Vybrané aspekty kontradiktórnosti v trestnom konaní

Článok sa venuje niektorým interpretačným problémom súvisiacim s uplatňovaním inštitútu kontradiktórnosti v trestnom konaní. Okrem všeobecného náčrtu funkcií a miesta tohto fenoménu v trestnom práve, sa zvlášť zameriava na analýzu zvláštnych režimov a špecifických situácií, ktoré v trestnom konaní môžu nastať a na ich vzťah voči dodržiavaniu práva na kontradiktórne konanie ako súčasti spravodlivého procesu.

Úvod

Pojem kontradiktórnosti pochádza z latinského spojenia contra dicere, čo v preklade evokuje vzájomné protirečenie strán. V slovenskom právnom poriadku nachádza svoj odraz v oprávnení vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

Na základe konštantnej judikatúry najvyšších súdnych národných a medzinárodných inštitúcií a doktríny právnej vedy možno konštatovať, že nejde len o možnosť vyjadriť sa ku všetkým dôkazom, ale aj ku ostatným stanoviskám a podaniam protistrany. Nevyhnutným predpokladom kvalifikovanej reakcie na určitú aktivitu protistrany je nutnosť byť dôsledne oboznámený s jej činnosťou, s predkladanými dôkazmi a vyjadreniami. Túto oboznamovaciu povinnosť plní najmä súd, niekedy aj strany navzájom.[1]

Kontradiktórnosť je garantovaná mnohými medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a slobodách, ktoré majú v súlade s čl. 7 ods. 5 a čl. 154c Ústavy SR prednosť pred zákonmi. Spomedzi nich vyniká „Európsky“ dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd z roku 1950 (ďalej len „Dohovor“), ktorý vo svojom článku 6 garantuje každému právo na spravodlivé súdne konanie. Výkladom pojmu „spravodlivo“ možno zo znenia Dohovoru vyvodiť hneď niekoľko zásad ako napr. rovnosť zbraní a kontradiktórnosť. Na účely interpretácie a aplikácie Dohovoru bol zriadený Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorého judikatúra má zásadný dopad na ústavné pomery zmluvných štátov.[2]

V trestnom konaní je kontradiktórnosť zaručená na dvoch miestach v Dohovore. Jednak v rámci všeobecného článku 6 ods. 1, ale aj v čl. 6 ods. 3, ktorý sa zaoberá výlučne trestnoprávnymi zárukami spravodlivého procesu.

Keďže ide o mimoriadne komplexnú a náročnú tému, tento článok sa usiluje poukázať len na vybrané špecifiká aplikácie kontradiktórnosti v určitých procesných situáciách trestného konania. Ide napr. o zachovanie jej garancií v prípravnom konaní, v konaní o väzobných veciach a taktiež pri takom dôkaznom stave, kedy je nutné pristúpiť k utajeniu určitých dôkazov, alebo podstúpiť procesné dôsledky nasadenia agenta podľa § 117 TP, čo je prirodzene v rozpore s právom obžalovaného byť oboznámený so všetkými dôkazmi.[3]

Pri skúmaní naznačených tém článok vychádza predovšetkým z relevantnej odbornej literatúry a judikatúry s dôrazom na prax ESĽP, hoci pri prieniku do tejto problematiky nemožno ignorovať ani interpretačnú funkciu Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR.

1. Základné znaky kontradiktórnosti v Trestnom poriadku

Chápanie kontradiktórnosti v podmienkach Slovenskej republiky síce vychádza z ústavnej úpravy, no konkretizuje  ju právna regulácia v jednotlivých procesných kódexoch. Tak je to aj v prípade zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov a doplnení (ďalej len „TP“).

Jedným z cieľov rekodifikácie trestného procesu v roku 2005 malo byť výrazné posilnenie kontradiktórnych prvkov v súdnom konaní.[4] V novom Trestnom poriadku sa výslovne proklamovalo právo na spravodlivé prejednanie trestnej veci, v prítomnosti obžalovaného tak, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom (§ 2 ods.7 TP). Okrem toho zachytáva právo strán obstarávať dôkazy (§ 2 ods.10 TP) a umožňuje, aby výsluch obžalovaného, svedkov a znalcov vykonali strany (§ 2 ods.18 TP). Napriek jednoznačnej preferencii adverzárneho procesu, zostali určité prvky jeho inkvizičného náprotivku v niektorých prípadoch zachované.[5]

