Staroveký svet nebol práve jemnocitný. V určitých aspektoch by sme ho zaiste mohli označiť za krutý. Hoci sa Rímska ríša oprávnene pokladá za štát, v ktorom došlo k najväčšiemu rozvoju práva a právnej vedy spomedzi všetkých starovekých národov, spomínaná krutosť našla svoje odzrkadlenie v rímskom trestnom práve. Určité druhy konania boli postihované skutočne desivými trestami. Nešlo pritom len o činy, v rámci ktorých by sme možno aj podvedome dospeli k záveru, že páchateľ si ich vzhľadom na vážnosť svojho konania skutočne zaslúžil, ale tými najhoršími trestami boli často postihované latentné, ak nie priamo umelo vykonštruované skutky. V Rímskej ríši sa najmä za cisárstva rozmohli politické procesy na základe trestného činu tzv. urážky majestátu (crimen maiestatis), ktoré tak veľmi kritizoval Tacitus[1] a ktoré boli dosť často zinscenovanými prostriedkami na eliminovanie skutočných či vymyslených nepriateľov. Neľudskosť rímskych trestov však zrejme mala staršie korene a snáď ju možno odvodiť už z počiatočného štádia tvorby spoločnosti.
V rímskom práve bol trest (poena) definovaný ako „odveta za spôsobenú ujmu“.[2] Rimania rozlišovali medzi hrdelnými trestami (poena capitis) a ostatnými druhmi trestov, spomedzi ktorých do popredia vystupovali peňažné tresty (poena pecuniaria). Hrdelné tresty nemuseli spočívať len v usmrtení odsúdeného, ale pod tento pojem sa subsumovala aj tzv. právna smrť (capitis deminutio maxima),[3] čo dokladá aj Ulp. D. 48, 19, 2, pr., podľa ktorého hrdelné tresty nespočívali len v odsúdení na smrť, ale aj v úplnej strate občianskych práv.[4] Samotný trest smrti sa mohol vykonať aj tzv. zostrenou formou (summa suplicia), pod čím treba rozumieť najmä trest ukrižovania, pohodenia šelmám, niekedy aj upálenia za živa. Iné delenie nám sprostredkoval napríklad právnik Paulus vo svojich Sentenciách, podľa ktorého existovali najprísnejšie tresty (ukrižovanie, upálenie za živa, sťatie), stredne ťažké tresty (odsúdenie do dolov, boj s gladiátormi a deportácia) a mierne tresty (relegácia, verejné práce),[5] z čoho vidno, že ani táto klasifikácia nie je celkom úplná.[6]
Rímske trestné právo v rámci určitých skutkových podstát umožňovalo uložiť trest upálenia za živa, pochovania za živa, ale zrejme nepríjemným bolo tiež zašitie odsúdeného vo vreci spolu so zmijami alebo besnými psami a potom „v tejto smrť prinášajúcej úzkosti bol podľa povahy krajiny hodený do blízkeho mora či do rieky, takže ešte za života bol odsúdencovi odňatý základ jeho podstaty, čo je pre živého nebo a pre mŕtveho zem.“ (Iust. Inst. 4,18, 6). Tento trest bol typicky ukladaný otcovrahom (parricidium). Tresty smrti sa spravidla realizovali na verejnosti za prítomnosti čo najväčšieho davu ľudí. Hrdelné tresty mali okrem docielenia smrti odsúdeného, sledovať aj spôsobovanie čo najväčšieho utrpenia kvôli odstrašujúcim účinkom na prítomných a uplatneniu princípu generálnej prevencie.[7] Rozsudky smrti sa spravidla vykonávali hneď po odsúdení, jedinou možnosťou odloženia výkonu trestu bolo tehotenstvo ženy až do pôrodu dieťaťa (Ulp. D. 48, 19, 3).
