Článok sa zameriava na identifikáciu a vymedzenie základných princípov, ktoré sa aplikujú v rámci vzťahu Občianskeho a Obchodného zákonníka. Osobitný zreteľ autor článku venuje definovaniu základných podmienok pre správne určenie právneho režimu záväzkového vzťahu, ktorý je komplexne upravený v oboch základných súkromnoprávnych predpisoch.
Úvod
Už pomerne dlhé obdobie pretrváva v právnom poriadku Slovenskej republiky právny dualizmus súkromného práva, ktorý sa vo významnej miere prejavuje najmä v oblasti záväzkových vzťahov (zmlúv). Domnievame sa, že osobitne po ostatných novelách právnej úpravy súkromného práva je v istých prípadoch pomerne zložité identifikovať takpovediac „správny“ režim určitej zmluvy, t.j. právny predpis, ktorým sa spravujú práva a povinností zmluvných strán. Ambíciou tohto príspevku je preto poskytnúť jeho čitateľovi ucelený pohľad na túto problematiku tak, aby mu po jeho prečítaní boli zrejmé základné princípy, ktoré determinujú určovanie právneho predpisu, ktorým sa riadi konkrétny záväzkový vzťah s osobitným zreteľom na oblasť tzv. relatívnych obchodov.
Kedy sa zmluva spravuje Občianskym zákonníkom a kedy Obchodným zákonníkom?
Kedy sa zmluva spravuje Občianskym zákonníkom a kedy Obchodným zákonníkom? Základný dôvod prečo hľadať odpoveď na túto otázku spočíva v odlišnosti právnej úpravy záväzkových vzťahov po obsahovej stránke ako aj z hľadiska jej systematiky na jednej strane a na druhej aj rozdiely v základných princípov, ktoré sa aplikujú v záväzkových vzťahoch riadiacich sa Občianskym zákonníkom a tých ktoré sa spravujú režimom Obchodného zákonníka. V tomto zmysle môžeme medzi základné rozdiely nepochybne zaradiť koncepcie právnej úpravy zodpovednosti v záväzkových vzťahoch. V rámci obchodných záväzkových vzťahov platí princíp tzv. objektívnej zodpovednosti, a aj v oblasti právnej úpravy Občianskeho zákonníka prevláda princíp subjektívny, v rámci ktorého sa posudzuje (okrem iného) aj zavinenie ako jedna zo základných podmienok pre úspešné uplatnenie zodpovednostných nárokov (napr. náhrada škody a pod.). Druhým zásadným rozdielom v tejto oblasti je dominancia dispozitívnych ustanovení (t.j. také od ktorých sa zmluvné strany môžu odchýliť resp. ich modifikovať) v Obchodnom zákonníku, ktoré sa týkajú úpravy jednotlivých zmluvných typov. Súhlasíme s názorom Ovečkovej, ktorá v tejto súvislosti uvádza, že: „…Obchodný zákonník pre obchodné záväzkové vzťahy vyjadruje zásadu dispozitívnosti celkom jednoznačne tak, že všetky ustanovenia tretej časti Obchodného zákonníka (Obchodné záväzkové vzťahy) majú dispozitívnu povahu s výnimkou tých, ktoré sú taxatívne vymenované v § 263. Zákon tak v záujme právnej istoty výslovne vylúčil možnosť v týchto prípadoch odchýliť sa od ich aplikácie alebo vylúčiť ich uplatnenie dohodou strán.“[1]
Pre zodpovedanie otázky uvedenej v podnadpise tejto časti článku je taktiež potrebné načrtnúť a pochopiť aspoň základné režimy (modely) fungovania vzťahu zákona č. 40/1964 Zb. občiansky zákonník (ďalej aj OZ) a zákona č. 513/1991 Zb. obchodný zákonník (ďalej aj ObZ). Vo všeobecnosti platí pri identifikácii resp. vymedzovaní tohto pomeru princíp subsidiarity[2] a teda vzťah lex generalis, (ktorým je ako základný právny predpis súkromného práva Občiansky zákonník) a lex specialis, ktorým je Obchodný zákonník. Vo vzťahu oboch právnych predpisov sa vyskytujú najmä tieto prípady resp. roviny ich aplikácie:
- inštitúty, ktorých právna úprava sa nachádza výlučne v OZ (napr.: vlastnícke právo, plnomocenstvo, a pod.). V tomto prípade, je nevyhnutné aplikovať túto právnu bez ohľadu na to, či sa v jedná o vzťah riadiaci sa inak OZ alebo ObZ.