Úloha súdu je oslabená. Už nie je považovaný za orgán činný v trestnom konaní, naopak, získava postavenie nezávislého arbitra. Jeho nestrannosť sa zvyšuje prostredníctvom inštitútu tzv. krížových výsluchov. Neprináleží mu zisťovať skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti. Hoci môže vykonávať dôkazy aj bez návrhu strán (§2 ods. 11 TP), táto iniciatíva je však obmedzená, pretože vykonaním dôkazu z vlastnej iniciatívy súd môže pomôcť buď jednej, alebo druhej strane. Vykonanie dôkazu nepomôže žiadnej strane, len ak dokazuje už skôr preukázané skutočnosti. Preto v súlade s prelomovým názorom Krajského súdu v Žiline, iniciatíva súdu sa končí tam, kde začínajú hranice spravodlivého procesu. (Jtk 5/09).[6]

Kontradiktórnosť sa prejavuje typicky v konaní pred súdom, v rámci hlavného pojednávania a na ňom vykonaného dokazovania. Táto skutočnosť necháva vyniknúť konfrontácii medzi tvrdeniami obvineného a obžaloby, ktorú pred súdom zastupuje v mene štátu prokurátor.

Prvky kontradiktórnosti sa vyskytujú už v ustanoveniach Trestného poriadku o nariadení hlavného pojednávania. Pri určovaní termínu hlavného pojednávania má predseda senátu rešpektovať lehoty, ktoré má obžalovaný a ďalšie subjekty od doručenia predvolania, resp. upovedomenia. Ich účelom je zabezpečiť, aby predvolané strany mali dostatočný časový priestor na zodpovednú prípravu v dôsledku účasti na kontradiktórnom pojednávaní.[7]

Akcent kontradiktórnosti nachádzame aj v požiadavkách, kedy sa hlavné pojednávanie môže uskutočniť v neprítomnosti obžalovaného, pretože tá mu fakticky znemožňuje výkon práv kontradiktórnej povahy.[8] Sú ustanovené najmä v § 252 ods. 2 a 3 TP. Jeho neprítomnosť je možné konvalidovať, ak sa obžalovaný okrem iného o skutku vyjadril už v prípravnom konaní pri zachovaní všetkých záruk zabezpečujúcich kontradiktórnosť.

Z chápania kontradiktórnosti sa však sformovali určité výnimky aj v rámci hlavného pojednávania. Ide napr. o prečítanie zápisnice o výsluchu svedka na hlavnom pojednávaní, namiesto vykonania riadneho výsluchu pred súdom podľa § 263 TP (2Tdo 1/2011). Tento inštitút našiel svoje odzrkadlenie aj v judikatúre ESĽP. V kauze Bátěk a ostatní proti Českej republike[9] nebolo kvalifikované prečítanie výpovedí uskutočnených v prípravnom konaní ako porušenie čl. 6 ods. 1 a to i napriek tomu, že pri výkone týchto výsluchov nebola dodržaná zásada kontradiktórnosti a vnútroštátny súd sa ani nepokúsil dotknutých svedkov predvolať na hlavné pojednávanie zo zahraničia. Taktiež nepristúpil k alternatívnym formám výsluchu ako napr. videokonferencia, alebo telemost. ESĽP zdôraznil, že v danej veci nešlo o jediné alebo rozhodujúce dôkazy, ktoré zakladali odsúdenie obvinených. K dispozícii boli aj mnohé ďalšie dôkazy, podporujúce tvrdenia vyskytujúce sa v prečítaných výpovediach. Na základe toho bolo konanie ako celok spravodlivé.

Neodôvodnené využívanie tohto ustanovenia sa však môže dostať do rozporu s judikatúrou ESĽP.[10] Napr. v kauze Al-Khawaja a Tahery proti Spojenému kráľovstvu[11] bolo konštatované, že takýto procesný postup môže ústavne obstáť, iba ak je nevyhnutný (svedka objektívne nemožno vypočuť – tzv. dobrý dôvod pre neprítomnosť svedka), obžalovanému bola poskytnutá možnosť reagovať na svedectvo (boli dodržané jeho procesné práva) a v prípade zvýšenej dôležitosti prečítaného svedectva bolo posudzované prísnejšie.