Na ukrižovanie (crux) sa Rimania dívali z mytologického hľadiska ako na modifikáciu trestu, ktorý postihol bájneho Prometea, spútaného v Kaukazských horách.[8] Pôvodne sa týkalo len otrokov a až postupne sa jeho ukladanie rozšírilo aj na slobodné osoby, ktoré patrili k tzv. nižšej a chudobnejšej triede (personae humiliores). Postihovalo aj provinčné obyvateľstvo Rímskej ríše. Z pohľadu starých Rimanov šlo teda o veľmi ponižujúci trest, ktorý nebol určený pre vážených rímskych občanov. Jeho výkon sa zásadne označoval ako „otrocká poprava“. Cisár Konštantín I. pod vplyvom kresťanských myšlienok zrušil tento výkon trestu smrti a nahradil ho šibenicou, resp. tzv. furcou (rovného trámu, ktorý mal uprostred výrez v tvare U, umožňujúceho upevnenie trámu na krk odsúdenému a následné priviazanie rúk o drevo v tejto polohe).
Za najznámejšie uloženie tohto trestu môžeme považovať prípad Ježiša Krista. Spomedzi rôznych teórií za ktorý trestný čin bol Ježiš pravdepodobne odsúdený, sa javí ako najpravdepodobnejšia práve skutková podstata trestného činu urážky majestátu.[9] Práve v súvislosti s Ježišovým procesom treba dodať, že trest ukrižovania bol výlučne rímskym „vynálezom“ a židovské právo ho nepoznalo.[10] Na trest ukrižovania sa však dívali aj Židia rovnako opovržlivo ako Rimania, čo dokladajú aj slová Starého zákona, ktoré sa síce pôvodne vzťahovali na obesenie, ale je ich možné aplikovať aj na trest ukrižovania: „Keď niekto spácha zlo, za ktoré je trest smrti, a keď ho obesia na dreve, jeho mŕtve telo nesmie ostať na dreve, lebo je prekliaty od Boha ten, čo visí na dreve, a ty nesmieš poškvrniť krajinu (a jej rastliny), ktoré Ti dal Boh do vlastníctva.“[11]
Tento trest však nebol výnimočný, naopak, najmä v období neskorej republiky a ranného cisárstva bol ukladaný relatívne často, napr. sýrsky legát Quintilius Varo nechal v roku 5 p. n. l. ukrižovať vyše 2000 miestnych obyvateľov za vzburu.[12] Podobne skončili aj otroci, ktorí sa zapojili do Spartakovho povstania, pričom ich nechali ukrižovať rad radom na ceste, ktorá viedla z Ríma do Capuy (via Appia). Ukrižovanie nebolo ukladané len pre velezradu a urážku majestátu, ale trestalo sa ním napr. pirátstvo, úkladná vražda, niekedy aj lúpežné prepadnutie či dokonca falšovanie.[13] Ukrižovaní však vo výnimočnom prípade mohli byť aj dezertéri z armády.[14]
Smrť ukrižovaním bola pomalá a kontinuálne bolestivá. Sám Seneca tvrdil, že smrť na kríži je spôsobená nahromadením veľkej bolesti.[15] Odsúdený mal na kríži predovšetkým problém s dýchaním, čo bolo aj základnou príčinou jeho úmrtia. Tento trest sa mohol urýchliť dvojakým spôsobom: priklincovaním odsúdeného ku krížu, namiesto zviazania končatín lanom a (predovšetkým) zlomením nôh odsúdenému, v dôsledku čoho stratil dôležitú oporu pri nadychovaní a zadusil sa oveľa rýchlejšie.[16] Pozrime sa opäť na slová Svätého Písma, ktoré tieto závery potvrdzujú: „Keďže bol Prípravný deň, Židia požiadali Piláta, aby ukrižovaným polámali nohy a sňali ich, aby nezostali telá na kríži cez sobotu, lebo v tú sobotu bol veľký sviatok. Prišli teda vojaci a polámali kosti prvému aj druhému, čo boli s ním ukrižovaní. No keď prišli k Ježišovi a videli, že je už mŕtvy, kosti mu nepolámali, ale jeden z vojakov mu prebodol bok.“[17] Prebodnutie kopiou bolo výnimočným aspektom celej udalosti. Treba dodať, že Rimania tento trest, ktorý sa zvyčajne praktizoval bez preliatia krvi, hoci nesmierne bolestivo, pokladali za nehodný slobodného človeka a nehodný muža práve preto, že podľa ich predstáv by mal človek zomierať s množstvom (bodných a sečných) rán na bojisku, ideálne čestne a slobodne ako vojak.[18] Aj v iných prípadoch však bolo možné odsúdenému nejakým spôsobom vynahradiť potupný spôsob umierania, napríklad otrokovi Vergilia Capitona, kvôli zrade Terracinčanov, umožnili byť ukrižovaný aj s prsteňom, rímskym symbolom vznešenosti, ktorý dostal tento otrok ako dar od Vitellia, pričom tento symbolický akt bol pokladaný za dostatočné zadosťučinenie.[19]
Zhodenie z Tarpejskej skaly (praecipitatio de rupe) bolo trestom za vlastizradu (perduellio) a postihovalo napríklad dezertérov z rímskeho vojska. Niekedy však bol týmto spôsobom potrestaný aj falošný svedok, incest, či čarodejníctvo. Medzi osobitné tresty patrilo aj zahrdúsenie (laqueus), ktoré sa spravidla nerealizovalo na verejnosti. Takým spôsobom boli napríklad potrestaní účastníci Catilinovho spriania.
