestný zákon.
Ako ďalší prípad možno uviesť konanie spočívajúce v poškodzovaní životného prostredia. Zákon č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny obsahuje početnú skupinu špeciálnych skutkových podstát priestupkov na tomto úseku verejnej správy. Medzi nimi sú napríklad priestupky spočívajúce v odchyte a usmrcovaní živočíchov, v poškodzovaní chránených nerastov a poškodzovanie a ničenie hniezd chránených živočíchov. Ak však je konaním vymedzeným v tomto zákone spôsobená škoda vyššia ako malá, už je dané konanie posudzované v intenciách trestného práva ako niektorý z trestných činov proti životnému prostrediu.
Sústavnosť alebo väčší rozsah – ďalšiu skupinu tvoria konania, ktoré jednotlivo a samostatne sú iba správnymi deliktami, avšak súhrn takýchto činov už zakladá skutkovú podstatu trestného činu. Ako príklad uvádzam podávanie alkoholických nápojov osobe mladšej ako 18 rokov. Pokiaľ páchateľ umožní takejto osobe požívať alkoholický nápoj, pričom tým ohrozuje jej telesný alebo mravný vývoj, dopúšťa sa priestupku na úseku ochrany pred alkoholizmom a inými toxikomániami podľa § 30 ods. 1 písm. e) Priestupkového zákona. Ak však rovnaký čin pácha sústavne alebo umožní požitie alkoholických nápojov vo väčšom množstve napĺňa sa skutková podstata trestného činu podávania alkoholických nápojov mládeži podľa § 175 Trestného zákona.
Predchádzajúce potrestanie – osobitnú skupinu tvoria delikty, ktoré sú pri prvom spáchaní kvalifikované ako správne delikty, ak však v určenom čase dôjde k opätovnému spáchaniu, automaticky sa kvalifikujú ako trestný čin. To znamená, že predpokladom spáchania trestného činu je predchádzajúce potrestanie za správny delikt. Ako príklad možno uviesť týranie zvierat. Aby sa týranie zvierat považovalo za trestný čin, je nevyhnutným predpokladom, že osoba týra zviera zvlášť krutým alebo surovým spôsobom alebo zviera utýra.[9] Ak nie sú splnené tieto predpoklady, tak týranie zvierat je priestupkom v zmysle Zákona o veterinárnej starostlivosti,[10] za ktorý môže orgán veterinárnej správy uložiť fyzickej osobe pokutu od 400 do 1000 Eur.[11] Ak však už osoba bola v období posledných 12. mesiacov za takýto čin postihnutá, považuje sa predmetné konanie za trestný čin, bez ohľadu na to, akým spôsobom a v akom rozsahu bolo zviera týrané.
Ďalším príkladom, ktorý v sebe kumuluje viaceré vyššie uvedené prípady, je priestupok, resp. trestný čin krádeže. Na to, aby sa krádež kvalifikovala ako trestný čin sa vyžaduje aspoň malá škoda. Ak je škoda nižšia, v takom prípade je dané konanie iba priestupkom proti majetku v zmysle § 50 ods. 1 Priestupkového zákona. Ak sa však osoba, ktorá bola v posledných dvanástich mesiacov sankcionovaná za takýto priestupok, opätovne dopustí krádeže, v takom prípade bude konanie kvalifikované ako trestný čin bez ohľadu na výšku spôsobenej škody.[12]
Z uvedeného vyplýva, že orgán, ktorý prejednáva delikt proti majetku, musí v prvom rade z evidencie priestupkov[13] zisťovať, či páchateľ nebol v posledných 12. mesiacov za takýto čin sankcionovaný. V prípade, ak uvedené príslušný orgán opomenie a uloží v správnom konaní sankciu, ktorá je vzhľadom na predchádzajúce konanie páchateľa nedostatočná, štát stratí právomoc páchateľa spravodlivo potrestať. V tejto súvislosti možno poukázať na prípad z českého právneho prostredia, ktorý však má aj v našich podmienkach význam, pretože relevantné ustanovenia sú takmer totožné.[14]
Z uznesenia NS ČR z decembra 2007[15] vyplýva, že páchateľka v októbri 2005 v predajni odevov odcudzila tovar v hodnote 1.299 českých korún (približne 48 Eur), čím spôsobila škodu v rovnakej výške. Na miesto činu bol privolaný príslušník českej polície, ktorý bez toho, aby si totožnosť páchateľky overil v evidencii, uložil páchateľke v blokovom konaní pokutu vo výške 100 českých korún (približne 3,5 Eur). Avšak následne došlo k zisteniu, že páchateľka sa tohto konania dopustila napriek tomu, že trestným rozkazom Okresného súdu v Děčíne zo dňa 14. apríla 2005 bola pre trestný čin krádeže odsúdená k trestu odňatia slobody v trvaní 8. mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu v trvaní dvoch rokov. Z tohto dôvodu bola následne odsúdená na nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 6. mesiacov. Predmetné rozhodnutie páchateľka napadla odvolaním a Krajský súd v Ústí nad Labem rozhodnutie, z dôvodu porušenia princípu ne bis in idem, zrušil. Štátna zástupkyňa podala dovolanie na Najvyšší súd Českej republiky (ďalej len „NS ČR“), ktorý rozhodnutie KS v Ústí nad Labem potvrdil. Vo svojom rozhodnutí NS ČR uviedol, že „pokiaľ ide o výšku pokuty, tá bola uložená v rámci sadzby uvedenej pre pokuty v blokovom konaní, ktorú možno uložiť do výšky 1.000 českých korún. Predmetná pokuta vo výške 100 Kč bola uložená v rámci spodnej hranice sadzby. V nadväznosti na tento záver nemožno prehliadnuť, že podľa skutkových zistení sa obvinená k činu ihneď priznala a následne na výzvu polície všetky odcudzené veci vrátila majiteľovi predajne. Navyše výška uloženej pokuty nie je z hľadiska použitia zásady ne bis in idem v žiadnom smere rozhodujúca, pretože zákaz dvojitého stíhania a potrestania za totožný skutok bráni trestnému stíhaniu a odsúdeniu s ohľadom na to, že skoršie priestupkové konanie o tom istom skutku trestnoprávnej povahy meritórne skončilo, bez ohľadu na výšku uloženej sankcie, právoplatným rozhodnutím príslušného správneho orgánu, ktoré môže mať nielen odsudzujúcu ale aj oslobodzujúcu povahu, a to za podmienky, že vynesené rozhodnutie nebolo zrušené z podnetu mimoriadneho opravného prostriedku.“
V tomto prípade NS ČR rozhodol v súlade s medzinárodnými záväzkami a podľa môjho názoru správne. Avšak takéto rozhodnutie neviedlo k spravodlivému potrestaniu páchateľa. Preto v závere príspevku vyzdvihujem nevyhnutnosť dôslednej spolupráce správnych orgánov a orgánov činných v trestnom konaní, ktoré prejednávajú priestupky a iné správne delikty, aby v dôsledku ich pochybenia neprišiel štát o možnosť páchateľa spravodlivo potrestať.