2. Kontradiktórnosť v prípravnom konaní

Napriek tomu, že na hlavnom pojednávaní sa kontradiktórnosť prejavuje najevidentnejším spôsobom, ESĽP viackrát zdôraznil, že znaky kontradiktórnosti by mali vykazovať všetky štádiá trestného konania. V tejto súvislosti prebieha diskusia o charaktere prípravného konania. Trestný poriadok koncentruje uplatňovanie kontradiktórnosti len do konania pred súdom, keďže v prípravnom konaní je prokurátor dominus litis a jeho úlohou je dohliadať na dodržiavanie zákonnosti. Z toho dôvodu prokurátorovi nemožno priznať postavenie strany.[12]

Obžaloba disponuje oprávneniami, ktoré sú obhajobe upreté a oporu nachádza v činnosti policajného aparátu. Preto v prípravnom štádiu trestného konania nemá obhajoba a obžaloba vyvážené postavenie, čím je nalomená nielen kontradiktórnosť, ale aj rovnosť zbraní. To nezvráti ani ustanovenie § 213 TP, ktoré zakotvením práva obvineného, resp. obhajcu zúčastniť sa na procesných úkonoch a klásť vypočúvaným osobám otázky kreuje výnimku z nepriaznivého postavenia kontradiktórnosti v prípravnom konaní. Funkciu kontradiktórnosti v prípravnom konaní sčasti taktiež nahrádza aj inštitút preštudovania spisu po skončení vyšetrovania (§ 208 TP).

ESĽP zdôrazňuje, že prípravné konanie je významné pre spravodlivý výsledok konania, keďže skúma spravodlivosť procesu ako celku. Jeho judikatúra stále nevyriešila otázku, do akej miery sa na prípravné konanie vzťahujú ustanovenia o kontradiktórnosti.[13] Zmienený fenomén je v rozhodovacej praxi ESĽP zrejmý najmä v kontexte prípustnosti dôkazu vykonaného v prípravnom konaní spôsobmi, ktoré nezodpovedajú požiadavkám kontradiktórnosti a jeho následnej prezentácii na hlavnom pojednávaní. Hoci Dohovor explicitne nezmieňuje požiadavku kontradiktórnosti prípravného konania, nemožno ju ani vylúčiť, „keďže z poznatkov porovnávacieho práva vyplýva jej široká akceptácia v zmluvných štátoch Rady Európy.“[14]

Aj v slovenskej teórii sa možno stretnúť s akceptáciou prenikania kontradiktórnosti do prípravného konania.[15] Z obsahu čl. 48 ods. 2 Ústavy nevyplýva, že práva, ktoré zaručujú kontradiktórne konanie možno obmedziť zákonom ako napr. verejnosť konania. Tento článok nepodlieha ani zákonnej korekcii v zmysle čl. 51 Ústavy SR.

Zásadu kontradiktórnosti nemožno vykladať absolútne – to potvrdil Ústavný súd aj ESĽP – ale napriek funkcii prípravného konania a jeho taktickej stránke by sa jej mal dať väčší priestor aj v zákonnej podobe. Prípravné konanie však má svoj zmysel a preto nemožno bez výhrad prebrať úpravu zo systému Common law, v ktorom prípravné konanie celkom absentuje a spor od počiatku prebieha ako dialóg, súboj procesných strán, pričom úloha súdu je minimalizovaná na riadenie pojednávania.[16] Je nutné nájsť rozumnú rovnováhu medzi stretom záujmu obvineného na spravodlivý proces a záujmu spoločnosti na vyšetrení skutku.

