Je zrejmé, že pokiaľ ide o ústavný katalóg základných ľudských práv a slobôd, Ústavný súd SR zastáva pri svojej rozhodovacej činnosti nepozitivistické východisko. V rôznych kontextoch už viackrát zdôraznil, „že čl. 12 Ústavy vo svojom odseku 1 je vyjadrením prirodzenej koncepcie základných ľudských práv (…)“[1] a opakovane podotkol, že zásady zakotvené v Ústave „vyjadrujú podstatu základných práv ako prirodzených práv človeka a majú univerzálny charakter.“[2] Každý ústavný sudca však nemusí byť non-pozitivistom a môže byť tiež väčším či menším formalistom (resp. väčším či menším relatívnym non-formalistom).[3] V tomto kontexte si možno všimnúť poznámku k jednému z rozhodnutí ÚS SR uverejnenému v periodiku Zo súdnej praxe, podľa ktorej má byť daný nález Ústavného súdu „veľavravnou polemikou medzi pozitivistickou menšinou [sudcov], ktorí sú zástancami formálneho právneho štátu, koncepčne vychádzajúceho z legalizmu a pozitivizmu a hodnotovo orientovanou väčšinou sudcov, ktorí vychádzajú z konštrukcie materiálneho právneho štátu.
Podľa nich v demokratickom a právnom štáte musí mať právo nielen náležitú formálnu kvalitu, ale aj kvalitu obsahovú, ktorú reprezentujú jeho základné hodnoty a ktoré sú záväzné ako pre moc zákonodarnú, tak aj pre moc výkonnú a súdnu.“[4] Nie je celkom jasné, či podľa autora citovanej poznámky ide v danom prípade o spor medzi právnym pozitivizmom a non-pozitivizmom (jusnaturalizmom) alebo o problém právneho formalizmu. Pojmy právneho pozitivizmu a právneho formalizmu totiž možno rozlišovať (hoci takéto rozlišovanie nemusí byť vždy v praxi ani v teórii zreteľné[5]). Dalo by sa povedať, že prvý pojem sa týka otázky platnosti práva, druhý skôr spôsobu jeho aplikácie.[6] Z tohto hľadiska teda poznáme dve doktríny – nepozitivistickú a neformalistickú. Obe, aj keď snáď nie vždy dôsledne odlíšené, možno pokladať za hmatateľne prítomné v judikatúre slovenských i českých súdov (a to najmä ústavných a najvyšších súdov).
Krátko o non-pozitivizme a non-formalizme v tunajšom kontexte
Príklon ústavných sudcov k nepozitivistickému prístupu k právu (ktorý možno jasne vidieť v ich chápaní koncepcie základných práv a slobôd) v SR jednoznačne predurčuje samotná Ústava, v ktorej je pojem prirodzeného práva obsiahnutý v implicitnej i v explicitnej podobe.[7] V tomto svojom prirodzeno-právnom východisku je Ústava inšpirovaná Všeobecnou deklaráciou ľudských práv, ktorá sa vo svojom texte odvoláva na prirodzenú dôstojnosť a rovné a neodcudziteľné práva členov ľudskej rodiny.[8] V judikatúre to artikuloval už aj Najvyšší súd SR, ktorý v istej kauze týkajúcej sa vlastníckeho práva výslovne uviedol, že „súčasná platná právna úprava nadväzuje na Všeobecnú deklaráciu ľudských práv podpísanú v New Yorku v roku 1948, ktorá v čl. 17 ustanovuje, že každý má právo na vlastný majetok,“[9] pričom vlastnícke právo tu Najvyšší súd tiež explicitne označil za prirodzené ľudské právo.[10] Za zmienku v danom kontexte stojí i vyjadrenie Ústavného súdu SR, ktorý v jednom zo svojich rozhodnutí poukázal prostredníctvom analýzy tohto práva na moderné korene prirodzeno-právnej doktríny ako koncepcie nescudziteľných ľudských práv: „V 17. storočí sa na pozadí sporov medzi anglickým kráľom a parlamentom formovala nová politická teória o vzťahu vlastníctva a slobody. Vlastníctvom sa začali rozumieť nielen hmotné statky, ale aj všetko, na čo si robí človek podľa prirodzeného práva nárok, že mu patrí. Podľa tejto koncepcie patrí človeku okrem pozemského majetku aj jeho život a sloboda. Grotius takto rozlíšil majetok scudziteľný a majetok nescudziteľný, ktorého súčasťou je aj sloboda. Z nutnosti chrániť pred mocou pozemské statky sa tak vyvinula koncepcia nescudziteľných základných práv (čl. 12 Ústavy).“[11] Praktická hodnota myšlienky nescudziteľnosti ľudských práv spočíva nepochybne v nedegradovateľnosti človeka na predmet (etická rovina)[12] a v jeho ochrane pred verejnou mocou (politická rovina),[13] resp. v garancii jeho slobody, čo je hodnota, ktorá sa v liberálnych koncepciách stala jedným z kľúčových pojmov idey spravodlivosti.[14]
