„Demokracia poskytuje svojim najhorším nepriateľom prostriedky na vlastné zničenie.“
Joseph Goebbels[1]
Cieľom tejto krátkej eseje je predstaviť koncept militantnej demokracie, poukázať na problematiku cez historický vývoj v Československu a priblížiť rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Refah Partisi.
Udalosti, ktoré sa odohrali v tridsiatych rokoch 20. storočia vo vtedajšej Weimarskej republike, viedli k vytvoreniu konceptu tzv. „militantnej demokracie.“[2] Za určitého „duchovného otca“ tohto konceptu sa vo všeobecnosti považuje emigrant Karl Loewenstein,[3] ktorý v roku 1937 publikoval dva články v American Political Science Review. Prostredníctvom nich reagoval na demontáž demokratických režimov v Európe.[4]
Koncept militantnej demokracie je založený na presvedčení, že určitá skupina politických aktérov a ich idey nie sú iba „nesprávne“ alebo „zlé“ pre samotné fungovanie demokracie, ale predstavujú skutočných „nepriateľov“ pre demokratické zriadenie.[5] Tento koncept môže byť definovaný ako situácia, keď „demokratický režim vykonáva aktívnu represívnu činnosť, prostredníctvom ktorej cieľom je ochrániť základné ústavné a politické hodnoty na ktorých je demokracia založená.“[6]
Demokratický režim využíva najmä opatrenia právneho charakteru (ako napr. zákaz zhromažďovania, zákaz šírenia informácií prostredníctvom tlačovín, zrušenie webových stránok až po krajné riešenia ako rozpustenie politickej strany). Z opatrení neprávneho charakteru je možné spomenúť zvýšenie informovanosti o nebezpečenstve nástupu totalitných režimov resp. prehlbovanie povedomia o historických súvislostiach a skúsenostiach z totalitných režimov. Základnou premisou, na ktorej stojí koncept militantnej demokracie, je právo demokratického režimu brániť sa voči silám, ktoré sa ho snažia premeniť na nedemokratický.
V slovenskej, resp. československej histórii nájdeme viaceré konkrétne prípady využitia tohto konceptu. Československá republika existujúca medzi rokmi 1918-1938 nielenže využívala tento koncept, ale niekedy bývala označovaná ako vzorový príklad jej fungovania v praxi.[7] Vtedajšie Československo bolo jediným demokratickým štátom v regióne a patrilo iba k nemnohým v Európe. Loewenstein považoval za demokratické krajiny iba Veľkú Britániu, Írsko, Francúzsko, Belgicko, Holandsko, Švajčiarsko, Nórsko, Švédsko, Dánsko, Fínsko Československo a s viacerými výhradami Estónsko.[8] Československo muselo taktiež čeliť viacerým hrozbám od iredentistických hnutí.[9] Politickí predstavitelia si boli vedomí hrozby tak pre demokratické ústavné zriadenie, ako aj možnej dezintegrácie štátu, preto schválili v roku 1933 zákon č. 201/1933 o “zastavování činnosti a o rozpouštění politických stran.” Zákon okamžite vstúpil do praxe a zabezpečil zakázanie dvoch nemeckých strán úzko napojených na nacistickú stranu.[10] Majetok strán bol skonfiškovaný v prospech republiky. Limity vtedajšej právnej úpravy sa ukázali okamžite po rozpustení strán, keďže členská základňa obidvoch strán sa reorganizovala a podieľala sa na vytvorení Sudetoněmeckej vlasteneckej fronty (Sudetendeutsche Heimatsfront, SHF) a neskôr aj Sudetonemeckej strany.[11]
Československá právna úprava umožňujúca regulovanie politických strán nebola ojedinelá, keďže podobné legislatívne ustanovenia boli použité proti fašistickým stranám vo Fínsku a pobaltských štátoch.[12] Na druhej strane treba pripomenúť, že podľa Loewensteina to bola práve Československá republika, ktorá prijala „najkomplexnejšie a inteligentnejšie právne predpisy proti fašizmu, ktoré sa v súčasnosti vyskytujú v každom modernom štáte, a navyše orgány využili právomoci, ktoré im boli priznané s nevyčerpateľnou energiou.“[13]
Rozpustenie politickej strany predstavuje krajnú možnosť, ako sa demokratický režim môže vysporiadať s politickým hnutím, resp. stranou, ktorá sa snaží o zrušenie demokratického zriadenia. V Českej republike existujú viaceré príklady, kedy ministerstvo vnútra odmietlo zaregistrovať stranu (Narodně sociální alliance alebo Národní strana), ale Národní strana sa obrátila na súd, aby preskúmal toto rozhodnutie. Najvyšší súd rozhodol v jej prospech a stala sa platnou politickou stranou. Pôsobila od roku 2002 do roku 2009, keď sa rozpadla z dôvodu vnútorných rozporov.[14] Najvyšší Správny súd ČR zrušil Dělnickú stranu až na druhý pokus. V prvom prípade vláda neuniesla dôkazné bremeno, keďže samotná kooperácia s neonacistickým hnutím nepresvedčila súd, že aj samotná strana je neonacistickou organizáciou.[15] Tento príklad ilustruje, že zrušenie politickej strany by malo byť krajnou možnosťou a malo by sa k nemu pristupovať iba v odôvodnených prípadoch. Pre súdny orgán je nevyhnutné vyargumentovať, prečo predstavuje politická strana hrozbu pre demokraciu a základné ľudské práva a slobody.