Autor: JUDr. Mária Havelková (interný doktorand, Katedra správneho a environmentálneho práva, Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave)
Zoznam použitej literatúry a prameňov
BOHADLO, D. – POTĚŠIL, L. – POTMĚŠIL, J. Správní trestání z hlediska praxe a judikatury. Praha: C. H. Beck, 2013. s. 206. ISBN 978-80-7400-413-1.
BELEŠ A. – HAVELKOVÁ, M. Uplatňovanie zásady ne bis in idem pri disciplinárnych konaniach vo väzenstve. In Justičná revue. roč. 69, č. 2, 2017. s. 149-162. ISBN 1335-6461.
HAVELKOVÁ, M. – BELEŠ A. Vyvodzovanie trestnoprávnej a administratívnej zodpovednosti voči právnickým osobám In Notitiae iudiciales Academiae collegii aedilium in Bratislava. roč. 2, č. 1, 2016. s. 93-107. ISBN 2453-6954.
PRÁŠKOVÁ, H. Základy odpovědnosti za správní delikty. Praha: C. H. Beck, 2013. s. 420. ISBN 978-80-7400-456-8.
Zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších zmien.
Zákon č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších zmien.
Zákon č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších zmien.
Zákon č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody v znení neskorších zmien.
Zákon č. 91/2016 Z. z. o trestnej zodpovednosti právnických osôb a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Uznesenie NS ČR, sp. zn. 5 Tdo/1399/2007, zo dňa 12. decembra 2007.
[1] PRÁŠKOVÁ, H. Základy odpovědnosti za správní delikty. Praha: C. H. Beck, 2013. s. 169.
[2] PRÁŠKOVÁ, H. Základy odpovědnosti za správní delikty. Praha: C. H. Beck, 2013. s. 170 a nasl.
[3] Bližšie pozri HAVELKOVÁ, M. – BELEŠ A. Vyvodzovanie trestnoprávnej a administratívnej zodpovednosti voči právnickým osobám In Notitiae iudiciales Academiae collegii aedilium in Bratislava. roč. 2, č. 1, 2016. s. 93-107.
[4] BOHADLO, D. – POTĚŠIL, L. – POTMĚŠIL, J. Správní trestání z hlediska praxe a judikatury. Praha: C. H. Beck, 2013. s. 12.
[5] PRÁŠKOVÁ, H. Základy odpovědnosti za správní delikty. Praha: C. H. Beck, 2013. s. 173.
[6] Bližšie pozri: BELEŠ A. – HAVELKOVÁ, M. Uplatňovanie zásady ne bis in idem pri disciplinárnych konaniach vo väzenstve. In Justičná revue. roč. 69, č. 2, 2017. s. 149-162.
[7] PRÁŠKOVÁ, H. Základy odpovědnosti za správní delikty. Praha: C. H. Beck, 2013. s. 175.
[8] PRÁŠKOVÁ, H. Základy odpovědnosti za správní delikty. Praha: C. H. Beck, 2013. s. 176.
[9] § 378 ods. 1 písm. b) a c) Trestného zákona.
[10] Zákon č. 39/2007 Z. z. o veterinárnej starostlivosti v znení neskorších zmien.
[11] § 48 ods. 3 písm. j) Zákona o veterinárnej starostlivosti.
[12] § 212 ods. 2 písm. f) Trestného zákona.
[13] V súlade s § 89 Priestupkového zákona je každý správny orgán príslušný na prejednanie priestupku povinný viesť evidenciu priestupkov. Ústrednú evidenciu priestupkov vedie ústredný orgán štátnej správy Slovenskej republiky, do ktorého pôsobnosti patrí úsek štátnej správy, v ktorom došlo k porušeniu povinnosti zakladajúcej priestupok. Ak takto nemožno určiť ústredný orgán štátnej správy, je ním vo veciach pôsobnosti Slovenskej republiky Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky.
[14] Rozdiel je napríklad v tom, že zatiaľ čo v Slovenskej republike sa skúma, či bola osoba sankcionovaná v posledných 12. mesiacoch, v Českej republike sú to v súlade s § 205 ods. 2 Zákona č. 40/2009 Sb. trestní zákoník, až tri roky.
[15] Uznesenie NS ČR, sp. zn. 5 Tdo/1399/2007, zo dňa 12. decembra 2007.