Pojmy ľudskej dôstojnosti a slobody dnes predstavujú legitimizačný základ ľudských práv.[15] Medzi týmito pojmami je určité napätie (sloboda niekedy žiada ísť na úkor dôstojnosti, dôstojnosť zas na úkor slobody). V tomto napätí, zdá sa, momentálne mierne víťazí pojem ľudskej dôstojnosti,[16] ktorý je v zdôvodnení ľudských práv mainstreamovo považovaný snáď za ten najzákladnejší. V našich podmienkach sa v konaniach pred Ústavným súdom, prípadne aj pred všeobecnými súdmi, apel na túto hodnotu explicitne objavuje.[17]
Z hľadiska prirodzeno-právnej teórie možno povedať, že ochrana ľudskej dôstojnosti spolu s garanciou slobody je požiadavkou prirodzenej spravodlivosti, pričom prirodzenú spravodlivosť treba aplikovať na každý jednotlivý prípad osobitne. I vďaka tomu sa niekedy hovorí aj o tzv. individuálnej spravodlivosti (objektívnej spravodlivosti pre individuálny prípad). Otázkou samozrejme je, či sú oba pojmy – teda prirodzená a individuálna spravodlivosť – totožné. V slovenskej judikatúre možno na každý z nich naraziť. Ústavný súd napríklad v súvislosti s jedným sporom výslovne poznamenal, že je „povinnosťou všeobecného súdu neuplatňovať pozitivistický prístup nad podstatu práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy (…), ale hľadať (v medziach zákona) individuálnu spravodlivosť.“[18] Pokiaľ ide o pojem prirodzenej spravodlivosti, možno spomenúť konštatovanie všeobecného súdu v istej kauze, že „prirodzená spravodlivosť má mať prednosť pred prísnosťou [pozitívneho] práva. Preto aj napriek tomu, že sa žalovanému javí byť žaloba nepodložená dostatočným sumárom dôkazov, ktoré by svedčili jednoznačne o práve žalobkyne, súd sa rozhodol poskytnúť právnu ochranu tomuto jej nároku (…).“[19] Je otázne, či v týchto vyjadreniach ide o nepozitivistický prístup k právu vo vlastnom zmysle slova, či v nich nejde len o (relatívne) neformalistický prístup – teda o kritiku prílišného lipnutia na litere danej právnej úpravy bez zohľadnenia jej účelu. Tento apel je totiž typický (aj) pre odmietanie neprimeraného právneho formalizmu (pre ktorý sa niekedy používa tiež označenie tvrdý pozitivizmus či iný podobný výraz), pričom takýto prístup môže teoreticky zastávať aj právnik, ktorý je čo do presvedčenia v skutočnosti právnym pozitivistom (teda odmieta spojovaciu tézu čiže neodlučiteľnosť pojmu morálky od pojmu práva). Zdá sa preto, že pri rozlišovaní pojmov non-pozitivizmu a (relatívneho) non-formalizmu by bolo dobré rozlišovať aj pojmy prirodzenej a individuálnej spravodlivosti. Sémantická stránka nás v takomto prípade nabáda používať pojem prirodzená spravodlivosť len v súvislosti so spojovacou tézou, zatiaľ čo pojem individuálna spravodlivosť sa hodí na rôzne kontexty (teda bez ohľadu na otázku morálnej podmienenosti platnosti pozitívneho práva).
Pokiaľ ide o problematiku právneho formalizmu, Ústavný súd SR sa už viac krát výslovne zaoberal problémom neprimeraného či tzv. prepiateho právneho formalizmu.[20] Za všetky jeho vyjadrenia možno spomenúť rozhodnutie, v ktorom uviedol, že „výklad relevantných právnych noriem nemôže byť taký formalistický, aby sa ním v konečnom dôsledku nielen zmaril účel požadovanej súdnej ochrany, ale aj zabránilo v prístupe k súdnej ochrane z dôvodov, ktoré nemožno v právnom štáte v žiadnom prípade pričítať účastníkovi konania, ktorý sa tejto ochrany domáha. Úlohou všeobecných súdov nie je len vyhľadávať abstraktné pokyny zakotvené v právnej úprave, ale hľadať ich uplatnenie v konkrétnych prípadoch tak, aby rozhodnutia všeobecných súdov odrážali pravý zmysel nachádzania spravodlivosti.“[21]
O požiadavke nachádzania spravodlivosti hovorí vo svojej judikatúre i Ústavný súd ČR. Zaujímavým spôsobom sa vyjadril napríklad v kauze premlčania nároku istej matky na zaplatenie peňažnej sumy zo strany svojho syna. Šlo o to, že hoci premlčacia doba na uplatnenie nároku už dávno uplynula, navrhovateľka sa dožadovala zohľadnenia ustanovenia § 3 ods. 1 OZ, podľa ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Všeobecné súdy samozrejme návrh žalobkyne zamietli. Ústavný súd ČR však vyjadril názor, že „bolo nadmieru žiaduce, aby práve v tomto konkrétnom prípade, keď ide o posudzovanie prejavu vôle a obsahu záväzkového vzťahu medzi matkou a synom, bolo prihliadnuté na to, že výkon práva nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi, tak ako stanovuje § 3 Občianskeho zákonníka. Právny štát nemôže fungovať bez predpokladu všeobecne vyžadovanej miery poctivého jednania medzi ľuďmi. Rodina a vzťahy medzi rodičmi a deťmi sú prostredím, kde sa dobré mravy, ako poctivosť, čestnosť, vzájomná úcta a najmä úcta k rodičom, musia nielen predpokladať, ale hlavne formovať a dôsledne vyžadovať. Ústavný súd je presvedčený, že práve v rodine, ako základe spoločnosti, sa musia dobré mravy kultivovať a orgány verejnej moci, súdy zvlášť, k tomu musia svojimi rozhodnutiami prispievať. Všeobecné súdy tým, že v prejednávanom prípade pripustili a vzali pri svojom rozhodovaní do úvahy nemravnú námietku premlčania vznesenú vedľajším účastníkom (synom sťažovateľky) aprobovali jednanie, ktoré je ’contra bonos mores‘. V dôsledku tohto postupu nebolo konanie pred všeobecnými súdmi ako celok spravodlivé. Spravodlivosť musí byť prítomna vždy v procese, ktorým sudca interpretuje a aplikuje právo, ako hodnotový činiteľ. Spravodlivosť je hodnotovým princípom, ktorý je spoločný všetkým demokratickým právnym poriadkom. Zásada súladu práv, resp. ich výkonu s dobrými mravmi predstavuje významný princíp, ktorý v odôvodnených prípadoch dovoľuje zmierňovať tvrdosť zákona a dáva sudcovi priestor na uplatnenie pravidiel slušnosti (ekvity). Pojem ’dobré mravy‘ nemožno vykladať len ako súbor mravných pravidiel používaných ako korektív či doplňujúci obsahový faktor výkonu subjektívnych práv a povinností, ale ako príkaz sudcovi rozhodovať v súlade s ekvitou (’haec aexuitas suggerit…‘), čo v svojich dôsledkoch znamená nastúpenie cesty nachádzania spravodlivosti.“[22]
Poukážme ešte na jedno podobné rozhodnutie ÚS ČR.[23] Sťažovateľka so svojím manželom v čase už len formálne existujúceho manželstva čerpala od banky úver, ktorý bol získaný na podnet manžela, ktorý sfalšoval list vlastníctva k nehnuteľnosti slúžiacej na zabezpečenie pohľadávky banky. Sťažovateľka tvrdila, že manžel ju presvedčil, aby čerpali úver, s tým, že si po rozvode bude môcť nechať deti a že sa nebude musieť obávať o vznik dlhov. Z úveru mal mať prospech len on. Banka však požadovala plnenie aj do sťažovateľky a všeobecné súdy ju na túto povinnosť zaviazali. Michal Mrva opisuje tento prípad nasledovne: „V danom prípade teda išlo o to, či je sťažovateľka ako spoludlžníčka spolu s manželom povinná vrátiť banke plnenie, na vrátenie ktorého sa spolu s ním zaviazala v zmluve o úvere. Je samozrejmé, že v praxi všeobecných súdov je v takýchto prípadoch prakticky vždy poskytnutá ochrana veriteľovi. Ak spoludlžník vie, že sa v zmluve zaväzuje na čerpanie úveru a zároveň aj to, že je spoludlžníkom, musí za toto svoje rozhodnutie (v prípade, ak je spôsobilý na právne úkony v plnom rozsahu) niesť plnú zodpovednosť. Konanie manžela sťažovateľky bolo jednoznačne podvodné a bolo v hrubom rozpore s dobrými mravmi. Nebolo to však konanie veriteľa, ale spoludlžníka (ktorý bol okrem iného manželom sťažovateľky), ktoré spôsobilo omyl sťažovateľky, v dôsledku ktorého konala. Aj s ohľadom na príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka nie je možné takýto omyl vo vôli považovať za relevantný pre to, aby bolo možné takýto právny úkon považovať za neplatný voči sťažovateľke.“[24] Ústavný súd ČR však sťažnosti vyhovel, s odôvodnením, že „vo svojej konštantnej judikatúre už mnohokrát preukázal, že netoleruje orgánom verejnej moci a predovšetkým všeobecným súdom formalistický postup, ktorým pri použití sofistikovanej argumentácie odôvodňujú zrejmú nespravodlivosť. (…) Mnohé prípady a ich špecifické okolnosti môžu byť – ako v danej veci – značne komplikované a netypické; to však nezbavuje všeobecné súdy povinnosti urobiť všetko pre spravodlivé riešenie, akokoľvek sa to môže zdať zložité, pričom v rovine jednoduchého práva je nutné (…) posudzovať individuálne okolnosti daného prípadu tiež optikou kogentného ustanovenia § 3 ods. 1 OZ, ktoré je v rovine jednoduchého – podústavného – práva odrazom (…) ústavnej požiadavky nájdenia spravodlivého riešenia (…). Ako už Ústavný súd niekoľkokrát konštatoval (…), zásada súladu výkonu práv s dobrými mravmi predstavuje významný korektív, ktorý v odôvodnených