3. Špecifiká kontradiktórnosti v konaniach o väzobných veciach

Ústavný súd SR v náleze I. ÚS 100/04 uviedol: „Súdne konanie v súvislosti s rozhodovaním o zákonnosti väzby musí poskytovať určité garancie procesnej povahy, ktoré sú vyjadrené v čl. 6 ods. 1 dohovoru. So zreteľom na to, že čl. 6 ods. 1 dohovoru sa nevzťahuje na konanie a rozhodovanie o väzbe, procesné záruky uvedené v odseku 1 nemožno bez ďalšieho uplatniť aj v prípade čl. 5 ods. 4. Z doterajšej judikatúry však vyplýva, že určité základné procesné záruky sa musia poskytovať aj v konaní podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, i keď nemusia byť nutne rovnaké ako tie, ktoré vyplývajú z čl. 6 ods. 1 dohovoru pri rozhodovaní vo veci samej. V každom prípade musí mať osoba vo väzbe možnosť predložiť argumenty a dôvody proti svojmu ponechaniu vo väzbe, pričom judikatúra sa prikláňa k tomu, že obvinený musí byť súdom vypočutý. Vždy musí byť zaručená kontradiktórnosť konania a rovnosť zbraní. Zabezpečenie reálnej kontradiktórnosti konania znamená napríklad právo na prístup ku spisom, bez ktorého obvinený nemôže dostatočne prezentovať svoje argumenty (de Wilde c. Belgicko, s. 41, § 76; Trzaska c. Poľsko z 11. júla 2000, Lanz c. Rakúsko z 30. apríla 2002, Wloch c. Poľko z 19. októbra 2000).“[17]

Nejde len o určitý judikatórny exces. K rovnakým záverom dospel Ústavný súd SR aj v prípadoch I. ÚS 239/04; II. ÚS 108/08; IV. ÚS 186/09; II. ÚS 18/2013; II. ÚS 266/2013 a mnohých ďalších, naposledy túto formulku zopakoval v náleze II. ÚS 661/2015 (str.9).

Tieto závery vychádzajú z citovanej judikatúry ESĽP, ktorý sa touto problematikou prvý krát zaoberal vo veci Wilde a ostatní proti Belgicku.[18] V danej veci okrem iného uviedol, že účelom čl. 5 ods. 4 je zabezpečiť osobám, ktoré sú zatknuté a pozbavené slobody, právo na súdnu kontrolu zákonnosti dotknutého opatrenia. Aby sa orgán vykonávajúci kontrolu mohol považovať za súd, musí poskytovať základné záruky konania, ktoré sa budú aplikovať aj v prípadoch pozbavenia slobody. To znamená, že príslušný orgán bude mať charakter súdu vtedy, keď poskytne jednotlivcovi primerané procesné záruky a medzi nimi predovšetkým kontradiktórne vybavenie veci.

Porušenie kontradiktórnosti môže nastať v prípade, ak obvinený nebude oboznámený so všetkými podaniami prokurátora vzťahujúcimi sa na jeho väzbu. Ústavný súd  sa v náleze I. ÚS 2/05 zaoberal postupom pri vybavovaní žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby. Príslušná prokuratúra žiadosti nevyhovela, a preto ju v zmysle § 72 ods.2 TP predložila okresnému súdu na rozhodnutie spolu so svojím vyjadrením. Predmetné vyjadrenie nebolo doručené sťažovateľovi, ktorý sa o ňom dozvedel až z uznesenia súdu o zamietnutí jeho žiadosti, pričom práve na dané stanovisko rozhodnutie okresného súdu do značnej miery poukazovalo.

Ústavný súd neakceptoval námietky prokuratúry, že vzájomným predkladaním argumentov a protiargumentov by bolo vážne ohrozené dodržanie zásady urýchleného vybavenia väzobných vecí a taktiež sa nestotožnil s názorom, že obvinený mal možnosť uviesť všetky okolnosti, ktoré by odôvodňovali jeho prepustenie z väzby, už vo svojej žiadosti.

Naopak zdôraznil, že právo účastníkov konania na doručenie procesných vyjadrení je elementárnou súčasťou práva na spravodlivý proces. Nedoručením, resp. neoznámením tohto procesného úkonu sa tak skutočne vytvoril stav nerovnosti, ktorý znemožnil uplatnenie kontradiktórnosti v konaní.

Ústavný súd dospel k tomuto záveru napriek tomu, že § 72 ods.2 TP prokurátorovi explicitne neukladal povinnosť, aby predložil svoje vyjadrenie obvinenému. Podľa tohto ustanovenia bol povinný žiadosť bez meškania predložiť jedine súdu. Tento právny názor Ústavného súdu zákonodarca reflektoval v novele Trestného poriadku č. 5/2009 Z. z., ktorým ho doplnil o povinnosť prokurátora doručiť obvinenému všetky návrhy.