Ďalším trestom, ktorého výkon bol pre odsúdenú osobu obzvlášť desivý, bolo pochovanie za živa. Ukladali ho úzkej skupine páchateliek za presne špecifikovaný zločin: ak sa kňažka bohyne Vesty, nepoškvrnená Vestálka, previnila skutkom, v dôsledku ktorého stratila svoje panenstvo. Prípadnému zvodcovi by bol uložený trest ukrižovania. Tento zločin považovali Rimania za tak závažný, že ho nebolo možné potrestať inou formou, ako priamym nástupom spravodlivosti (deo necari).[20] Tento trest mal oporu v mytologických predstavách Rimanov, keďže v udržiavaní Vestinho domáceho krbu videli základ prosperity a blaha celého spoločenstva. Treba však dodať, že Vestálky neostali kňažkami navždy, dievčatá sa spravidla zaväzovali na 30 rokov a teda vzhľadom na vek nástupu do kňazskej služby, boli najneskôr v 40. rokoch voľné a mnohé z nich sa vydali.[21] Opačným náboženským protipólom tejto problematiky spočíva v kresťanskom prijatí martýria ako víťazstva. Dochovali sa doklady o tom, že Rimania niekedy zvykli odsudzovať kresťanské panny na trest znásilnenia, čím sa chceli pokúsiť naštrbiť ich morálne presvedčenie.[22]
Rimania napokon poznali aj trest upálenia za živa (vivicombustio). Ukladali ho predovšetkým za podpaľačstvo. Požiare predstavovali vážny problém a to nielen v úzkych rímskych uliciach. Právnik Gaius tvrdil, že už podľa zákona XII. tabúľ sa tento trest uplatňoval na toho, kto úmyselne podpálil stodolu alebo hromadu obilia, ležiacu mimo domu.[23] Už v starom Ríme však bol často ukladaný za spáchanie trestného činu čarodejníctva či znesvätenia rituálnych predmetov. Okrem toho sa k nemu mohlo siahnuť napr. pre tzv. zradu plebsu (zabití tribúna ľudu). Podľa Ulpiána mali však byť týmto spôsobom potrestaní aj akýkoľvek zradcovia rímskych záujmov počas vojny (Ulp. D. 48, 19, 8, 2).