prípadoch dovoľuje zmierňovať tvrdosť zákona a dáva sudcovi priestor na uplatnenie pravidiel slušnosti. Pojem dobré mravy nemožno vykladať len ako súbor mravných pravidiel používaných ako korektív, či dopĺňajúci faktor výkonu subjektívnych práva a povinností, ale ako príkaz sudcovi rozhodovať praeter legem, či dokonca contra legem, pokiaľ ide o reprobáciu konania priečiaceho sa dobrým mravom. Dobré mravy v tomto poňatí sú teda súhrnom etických, všeobecne uznávaných a zachovávaných zásad, ktorých dodržiavanie je mnohokrát zaisťované právnymi normami tak, aby každé konanie bolo v súlade s všeobecnými morálnymi zásadami a právnymi princípmi.“[25]
Je otázne, či súdy vo vyššie uvedených príkladoch rozlišujú medzi právnym pozitivizmom a právnym formalizmom. Tieto príklady každopádne svedčia o skutočnosti, že odraz oboch doktrín (t.j. nepozitivistickej i neformalistickej), hoci snáď vzájomne prepletených, možno v ich prístupe k právu vnímať ako podstatný a určujúci. To samozrejme neplatí vždy a všade; závisí to od pohľadu príslušného sudcu (nie každý musí byť non-pozitivistom alebo non-formalistom). Dá sa však povedať, že non-pozitivizmus i non-formalizmus možno pokladať za pomerne dobre usadené prístupy k právu v našej justícii (najmä pokiaľ ide o vyššie súdne inštancie).
Záver
Je vhodné dodať, že neformalistický i nepozitivistický prístup k právu, ktorý som ilustroval na pár uvedených príkladoch z tunajšej súdnej praxe,[26] je v slovenskom i českom justičnom prostredí ovplyvnený (okrem iného) aj zahraničnou judikatúrou. Zdá sa napríklad, že český Ústavný súd si pri tvorbe svojich rozhodnutí neraz berie vzor z nemeckého Ústavného súdu, rovnako ako slovenský Ústavný súd (ktorý sa popri tom necháva inšpirovať aj českým Ústavným súdom). Príkladom dlhodobejšie uchyteného neformalistického (resp. snáď i nepozitivistického; čo je vec interpretácie pojmu zákonný pozitivizmus)[27] prístupu k právu v Nemecku môže byť dnes už klasická kauza Soraya, na ktorú vo svojom známom diele Pojem a platnosť práva poukazuje významný nemecký non-pozitivista Robert Alexy. V danej kauze Spolkový ústavný súd už pred viac než štyridsiatimi rokmi odobril postup Spolkového najvyššieho súdu, ktorý napriek výslovnému rozporu so znením nemeckého občianskeho zákonníka priznal navrhovateľke náhradu nemateriálnej škody v peniazoch. Ústavný súd sa vyjadril, že „tradičná viazanosť sudcu zákonom, táto nosná súčasť zásady deľby moci a tým i právneho štátu, je však v Základnom zákone modifikovaná formuláciou, podľa ktorej je aplikácia práva viazaná ’zákonom a právom‘ (čl. 20 ods. 3). Tým je podľa všeobecnej mienky odmietnutý úzky zákonný pozitivizmus.“[28]
Otázkou je, aký vývoj možno v smerovaní nášho (a tiež širšie – kontinentálneho) súdnictva vo vzťahu k neformalistickej (a prípadne i k nepozitivistickej) doktríne očakávať v budúcnosti. Zdá sa, že trend v európskom kontexte (alebo aspoň v tej jeho časti, ktorá ovplyvňuje aplikáciu práva u nás) je od poslednej tretiny 20. storočia pomerne zrejmý.[29] Či môže dôjsť k zmene kurzu, teda či sa ešte môžeme vrátiť k citeľnejšiemu právnemu formalizmu, či požiadavka právnej istoty môže dostať významnejšiu pozíciu voči inými právnym princípom, než má v aktuálne prevládajúcej právnej teórii,[30] resp. akým spôsobom sa môže a bude prístup najmä ústavných súdov v tejto oblasti modifikovať, je otázkou, s ktorou sa ešte nepochybne stretneme v rôznych polemikách.
Uplatňovanie relatívne neformalistického prístupu k právu v Európe, či priamo u nás, nemožno samozrejme zveličovať. Zdá sa, že jeho akceptovanie je v SR i ČR silné najmä na úrovni ústavných resp. vrcholových súdov. Mnohí občania snáď tvrdší formalizmus dobre poznajú z vlastných káuz, o ktorých rozhodujú súdy nižšieho stupňa. Tie sa (možno kvôli preťaženosti, možno kvôli pohodlnosti či z iných dôvodov) občas rozhodnú svoj prístup zjednodušiť spôsobom, ktorý vyššie súdy niekedy označia za neprimerane formalistický. Samozrejme, realita je neraz zložitejšia než teória, preto si svoj príspevok dovolím ukončiť prianím, aby sa súdnej praxi u nás darilo byť vytrvalou v hľadaní ekvilibria medzi hodnotami, o ktoré by sme v procese aplikácie práva nechceli prísť.