Hoci rozhodol, že okresný súd mal povinnosť doručiť vyjadrenie prokurátora sťažovateľovi, resp. jeho obhajcovi v záujme rešpektovania práva na kontradiktórne konanie, ale tejto časti sťažnosti nevyhovel z dôvodu, že narušenie kontradiktórnosti konania bolo korigované v odvolacom konaní pred krajským súdom, čo je spôsobilé predošlý nedostatok konvalidovať. Týmto nálezom nám Ústavný súd poskytol interpretačné východisko, že kontradiktórnosť nemožno zanedbať ani v konaní o väzobných veciach.

Podobné skutkové okolnosti sa týkali aj nálezu I. ÚS 100/04. Sťažovateľovi nebolo doručené stanovisko prokuratúry k jeho žiadosti o prepustenie z väzby. Tým došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, lebo konanie o preskúmaní dôvodnosti väzby musí byť vykonané kontradiktórne. Je irelevantné, či v konkrétnom prípade ide o právne významné alebo bezvýznamné stanovisko, resp. podanie, pretože jeho hodnotu a význam reakcie môže posúdiť výlučne účastník, proti záujmom ktorého podanie smeruje.

Správnosť týchto rozhodnutí potvrdzuje posúdenie ESĽP vo veci Lanz proti Rakúsku,[19] podľa ktorého obvinenému musia byť doručené všetky stanoviská prokurátora v rámci konania o väzbe bez ohľadu na to, či uvádzajú nové argumenty, alebo len opakujú stav, s ktorým už je obvinený už oboznámený. Vzhľadom na dramatický účinok väzby v podobe obmedzenia osobnej slobody je nevyhnutné toto právo garantovať.

Problematika kontradiktórnosti vo väzobných veciach sa tým nevyčerpáva. Ďalším pochybením býva nedoručenie návrhu prokurátora na predĺženie väzby, ktoré Ústavný súd v náleze III. ÚS 389/06 taktiež označil za odporujúce právu na kontradiktórne konanie. Dokonca uviedol, že nadriadený súd rozhodujúci o návrhu prokurátora je povinný ex offo skúmať, či obvinenému bolo umožnené oboznámiť sa včas a riadne s návrhom na predĺženie väzby  a zaujať k nemu stanovisko.

V náleze II. ÚS 482/2014 bolo proklamované, že kontradiktórnosť musí byť dodržaná aj v konaní o sťažnosti prokurátora proti uzneseniu o prepustení obvineného na slobodu s využitím prostriedkov nahradzujúcich väzbu. Obvinený mal právo na doručenie predmetnej sťažnosti napriek tomu, že prokurátor v nej neuviedol žiadne nové skutočnosti o ktorých by obvinený nevedel. Je však výlučným právom účastníka samostatne posúdiť, či je nutné na ňu reagovať.

4. Kontradiktórnosť a utajovanie dôkazov

Dohovor neobsahuje výpočet prípustných dôkazov. Nebráni výsluchu anonymných, resp. utajených svedkov. Získané informácie však nemožno použiť ako hlavný alebo jediný dôkaz, ktorý by odôvodňoval odsudzu­júci rozsudok.[20]

Ak identita svedka na hlavnom pojednávaní podlieha utajeniu, bude tento dôkaz možné vykonať v súlade s požiadavkami Dohovoru, len ak bude zabezpečené právo obvineného na kontradiktórny proces. V tom prípade je nutné vyvážiť nevýhody obhajoby, ktoré pre ňu vyplývajú z tohto stavu a postupovať obzvlášť citlivo pri uplatňovaní jej práv, inak sa daný dôkaz nemôže v konaní použiť ako rozhodujúci.

ESĽP sa vo viacerých prípadoch vyjadril aj k prípustnosti použitia inštitútu agenta ako dôkazného prostriedku, najmä v interakcii na nedodržanie práv obhajoby. V rozhodnutí Edwards a Lewis proti Spojenému kráľovstvu[21] konštatoval, že došlo k porušeniu práva na kontradiktórne konanie použitím výpovede agenta ako jediného svedka v konaní. Obhajoba nemala možnosť namietať vecnosť a správnosť tejto výpovede ani v prípravnom konaní ani pred súdom.[22] Išlo o to, že agent svedčil proti sťažovateľovi na základe svojich zápiskov, ktoré sa týkali ich vzájomných rozhovorov. Tieto poznámky boli pred obhajobou zatajené a o ich obsahu agent nesmel byť vypočutý z dôvodu jeho ochrany.