Symbolika rímskych trestov sa nekončí odsúdením podpaľača na upálenie za živa. Ak sa človek správal pri páchaní zločinu ako „divé zviera“, bol odsúdený na smrť pohodením šelmám (damnatio ad bestias). Hoci sa trest vykonával na verejnosti v aréne, nešlo o súboj, ale stále iba o trest smrti, kde ako vykonávateľ trestu vystupovali divé zvieratá. Z dôvodu nedostupnosti exotických šeliem v Itálii sa tento trest začal používať až po mocenskom rozšírení rímskeho Impéria v závere republiky a hlavne za čias cisárstva. Do civilného života prešiel z vojnového práva, kde boli podobným spôsobom trestaní najmä dezertéri a zradcovia, ktorí vyzradili vojenské plány Rimanov.[24]
Táto poprava patrila zrejme k najextravagantnejším spôsobom výkonu trestu smrti, lebo veľký dôraz sa kládol na zábavné, či dokonca divadelné aspekty. Odsúdenec bol nezriedka oblečený ako postava z grécko-rímskej mytológie.[25] Pri príležitosti popravy sicílskeho lúpežníka Seluria neváhali dokonca postaviť na fóre drevenú konštrukciu, znázorňujúcu Etnu. Odsúdenec sedel na pomyselnom vrchole Etny a v dôsledku postupného posúvania závory spadol cez kráter sopky priamo do klietky s divými zvermi. Diváci mohli toto predstavenie sledovať akoby v priečnom reze.[26] Výkon tohto trestu mal často obscénny prvok ako napríklad v prípade slávnej travičky, ktorá mala najprv súložiť so somárom v nachystanom lôžku uprostred arény a následne, príp. počas priebehu aktu na ňu boli vypustené šelmy.[27] Ako možno z toho vydedukovať z charakteristík jednotlivých zločincov, s uložením tohto trestu počítal napr. Lex Cornelia de sicariis et veneficiis (Kornéliov zákon o úkladných vrahoch a travičoch). Tento trest bol za vlády cisára Nera použitý aj na likvidáciu kresťanského obyvateľstva, obvineného z podpálenia Ríma.
Medzi menej rafinované hrdelné tresty patrí zhodenie z Tarpejskej skaly (praecipitatio de rupe), ktoré bolo ukladané za vlastizradu (perduellio) a postihovalo napríklad dezertérov z rímskeho vojska. Niekedy však týmto spôsobom mohol byť potrestaný aj falošný svedok, incest, či čarodejníctvo. Medzi osobitné tresty patrilo aj zahrdúsenie (laqueus), ktoré sa spravidla nerealizovalo na verejnosti. Takým spôsobom boli napríklad potrestaní účastníci Catilinovho spriania.
Na základe tohto krátkeho demonštratívneho výpočtu hrdelných trestov a spôsobu ich vykonania však nemôžeme dospieť k záveru, že rímske trestné právo bolo zvlášť neľudské. Krutosť sa v jeho rámci neprejavovala viac, než u iných starovekých národov. Napríklad v čínskom práve obdobia Šang nebolo možné spájať zostrenie trestu smrti (cu-sing) s brutálnejším spôsobom popravy, ale skôr s opustením princípu individuálnej zodpovednosti a potrestaním smrťou tiež rodičov, súrodencov a manželku odsúdeného, čo zasa nebolo tak zvláštne ani u iných národov.[28] V období tzv. Čchinského práva, ktoré sa vyvíjalo v rovnakom čase ako rímska republika, sa vyvinul systém hrôzostrašných trestov, ako napr. rozpolenie človeka v páse, rozštvrtenie, pochovanie za živa a ďalších vyše 200 trestov, spôsobujúcich mučivé útrapy.[29] Na Blízkom východe sa zasa preferoval prostý trest ukameňovania.[30]
Napriek týmto ukrutnostiam možno už v rímskom trestnom práve identifikovať základy moderného trestného práva. Princíp nulla poena sine lege načrtol už právnik Ulpianus, keď oddelil zločin od trestu: „Zločin je jedno a druhé je trest. Zločin môže byť aj bez trestu, no trest nikdy bez zločinu… trest možno uložiť len vtedy, ak je za tento delikt ustanovený v zákone alebo v inom predpise.“[31] Podľa Paula sa malo pri ukladaní trestov zásadne prihliadať na vek a neskúsenosť páchateľa,[32] čo možno pokladať za predobraz humanizmu súčasného trestného práva.
Autor: JUDr. Martin Gregor, doktorand, Katedra rímskeho práva, kanonického a cirkevného práva, Právnická fakulta, Univerzita Komenského v Bratislave
[1] Len príkladmo: Tac. Ann. 1, 72-75. Taktiež Tac. Ann. 6, 47
[2] Ulp. D. 50, 16, 131.
[3] BERGER, A.: Encyclopedic Dictionary of Roman Law. Philadelphia: The American Philosophical Society, 1991, s. 634.