Autor: doc. JUDr. Mgr. Martin Turčan, PhD.,
Použitá literatúra:
1. Alexy, R. Pojem a platnosť práva. Bratislava : Kalligram, 2009, 171 s. ISBN 978-80-8101-062-0.
2. Bubelová, K. Dobré mravy v judikatuře Ústavního soudu ČR. Dostupné na internete: http://www.iustin.cz/files/dobremravy2.pdf, navštívené dňa 29.3.2017.
3. Fronc, G. Origin of Human Rights. In Dúfalová, L. et al. (eds.) Communication as a Measure of Protection and Limitation of Human Rights. Information in Relation to Human Rights. Bratislava : VO PraF UK, 2013, s. 173-180. ISBN 978-80-7160-345-0.
4. Chovancová, J. Liberalistické koncepcie spravodlivosti 20. storočia. Bratislava : VO PraF UK, 1994, 54 s. ISBN 80-7160-061-X.
5. Kant, I. Základy metafyziky mravov. Bratislava : Kalligram, 2004, 96 s. ISBN 80-7149-635-9.
6. Kasinec, R. Právne princípy ako jednotiaci element právnych systémov. In Acta Facultatis Iuridiace Universitatis Comenianae, roč. 34 (2015), č. 1, s. 77-86, ISSN 1336-6912.
7. Krajčovič, M. Prístup k spravodlivosti. In Justičná revue, roč. 69 (2017), č. 2, s. 179-187, ISSN 1335-6461.
8. Krsková, A. Kapitoly z dejín európskeho politického a právneho myslenia. Bratislava : VO PraF UK, 1997, 312 s. ISBN 80-7160-022-9.
9. Kühn, Z. Formalismus: co to je, kdy to je, má/nemá to být? Nebo je to nadávka? Nebo je to Josef Švejk? Část I. In Jiné právo. Dostupné na internete: http://jinepravo.blogspot.cz/2007/06/formalismus-co-to-je-kdy-to-je-mnem-to.html, navštívené dňa 29.11.2017
10. Kvasnicová, J. Boj proti sexismu vs. svoboda projevu. Právní regulace diskriminační reklamy. In Večeřa, M. et al. (eds.) Dny práva 2015. III. část. Rovnost v právu, Brno : MU, 2016, s. 96-104. ISBN 978-80-210-8194-9.
11. Mrva, M. Dobré mravy v judikatúre contra legem s ohľadom na princíp právnej istoty. In Dulak, A. a kol. Vybrané aspekty súdneho precedensu v podmienkach Slovenskej republiky. Bratislava : PraF UK, 2013, s. 66-79. ISBN 978-80-7160-362-7.
12. Sobek, T. Zákonný pozitivismus? Dostupné na internete: http://teorieprava.blogspot.cz/2009/03/pravni-pozitivismus-se-v-soucasne-dobe.html, navštívené dňa 22.11.2017.
13. Svák, J. Ochrana ľudských práv v troch zväzkoch. I. zväzok. Bratislava : Euro kódex, 2011. ISBN 978-80-8944-743-5.
14. Turčan, M. K myšlienkam Ústavného súdu SR o právnom formalizme. In Osina, P. (ed.) Právní formalismus: Sborník příspěvků sekce teorie práva, přednesených na mezinárodní vědecké konferenci Olomoucké právnické dny 2014. Olomouc : Univerzita Palackého, 2014, s. 75-83. ISBN 978-80-87382-57-8.
15. Turčan, M. Právo a judeo-kresťanská tradícia. Bratislava : VO PraF UK, 2014, 129 s. ISBN 978-80-7160-350-4.
16. Turčan, M. Prirodzeno-právne východiská Ústavy SR, In Historia et theoria iuris, roč. 1, č. 1, 2009, s. 19-28. ISSN 1338-0133.
17. Vaculíková, N. Právo a morálka – mravná identita človeka. In Dny práva 2009, Brno : MU, 2009, s. 776-787. ISBN 978-80-210-4990-1.
18. Zo súdnej praxe, 2009, č. 5. ISSN 1335-177X.
19. Zo súdnej praxe, 2013, č. 5. ISSN 1335-177X.
Judikatúra:
1. Rozhodnutie KS PO č. 2 Cob 41/2013.
2. Rozhodnutie NS SR č. 9 Sžo 51/2009.
3. Rozhodnutie NS SR č. 8 SŽO 219/2010.
4. Rozhodnutie NS SR č. 1 Sžf 11/2015.
5. Rozhodnutie ÚS SR č. PL. ÚS 18/1995.
6. Rozhodnutie ÚS SR č. PL. ÚS 4/1997.
7. Rozhodnutie ÚS SR č. I. ÚS 59/1997.
8. Rozhodnutie ÚS SR č. PL. ÚS 6/2001.
9. Rozhodnutie ÚS SR č. IV. ÚS 150/2003.
10. Rozhodnutie ÚS SR č. PL. ÚS 16/2008.
11. Rozhodnutie ÚS SR č. PL. ÚS 6/2009.
12. Rozhodnutie ÚS SR č. PL. ÚS 19/2009-40.
13. Rozhodnutie ÚS SR č. II. ÚS 404/2011.
14. Rozhodnutie ÚS SR č. III. ÚS 194/2012-50.
15. Rozhodnutie ÚS SR č. I. ÚS 192/2015-29.
16. Rozhodnutie ÚS ČR č. II. ÚS 309/1995.
17. Rozhodnutie ÚS ČR č. I. ÚS 643/2004.
18. Rozhodnutie ÚS ČR č. I. ÚS 1826/2011.
19. Rozhodnutie ÚS ČR č. III. ÚS 109/2012-12.
[1] Rozhodnutie ÚS SR č. PL. ÚS 6/2001. Pozri tiež rozhodnutia ÚS SR č. PL. ÚS 18/1995 a PL. ÚS 4/1997.
[2] Rozhodnutia ÚS SR č. I. ÚS 59/1997, IV. ÚS 150/2003, PL. ÚS 16/2008.
[3] Pod non-formalizmom či neformalistickou doktrínou nemám v tomto príspevku namysli úplné odmietanie právneho formalizmu, ale len odmietanie neprimeraného právneho formalizmu (t.j. prílišného lipnutia na litere právneho textu). Tieto pojmy teda používam vo voľnejšom význame, čo má naznačovať aj ich previazanie s prívlastkom „relatívny“.
[4] Poznámka k rozhodnutiu ÚS SR č. PL. ÚS 17/2008, In Zo súdnej praxe, 2009, č. 5, s. 192.
[5] Pozri: Turčan, M. K myšlienkam Ústavného súdu SR o právnom formalizme. In Osina, P. (ed.) Právní formalismus: Sborník příspěvků sekce teorie práva, přednesených na mezinárodní vědecké konferenci Olomoucké právnické dny 2014. Olomouc : Univerzita Palackého, 2014, s. 75-83).
[6] Nemusí to však byť také jednoduché. Pojem právneho formalizmu totiž môže označovať jednak prílišné lipnutie na litere textu a jednak tiež presvedčenie, že každý prípad možno rozhodnúť na základe algoritmov vopred determinovaných znením právneho predpisu, čo znamená, že sudca je vlastne „subsumpčným automatom“ (pozri: Kühn, Z. Formalismus: co to je, kdy to je, má/nemá to být? Nebo je to nadávka? Nebo je to Josef Švejk? Část I. In Jiné právo. Dostupné na internete: http://jinepravo.blogspot.cz/2007/06/formalismus-co-to-je-kdy-to-je-mnem-to.html, navštívené dňa 29.11.2017). Ak však platí, že si v nejakom prípade s právnym predpisom nevystačíme a uznáme potrebu rozhodnúť vec i na základe pravidiel morálky (čo bude neformalistický prístup), hoci síce nebudeme tvrdiť, že morálka je inak podmienkou platnosti pozitívneho práva (tvárime sa ako pozitivisti), môžeme sa skutočne nazývať právnymi pozitivistami? Možno by sme sa mohli označiť ako „umiernení pozitivisti“, a možno by bolo vhodné vôbec sa slovom pozitivista neoznačovať, keďže v takomto prípade okrem pozitívneho práva uznávame aj iný prameň práva (morálku). Lenže neznamená to potom, že z istého hľadiska sú pojmy právneho pozitivizmu a právneho formalizmu vlastne totožné?
[7] K tomu pozri napríklad Turčan, M. Prirodzeno-právne východiská Ústavy SR, In Historia et theoria iuris, roč. 1, č. 1, 2009, s. 19-28.
[8] K tomu pozri napr. tiež Turčan, M. Právo a judeo-kresťanská tradícia. Bratislava : VO PraF UK, 2014, s. 113 a nasl.
[9] Rozhodnutie NS SR č. 8 SŽO 219/2010.
[10] Tamtiež.
[11] Rozhodnutie ÚS SR č. PL. ÚS 19/2009-40. Súd tu dodáva, že „to je jedinečná koncepcia vlastná len západnej civilizácii (…).“
[12] Pripomína kantovskú požiadavku nepristupovať k človeku ako k prostriedku, ale vždy ako k cieľu. (Kant, I. Základy metafyziky mravov. Bratislava : Kalligram, 2004, s. 62). Hodnota ľudského života z tohto hľadiska vlastne v medziľudských vzťahoch nefiguruje ako inštrumentálna hodnota, ale ako finálna hodnota. Z princípu nedegradovateľnosti človeka na predmet (prostredníctvom princípu nescudziteľnosti ľudských práv) vyplýva napríklad požiadavka zákazu otroctva ako inštitútu rozporného s normami prirodzeného práva.
[13] Krsková, A. Kapitoly z dejín európskeho politického a právneho myslenia. Bratislava : VO PraF UK, 1997, s. 217-218.