Týmto rozhodnutím ESĽP upresnil svoju prax, ktorú zaviedol precedentným prípadom Jasper proti Spojenému kráľovstvu.[23]

V tejto kauze ESĽP zdôraznil, že kontradiktórnosť nemá absolútny charakter, pretože v konaní sa môžu vyskytnúť konkurujúce záujmy (ako národná bezpečnosť, ochrana svedkov), ktoré reálne odôvodňujú nutnosť zatajenia určitých dôkazov obhajobe. K tomu sa však môže pristúpiť len za splnenia dvoch základných podmienok. Jednak musí byť tento postup absolútne nevyhnutný. Za druhé, je toto obmedzenie voči obhajobe zmiernené a kompenzované opatrným postupom súdu v konaní.

O týchto kritériách mal rozhodovať vnútroštátny súd, pričom sa preukázalo, že príslušný sudca veľmi pozorne preskúmaval dôkazy, ktoré mali byť zatajené, zvažoval primeranosť svojho postupu a porovnával dôležitosť verejného záujmu na utajení dôkazov s právom obžalovaného na spravodlivý proces. Na základe toho ESĽP rozhodol, že týmto postupom nebol porušený čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Kľúčovým aspektom sa tak stal správny postup sudcu v konaní, spočívajúci v uplatnení tzv. counterbalancing methods (vyvažovania medzi právom na obhajobu a utajenými dôkazmi). Od tohto verdiktu sa začali klásť významné požiadavky na rozhodovanie súdu o utajení dôkazov, ktoré treba posudzovať z hľadiska oprávnenosti zásahu do práva na kontradiktórne konanie.

ESĽP v citovanom prípade Edwards a Lewis (2004) vydal rozhodnutie, ktoré sa úmyselne odlišovalo od posúdenia v rozhodnutí Jasper (2000), pretože v danej veci neboli tieto požiadavky zo strany súdu dostatočne rešpektované. Sudca mal oveľa prísnejšie skúmať možnosti odhalenia dôkazov obhajobe a dbať na zachovanie procesnej rovnováhy.

K takmer totožnému právnemu posúdeniu súd dospel aj v rozsudku Fitt proti Spojenému kráľovstvu.[24]

Z rovnakých ideových základov ESĽP vychádzal aj vo veci sťažovateľov Rowe a Davis proti Spojenému kráľovstvu.[25] Súd potvrdil, že kontradiktórnosť v dôsledku pôsobenia konkurujúcich záujmov nie je absolútna. Jej limity sú však legitímne iba vtedy, ak sa vyznačujú absolútnou nevyhnutnosťou a súd svojím postupom dodatočne vyvažuje nevýhody obhajoby, ktorej záujmy sú utajovaním dôkazov dotknuté.

O utajení dôkazov však môže rozhodovať len súd, ktorý zároveň rozhoduje vo veci samej. Obžaloba ako procesná strana nie je oprávnená posudzovať, či dôkazy zatají za účelom ochrany verejného záujmu, alebo nie. Z toho dôvodu bolo v tomto prípade rozhodnutie obžaloby o utajení dôkazov porušením kontradiktórnosti konania.

Hoci sa v predmetnej veci zaoberal oprávnenosťou utajenia dôkazov odvolací súd, ktorý ich nezverejnenie schválil, samotný fakt, že obžaloba na seba v prvostupňovom konaní prevzala oprávnenie súdu zodpovedne rozhodnúť o možnostiach utajenia dôkazov a tomu prispôsobiť aj svoju prax, je nespravodlivé. Sťažovatelia boli v prvostupňovom konaní pred súdom natoľko znevýhodnení, že došlo k porušeniu čl. 6 ods.1.

Toto rozhodnutie však formálne naráža na starší rozsudok Edwards proti Spojenému kráľovstvu[26] (1992), v ktorom bolo prijateľné napravenie (konvalidácia) nedostatkov v odvolacom konaní, ktoré sa vyskytli pred prvostupňovou inštanciou. Medzi oboma prípadmi môžeme nájsť isté rozdiely. V rámci odvolacieho konania vo veci Edwards, boli obhajobe poskytnuté všetky utajené dôkazy. Mohla sa k nim vyjadriť, čím odvolací súd získal potrebné podklady, aby posúdil dopad dôkazov na podstatu odsudzujúceho rozsudku súdu prvého stupňa.[27] V prípade Rowe a Davis tomu tak nebolo.