Situácia okolo rozpustenia politickej strany v Českej republike nebola ojedinelá. Otázky súvisiace s rozpustením politickej strany sa riešili aj na Slovensku,[16] v Maďarsku[17] alebo v Ruskej federácii.[18] Na druhej strane, nemecký Ústavný súd[19] v januári tohto roka odmietol zrušiť Národnú demokratickú stranu, ktorá predstavuje najstaršiu krajne pravicovú organizáciu v Nemecku. V Nemecku boli zrušené dve politické strany – Neonacistická socialistická ríšska strana v roku 1952 a Nemecká komunistická strana v roku 1956. Podľa predsedu Ústavného súdu Vosskuhleho Nemecká demokratická strana presadzuje ciele, ktoré sú v rozpore s nemeckou Ústavou, avšak neexistuje dostatok dôkazov, že by táto neonacistická strana mohla byť úspešná v presadzovaní svojich cieľov a predstavovala by skutočnú hrozbu.[20]
Problematika súvisiaca s konceptom militantnej demokracie sa nevyhýba ani starším demokraciám akou je napr. Holandské kráľovstvo.[21] Viacerí členovia parlamentu požadovali od vlády jednoznačné stanovisko, ako bude odpovedať na antidemokratické frakcie v parlamente, zdôrazňujúc, že militantná demokracia nedáva priestor pre politické strany usilujúce o zrušenie demokratického zriadenia.[22]
Ako je už uvedené vyššie, zrušenie politickej strany by malo byť tým najkrajnejším prostriedkom, pretože v opačnom prípade by to znemožňovalo demokratickú súťaž politických síl. V tomto kontexte je nevyhnutné spomenúť judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý v prípade Refah Partisi v. Turkey[23] z roku 2003 stanovil základné kritériá pre zrušenie politickej strany. Refah Partisi bola politická strana s islamistickou agendou a bola obviňovaná, že chce zaviesť:
- pluralitu právnych systémov;
- režim založený na práve šaría;
- v neposlednom rade schvaľovala vedenie svätej vojny (džihádu) ako platného politického mechanizmu.[24]
Strana bola obvinená z porušovania ústavného princípu sekularizmu zakotveného v čl. 2 tureckej ústavy. Európsky súd pre ľudské práva stanovil podmienky, ktoré musia byť splnené, aby strana mohla byť považovaná za kompatibilnú s demokratickým zriadením: po prvé, prostriedky použité na dosiahnutie (politického) cieľa musia byť v každom ohľade zákonné a demokratické a po druhé navrhovaná zmena musí byť kompatibilná so základnými demokratickými princípmi.[25] Refah Partisi nesplnila ani jeden z bodov a preto jej zákaz neodporoval ustanoveniam Európskeho dohovoru o ľudských právach. Prípad Refah Partisi potvrdzuje, že demokratický režim má právo zakázať politickú stranu, ktorá sa snaží zrušiť fungovanie demokracie.
Záverom je možné uviesť, že demokracia nesmie byť pasívna pri obrane samej seba, pretože v opačnom prípade hrozí inštalovanie totalitného systému. Demokracia má vytvorené mechanizmy, ktoré by mali zabezpečiť jej ochranu nielen voči vonkajším nepriateľom, ale aj voči vnútorným. Koncept militantnej demokracie umožňuje v mene ochrany demokratického režimu odoprieť niektoré práva silám usilujúcim sa o jeho zmenu. V prípade, že štátne orgány, resp. politickí predstavitelia nie sú schopní vykonávať adekvátne svoje funkcie, je demokratický režim v ohrození.