[14] Pozri napr. Chovancová, J. Liberalistické koncepcie spravodlivosti 20. storočia. Bratislava : VO PraF UK, 1994.
[15] Gašpar Fronc zdôrazňuje, že „akokoľvek by sme chceli odvodiť a ospravedlniť ľudské práva, napokon sa vždy dostaneme k pojmu osoby a ľudskej dôstojnosti (…).“ (Fronc, G. Origin of Human Rights. In Dúfalová, L. et al. (eds.) Communication as a Measure of Protection and Limitation of Human Rights. Information in Relation to Human Rights. Bratislava : VO PraF UK, 2013, s. 179; vlastný preklad). Nadežda Vaculíková pripomína, že univerzalizáciu pojmu ľudskej dôstojnosti možno vidieť vo filozofickej sfére v známom koncepte kategorického imperatívu (Vaculíková, N. Právo a morálka – mravná identita človeka. In Dny práva 2009, Brno : MU, 2009, s. 782).
[16] Pozri napríklad Kvasnicová, J. Boj proti sexismu vs. svoboda projevu. Právní regulace diskriminační reklamy. In Večeřa, M. et al. (eds.) Dny práva 2015. III. část. Rovnost v právu, Brno : MU, 2016, s. 96-104.
[17] Pozri napr. rozhodnutia ÚS SR č. II. ÚS 404/2011 a PL. ÚS 6/2009, v ktorých sa Ústavný súd odvoláva na prirodzenú dôstojnosť ľudskej bytosti. Možnosť argumentovať ľudskou dôstojnosťou (či prirodzenou dôstojnosťou) však má samozrejme svoje limity. V jednej kauze napríklad navrhovateľka tvrdila, že neumožnením jej vykonávať iné než manuálne aktivačné práce, bola negatívne zasiahnutá jej prirodzená ľudská dôstojnosť, pretože je vzdelanou osobou, a z tohto dôvodu by mala vykonávať lepšie kvalifikovanú prácu. Najvyšší súd SR jej však nevyhovel a v rozhodnutí sa vyjadril takto: „Ústava Slovenskej republiky v článku 19 zaručuje ochranu práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. Ochrana ľudskej dôstojnosti je medzinárodným právom považovaná za zdroj prirodzených ľudských práv, a to vo význame prirodzenej ľudskej dôstojnosti. Ochrana ľudskej dôstojnosti obsahuje tiež právne rovnaké zaobchádzanie a teda aj zákaz znevýhodňovania formou priamej či nepriamej diskriminácie, bez toho, aby bol k diskriminácii daný vecný dôvod. Toto právo patrí každému bez rozdielu a má rovnaký obsah bez ohľadu na dosiahnuté vzdelanie. Legitímna ponuka manuálnej práce, ako aj výkon takejto práce, nemôžu byť objektívne spôsobilé ponížiť, či potupiť človeka len z dôvodu, že takáto práca nezodpovedá jeho vzdelaniu. Inak by to znamenalo, že pre osoby s vyšším stupňom vzdelania by fyzická práca bola ponižujúca. Z tohto pohľadu nemá žiaden právny význam tá skutočnosť, že žalobkyňa práce na čistení mesta subjektívne pociťuje ako niečo, čo by sa dotklo jej osobnej cti, či dôstojnosti.“ (Rozhodnutie NS SR č. 9 Sžo 51/2009).
[18] Rozhodnutie ÚS SR č. I. ÚS 192/2015-29.
[19] Vyjadrenie súdu prvého stupňa citované podľa neskoršieho rozhodnutia Krajského súdu v Prešove o odvolaní vo veci so sp. zn. č. 2 Cob 41/2013. V prípade šlo o povinnosť odporcu zaplatiť navrhovateľke úhradu za opravy automobilov, ktoré podľa jej tvrdení vykonala na základe ústnej dohody, no odporca napriek viacerým svedeckým výpovediam uzavretie takejto zmluvy i samotné vykonanie opráv popieral a tvrdil, že o zmluve neexistuje žiaden písomný doklad a že navrhovateľka nevie preukázať jej existenciu. Všeobecný súd v citovanom vyjadrení odporcovu argumentáciu neuznal a priklonil sa na stranu navrhovateľky.
[20] K tomu pozri napr. Turčan, M. K myšlienkam Ústavného súdu SR o právnom formalizme. In Osina, P. (ed.) Právní formalismus: Sborník příspěvků sekce teorie práva, přednesených na mezinárodní vědecké konferenci Olomoucké právnické dny 2014. Olomouc : Univerzita Palackého, 2014, s. 75-83.