Záver

Už Seneca tvrdil, že „kto niečo rozhodol bez vypočutia druhej strany, nebol spravodlivý, aj keď rozhodol dobre.“[28] Na tomto výroku sa po stáročia nič nezmenilo. Idea kontradiktórnosti je v súčasnom procesnom práve mimoriadne exponovaná. Jej popularita je pochopiteľná uvážiac význam, aký jej pripisuje rozhodovacia činnosť najvyšších súdnych orgánov. Stáva sa mocným nástrojom v rukách procesných strán, ktorým si môžu zabezpečiť, aby súdne konanie bolo slobodnou súťažou argumentov. Účelom tohto príspevku bolo aspoň stručne poukázať na dosah tohto fenoménu v trestnom procesnom práve.

Vzhľadom na prísne formálne chápanie kontradiktórnosti v judikatúre ESĽP[29] možno odporučiť, aby boli procesné práva tejto povahy zo strany orgánov verejnej moci dôsledne rešpektované.

Autor: Mgr. Martin Gregor (interný doktorand, Katedra rímskeho práva, kanonického a cirkevného práva, Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave)


Použitá literatúra:

Monografie, učebnice

Cibulka, Ľ.-Svák, J.: Ústavné právo Slovenskej republiky – Osobitná časť. 3. rozšírené vydanie. Bratislava: Eurokódex, 2009. 1077 s. ISBN 978-80-89363-33-9.

Goss, R.: Criminal Fair Trial Rights: Article 6 of the European Convention on Human  Rights. Oxford: Hart Publishing, 2014. 256 s. ISBN 978-184946550.

Ivor, J. a kol.: Trestné právo procesné. Bratislava: Iura Edition, 2010. 1049 s. ISBN 978-80-8078-309-9.

Olej, J.-Kolcunová, M.-Kolcun, J.: Kontradiktórnosť v trestnom konaní. Bratislava: C. H. Beck, 2014. 232 s. ISBN 978-80-89603-21-3.

Repík, B.: Evropská úmluva o lidských  právech a trestní právo. Praha: ORAC, 2002. 265 s. ISBN 80-86199-57-6.

Svák, J. a kol.: Rozsudky Veľkej komory Európskeho súdu pre ľudské práva (kompletné vydanie). Bratislava: Eurokódex, 2006. 1198 s. ISBN: 80-88931-52-5.

Svák, J.: Ochrana ľudských práv v troch zväzkoch. II. zväzok. Bratislava: Eurokódex, 2011. 624 s. ISBN 978-80-89447-43-5.

Záhora, J. a kol.: Dokazovanie v trestnom konaní. Praha: Leges, 2013. 320 s. ISBN 978-80-87576-76-2.

Články v zborníkoch a periodikách

Šanta, J.-Vráblová, M.: Prípravné konanie verzus hlavné pojednávanie. In: Aktuálne problémy prípravného konania trestného. Zborník. Praha: Leges, 2014. str. 200-207. ISBN 978-807502-030-7.

Chylo, J.: Vybrané limity kontradiktórnosti v trestnom konaní. In: Limity práva. Olomoucké debaty mladých právniků 2012. Praha: Leges, 2012. str. 487- 491.ISBN 978-80-87576-45-8.

Harkabusová, D.: Všeobecne ku „kontradiktórnemu“ výsluchu svedka v prípravnom konaní. In. Bulletin slovenskej advokácie, č. 5, roč. 2012. str. 26-34. ISSN 1335-1079 

Judikatúra

Citovaná judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva („ESĽP“) je prístupná na internetovej stránke http://hudoc.echr.coe.int/eng

Citovaná judikatúra Ústavného súdu SR je dostupná na internetovej stránke https://www.ustavnysud.sk/vyhladavanie-rozhodnuti

Citovaná judikatúra Najvyššieho súdu SR a ďalších všeobecných súdov SR je prístupná na stránke http://www.nssr.gov.sk/rozhodnutia/


[1] Ide o situáciu napr. v § 240 ods. 3 TP, kedy súd doručí určitým subjektom spolu s rovnopisom žaloby výzvu, aby písomne oznámili návrhy na vykonanie dôkazov nielen súdu, ale aj ostatným stranám.