Autor: JUDr. Peter Matuška, doktorand, Katedra ústavného práva, Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave
[1] Der Angriff, Aufsätze aus der Kampfzeit, München 1935.
[2] Používajú sa aj termíny “defenzívna demokracia” alebo “bojujúca demokracia.” MÜLLER, J.W.: Militant Democracy, The Oxford Handbook of Comparative Constitutional Law Ed. by Michel Rosenfeld and András Sajó May 2012, s.1253.
[3] Podľa niektorých je možné koncept nájsť už v prácach Schmitta z druhej polovice 20 rokov a začiatku 30 rokov. Pozri aj INVERNIZZI, C. and ZUCKERMAN, I.: What’s Wrong with Militant Democracy? Political Studies, Vol. 65, (1S), 2017, s. 185-186.
[4] Ibid. s.184.
[5] JOVANOVIČ, M.: How to justify ‘militant democracy’: Meta-ethics and the game-like character of democracy, Philosophy and Social Criticism 42(8) 2016, s. 745-746.
[6] MAREŠ, M.: Czech Militant Democracy in Action, Dissolution of the Workers´ Party and the Wider Context of this Act, East European Politics and Societies Vol. 26 N. 1 February 2012, s 34.
[7] Pozri aj, CAPOCCIA, G.: Defending Democracy: Reaction to Extremism in Interwar Europe, Baltimore,
MD: The Johns Hopkins University Press, 2005.
[8] LOEWENSTEIN, K.: Militant Democracy and Fundamental Rights, part I, American Political Science Review 31, no. 3 (1937), 417-418.
[9] Iredentistické hnutia podporované z Maďarska, Poľska, Nemecka, prívrženci autonómie Podkarpatskej Rusi, silné postavenie komunistickej strany, ktorá bola úzko prepojená na vtedajší Sovietsky zväz a v neposlednom rade aj šírenie fašistickej ideológie ktorej predstavitelia boli síce slabší vo voľbách, ale na druhej strane mimoriadne aktívni v násilných akciách. MAREŠ, s. 34.
[10] Boli to Nemecká Národná Strana (Deutsche Nationalpartei, DNP) a Německá národně socialistická strana dělnická (Deutsche Nationalsozialistische Arbeiterpartei, DNSAP). Ibid.
[11] Ibid.
[12] LOEWENSTEIN. K, Militant Democracy and Fundamental Rights, part I, American Political Science Review 31, no. 3 (1937), s.420.
[13] LOEWENSTEIN, K.: Militant Democracy and Fundamental Rights, part II, American Political Science Review 31, no. 4 (1937), s 642.
[14] Ibid. s. 36.
[15] Ibid. s. 42.
[16] Na Slovensku Najvyšší súd rozpustil Slovenskú pospolitosť v roku 2006.
[17] V prípade Maďarska išlo o rozpustenie tzv. Maďarských gárd ktoré mali predstavovať ozbrojenú zložku strany Jobbik.
[18] V prípade Ruska je príklad Národná Boľševická strana, ktorá bola zakázaná v roku 2007 alebo Komunistická strana Sovietskeho zväzu zakázaná v roku 1991.
[19] Čl. 21 (2) Nemeckej ústavy priznáva právo Nemeckému ústavnému súdu zrušiť politickú stranu ak ohrozuje demokratický systém.
[20] German Court Rejects Effort to Ban Neo-Nazi Party, New York Times, January 17, 2017, dostupné na https://www.nytimes.com/2017/01/17/world/europe/german-court-far-right.html
[21] List ministra vnútra z 2.3.2015 (k správe o anti-demokratických frakciách) Snemovňa reprezentantov, 2014
2015 29 279, č. 226. ZOETHOUT, C.M.: On Blasphemy, an Idealistic Constitutional Provision and ‘Militant Democracy Constitutional Topics in the Netherlands, European Public Law 22 Issue 3 (2016), s. 467.
[22] Ibid.
[23] Case of Refah Partisi (the Welfare party) and others v. Turkey (Applications nos. 41340/98, 41342/98,
41343/98 and 41344/98).
[24] Refah Partisi (the Welfare party) and others v. Turkey, ods. 69.
[25] Ibid. ods. 47.