[4] Pozri aj Mod. D. 50, 16, 103.
[5] Paul. Sent. 5, 17, 3.
[6] Justiniánske Inštitúcie rozlišujú medzi hrdelnými trestmi, kde zaradzujú zákaz vody a ohňa, deportáciu, či odsúdenie do baní, a ostatné tresty. Ak by ich dôsledkom bola nečestnosť spolu s peňažným trestom boli by síce verejné, ale nie hrdelné (Iust. Inst. 4, 8, 2).
[7] EBNER, CH.: Die Konzeption der Arenastrafen im rőmischen Strafrecht. In: Zeitschrift der Savigny Stiftung fűr Rechtsgeschichte. Romanistische Abteilung. 129. Band. Weimar: Bőhlau Verlag, 2012, s. 247.
[8] FULDA, H.: Das Kreuz und die Kreuzigung. Eine antiquarische Untersuchung. Breslau: Wilhelm Koebner, 1878, s. 118.
[9] VLADÁR, V.: Proces s Ježišom Kristom pred Ponciom Pilátom podľa rímskeho práva. In: Súdne reči a veľké súdne procesy podľa Justiniánskych Digest a iných prameňov rímskeho práva. Trnava: Právnická fakulta TU, 2009, S. 109.
[10] SCHUMANN, H.: Bemerkungen zum Prozeß Jesu vor dem Synhedrium. In: Zeitschrift der Savigny Stiftung fűr Rechtsgeschichte. Romanistische Abteilung. 82 Band. Weimar: Bőhlau Verlag, 1965, s. 316.
[11] Dt 21, 23.
[12] IMBERT, J.: Proces s Ježišom. Bratislava: Práca, 1991, s. 71.
[13] REIN, W: Das Criminalrecht der Rőmer von Romulus bis auf Justinianus. Leipzig: Verlag von K. Kőhler, 1844, s. 913
[14] Liv. 30, 43, 13.
[15] Sen. Ad marciam de consolatione 20, 3
[16] AUBERT, J. J.: A Double Standard in Roman Criminal Law? The Death Penalty and Social Structure. In: Speculum Iuris: Roman Law as a Reflection of Social and Economic Life in Antiquity. Michigan: The University of Michigan, 2002, s. 113.
[17] Jn 19, 31
[18] AUBERT, J. J.: A Double Standard in Roman Criminal Law? The Death Penalty and Social Structure. In: Speculum Iuris: Roman Law as a Reflection of Social and Economic Life in Antiquity. Michigan: The University of Michigan, 2002, s. 113.
[19] Tac. Hist. 4, 3
[20] KINCL, J. – URFUS, V. – SKŘEJPEK, M.: Římské právo. Praha: C. H. Beck, 1995, s. 321.
[21] SKŘEJPEK, M.: IUS ET RELIGIO: Právo a náboženství ve starovekém Říme. Pelhřimov: 999, 1999, s. 200.
[22] AUBERT, J. J.: A Double Standard in Roman Criminal Law? The Death Penalty and Social Structure. In: Speculum Iuris: Roman Law as a Reflection of Social and Economic Life in Antiquity. Michigan: The University of Michigan, 2002, s. 112
[23] Gai. D. 47, 9, 9.
[24] EBNER, CH.: Die Konzeption der Arenastrafen im rőmischen Strafrecht. In: Zeitschrift der Savigny Stiftung fűr Rechtsgeschichte. Romanistische Abteilung. 129. Band. Weimar: Bőhlau Verlag, 2012, s. 250.
[25] Mart. Epig. 21.
[26] Strab. 6, 2, 6.
[27] Apul. Met. 10, 34.
[28] TOMÁŠEK, M.: Dějiny čínskeho práva. Praha. Academia, 2004, s. 31.
[29] TOMÁŠEK, M.: Dějiny čínskeho práva. Praha. Academia, 2004, s. 85
[30] DUSCHAK, M.: Das Mosaisch-Talmudische Strafrecht. Wien: Braumuller, 1869, s. 7.
[31] Ulp. D. 50, 16, 131,1.
[32] Paul. D. 50, 17, 108.