[2] Napr. čl. 133 Ústavy SR umožňuje iniciáciu obnovy konania pred Ústavným súdom v dôsledku rozhodnutia ESĽP. Význam rozhodnutí ESĽP potvrdzuje napr. nález II. ÚS 48/97, podľa ktorého Ústavu nemožno vykladať spôsobom zakladajúcim porušenie Dohovoru. Práva zaručené v Ústave a Dohovore sa zhodujú (II. ÚS 71/97).

[3] Trestný poriadok tieto skutočnosti reflektuje najmä v ustanovení § 136 ods. 2 a čiastočne v § 262 TP s odkazom na zákon č. 256/1998 Z. z. o ochrane svedka a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

[4] Pozri všeobecnú časť dôvodovej správy k zákonu č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok

[5] Ivor, J. a kol.: Trestné právo procesné. Bratislava: Iura Edition, 2010. str. 67.

[6] Judikát trestnoprávneho kolégia Krajského súdu v Žiline 1 To/26/2008.

[7] Ivor, J. a kol.: Trestné právo procesné. Bratislava: Iura Edition, 2010. str. 624. (Pozri § 247 ods. 1 TP v zmysle ktorého majú obžalovaný, prokurátor a obhajca lehotu aspoň päť pracovných dní a ostatné osoby tri dni od doručenia predvolania, resp. upovedomenia).

[8] Cibulka, Ľ.-Svák, J.: Ústavné právo Slovenskej republiky – Osobitná časť. 3. rozšírené vydanie. Bratislava: Eurokódex, 2009. str. 971.

[9] Bátěk a ostatní proti Českej republike. Sťažnosť č. 54146/09 z 12.01.2017

[10] Goss, R.: Criminal Fair Trial Rights: Article 6 of the European Convention on Human  Rights. Oxford: Hart Publishing, 2014. str. 113.

[11] Al Khawaja a Tahery proti Spojenému kráľovstvu. Sťažnosť č. 26766/05 z 15.12.2011

[12] Šanta, J.-Vráblová, M.: Prípravné konanie verzus hlavné pojednávanie. In: Aktuálne problémy prípravného konania trestného. Zborník. Praha: Leges, 2014. str. 202.

[13] Harkabusová, D.: Všeobecne ku „kontradiktórnemu“ výsluchu svedka v prípravnom konaní. In. Bulletin slovenskej advokácie, č. 5, roč. 2012. str. 27.

[14] Repík, B.: Evropská úmluva o lidských  právech a trestní právo. Praha: ORAC, 2002. str. 147.

[15] Olej, J.-Kolcunová, M.-Kolcun, J.: Kontradiktórnosť v trestnom konaní. Bratislava: C. H. Beck, 2014. str. 72.

[16] Záhora, J. a kol.: Dokazovanie v trestnom konaní. Praha: Leges, 2013, str. 54.

[17]  Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 100/04 z 8. 10. 2004, viď str. 17 dole.

[18] De Wilde a ostatní proti Belgicku, sťažnosť č. 2832/66  z 10.3. 1972, bod 76.

[19] Lanz proti Rakúsku. Sťažnosť č. 24430/94 z 31.1.2002, body 40-41, 44.

[20] Kostovski proti Holandsku, sťažnosť č. 11454/85 z 20. 11. 1989, bod 42.

[21] Edwards a Lewis proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 39647/98 z 27. 10. 2004

[22] Svák, J. a kol.: Rozsudky Veľkej komory Európskeho súdu pre ľudské práva (kompletné vydanie). Bratislava: Eurokódex, 2006. str. 1101.

[23] Jasper proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 27052/95 z 16.2.2000, pozri body 49, 51-52 a najmä bod 56.

[24]  Fitt proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 29777/96, z 16. 2. 2000.

[25]  Rowe-Davis proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 28901/95, z 16. 2. 2000.

[26]  Edwards proti Spojenému kráľovstvu, 16. december 1992, s. č. 13071/87, body 37-38.

[27] Svák, J.: Ochrana ľudských práv v troch zväzkoch. II. zväzok. Bratislava: Eurokódex, 2011. str. 249.

[28] „Qui statuit aliquid parte inaudita altera, aequum licet statuerit haud aequus fuit.“ In: Goss, R.: Criminal Fair Trial Rights: Article 6 of the European Convention on Human  Rights. Oxford: Hart Publishing, 2014. str. 12.

[29] Takto to explicitne definoval Ústavný súd SR v náleze II. ÚS 168/2012.