[21] Rozhodnutie ÚS SR č. č. III. ÚS 194/2012-50. V kontexte problematiky právneho formalizmu môžeme spomenúť aj otázku záväznosti judikatúry. Za zmienku tu stojí poznámka k rozhodnutiu NS SR č. 1 Cdo 185/2006 uverejnená v periodiku Zo súdnej praxe, že „vylúčenie akejkoľvek normatívnej funkcie judikatúry a vysoký stupeň formalizmu pri výklade zákona sú znakmi zákonného pozitivizmu, ktorý presadzuje len doslovný výklad textu zákonov a odmieta hlavne argumenty hodnotové či teleologické. Preto sa v ostatnom čase začína viac hovoriť o normatívnej záväznosti judikatúry, ktorá bezprostrednejšie čelí reálnym životným situáciám a aj viac presadzuje právo ako systém hodnôt, čo treba len privítať. Komentované rozhodnutie je jedným z prvých, ktoré sa výslovne a dosť otvorene zaoberá záväznosťou judikatúry v rozhodovacej praxi súdov, i keď nie celkom dôsledne(…).“ (Zo súdnej praxe, 2013, č. 5, s. 215).
[22] Rozhodnutie ÚS ČR č. I. ÚS 643/2004. Bubelová, K. Dobré mravy v judikatuře Ústavního soudu ČR. Dostupné na internete: http://www.iustin.cz/files/dobremravy2.pdf, navštívené dňa 29.3.2017. Pozri tiež rozhodnutie ÚS ČR č. II. ÚS 309/1995. Aj v rozhodnutí č. III. ÚS 109/2012-12 sa ÚS SR vyjadril, že „podľa názoru ústavného súdu podanie sťažnosti na prieťahy v konaní po meritórnom rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu v sťažovateľkinom prípade zjavne neodráža pravý zmysel nachádzania spravodlivosti.“ K procedurálnej stránke nachádzania spravodlivosti resp. k problematike samotného prístupu k spravodlivosti pozri: Krajčovič, M. Prístup k spravodlivosti. In Justičná revue, roč. 69 (2017), č. 2, s. 179-187 (autor sa tu venuje otázke prístupu k súdu verzus prístupu k spravodlivosti a poukazuje na skutočnosť, že oba pojmy nie sú v realite života totožné; zdôrazňuje myšlienku, že ak má byť zabezpečený skutočný prístup k spravodlivosti, tento závisí od kvality personálneho substrátu súdnych orgánov, pri posudzovaní ktorého sa treba vysporiadať predovšetkým s obsahom pojmov ako odborná úroveň a morálna integrita sudcu; o skutočnom prístupe k spravodlivosti možno podľa autora uvažovať až po vyriešení nárokov na sudcov vo vzťahu k uvedeným kategóriám).
[23] Rozhodnutie ÚS ČR č. I. ÚS 1826/2011.
[24] Mrva, M. Dobré mravy v judikatúre contra legem s ohľadom na princíp právnej istoty. In Dulak, A. a kol. Vybrané aspekty súdneho precedensu v podmienkach Slovenskej republiky. Bratislava : PraF UK, 2013, s. 70.
[25] Tamtiež, s. 70-71.
[26] V kontexte tohto príspevku za zmienku stojí tiež postoj, ktorý NS SR v jednom zo svojich rozhodnutí zaujal k problému vzťahu vnútroštátneho práva a „soft law“ Rady Európy, keď sa vyjadril, že je „celkom neudržateľná predstava, a Najvyšší súd ju (…) ako takú odmieta, že by sa k odporúčaniam a rezolúciám orgánov Rady Európy malo pristupovať čisto pozitivisticky, tzn. vyzdvihnúť u týchto právnych aktov Rady Európy iba ich charakter predpisov ’soft law‘.“ (Rozhodnutie NS SR č. 1 Sžf 11/2015).
[27] Niektorí totiž odmietajú klásť pojem zákonný pozitivizmus do súvisu s polemikou právneho pozitivizmu a jusnaturalizmu a vnímajú ho skôr ako súčasť pojmu právny formalizmus (pozri napríklad: Sobek, T. Zákonný pozitivismus? Dostupné na internete: http://teorieprava.blogspot.cz/2009/03/pravni-pozitivismus-se-v-soucasne-dobe.html, navštívené dňa 22.11.2017).
[28] Alexy, R. Pojem a platnosť práva. Bratislava : Kalligram, 2009, s. 30-31.
[29] K prirodzeno-právnej doktríne v európskom kontexte pozri napr. Svák, J. Ochrana ľudských práv v troch zväzkoch. I. zväzok. Bratislava : Euro kódex, 2011, s. 16-23.
[30] Rudolf Kasinec k významu právnych princípoch v súčasnosti poznamenáva: „Postmoderná situácia spôsobila nebývalú renesanciu v postavení právnych princípov. Ich primárnou devízou je ich univerzálny charakter. V ére globalizácie a právneho pluralizmu sa stali právne princípy útočišťom zjednocujúcim a približujúcim všetky svetové právne systémy. V právnych princípoch sa stretáva múdrosť vekov s nesmiernou adaptibilitou, tak potrebnou v dnešnej spoločnosti. Veríme, že právne princípy sú jednotiacim elementom v postmodernom svete a ich primárnou úlohou je adaptovať súčasné právo na nové javy, s ktorými sa pozitívnoprávna úprava dokáže len ťažko vysporiadať.“ (Kasinec, R. Právne princípy ako jednotiaci element právnych systémov. In Acta Facultatis Iuridiace Universitatis Comenianae, roč. 34 (2015), č. 1, s. 85).