- vzťahy, ktorých právna úprava sa v OZ nenachádza vôbec (napr. banková záruka, zmluva o predaji podniku a pod.). V rámci tohto spôsobu resp. rozsahu právnej úpravy ObZ môžeme hovoriť o tzv. výlučnej právnej úprave. Aj napriek skutočnosti, že by v tomto prípade mala byť celkom prirodzene vylúčená aplikácia ustanovení OZ nie je tomu celkom tak, pretože aj v týchto prípadoch sa môžeme stretnúť s prípadmi kedy sa aplikácii ustanovení OZ nie je možné vyhnúť „….lebo do úvahy prichádza aj aplikácia niektorých ustanovení napríklad o uzavieraní zmlúv, prípadne o neplatnosti právnych úkonov, keďže ich aplikácia nie je vylúčená osobitnou úpravou v ObZ.“[3] V kontexte ostatných zmien právnej úpravy tzv. spotrebiteľského práva je nutné v týchto prípadoch reflektovať taktiež osobitnú povahu záväzkových vzťahov, ktoré napĺňajú definičné znaky spotrebiteľskej zmluvy tak ako je vymedzená v § 52 ods. 1 občianskeho zákonníka.
- vzťahy, ktoré sú primárne upravené v OZ a ObZ len dotvára tieto inštitúty pre potreby špecifického prostredia v ktorom sa realizujú t.j. v oblasti podnikania (napr.: o zmluvná pokuta, uzavieranie zmlúv, právne úkony a pod.).
- vzťahy, ktoré sú komplexne upravené v obchodnom zákonníku a zároveň sa ich právna úprava nachádza aj v občianskom zákonníku. Pojem komplexnosť právnej úpravy ObZ sa v tomto prípade dotýka konkrétneho inštitútu resp. zmluvného vzťahu, pri ktorom zákonodarca pristúpil k takémuto rozsahu úpravy. V oblasti záväzkových vzťahov považujeme právnu úpravu za komplexnú napr. pri kúpnej zmluve, zmluve o dielo a v rámci zabezpečovacích prostriedkov môžeme hovoriť o komplexnej právnej úprave napríklad vo vzťahu k inštitútu ručenia. Aj napriek povahe tejto právnej úpravy však nie je možné absolútne vylúčiť aplikáciu OZ a to najmä vo vzťahu k všeobecným resp. základným inštitútom upravených len v tomto právnom predpise.
- zmluvy, ktoré nie sú upravené ako zmluvné typy v Obchodnom zákonníku, ale sú upravené ako zmluvné typy v Občianskom zákonníku, s tým, že ich uzatvárajú v konkrétnom prípade a subjekty, ktorých právne vzťahy sa obligatórne spravujú Obchodným zákonníkom. Právna úprava v súčasnosti stanovuje, že takýto zmluvný vzťah sa bude riadiť oboma kódexmi. Obchodný zákonník totiž v § 261 ods. 9 prikazuje, že „Zmluvy medzi osobami uvedenými v odsekoch 1 a 2, ktoré nie sú upravené v hlave II tejto časti zákona, a sú upravené ako zmluvný typ v Občianskom zákonníku, spravujú sa príslušnými ustanoveniami o tomto zmluvnom type v Občianskom zákonníku a týmto zákonom.“ Právna teória označuje takéto zmluvy ako neobchodné zmluvy s kombinovaným záväzkovým režimom.[4] Typickým prípadom takýchto zmlúv je napríklad kúpna zmluva predmetom ktorej je predaj nehnuteľnosti.[5] V tomto prípade sa táto zmluva spravuje ustanoveniami kúpnej zmluvy tak ako ich vymedzuje Občiansky zákonník, s tým, že ostatné vzťahy zmluvných strán (pokiaľ napĺňajú podmienky tzv. relatívnych obchodov), ktoré sa týkajú premlčania, náhrady škody, zmluvnej pokuty a pod. sa budú spravovať obchodným zákonníkom.
Ďalej sa v príspevku zaoberáme analýzou skupín prípadov, ktoré sme zaradili pod písm. d) a v rámci ktorých sa podľa nášho názoru najčastejšie vyskytujú problémy pri určovaní ich právneho režimy. Dôvody pre tento záver je možné hľadať najmä v tom, že sa v tejto oblasti v plnej miere prejavuje dichotómia právnej úpravy resp. dualizmus právnej úpravy záväzkových vzťahov. To znamená, že daná zmluvy máme komplexne upravené v OZ aj ObZ. Z tohto dôvodu je nevyhnutné, aby sme presne identifikovali kritéria na základe ktorých určíme ich režim.
V uvedenom zmysle sa ako kľúčovým javí vysvetlenie pojmu „relatívny obchod“ resp. relatívny obchodný záväzkový vzťah. Právna úprava tohto pojmu resp. jeho obsah je primárne vymedzený v § 261 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 513/1991 Zb. obchodný zákonník v zmysle ktorých tretia časť ObZ s názvom Obchodné záväzkové vzťahy upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti. Za relatívny obchod sa považujú taktiež záväzkové vzťahy medzi subjektom verejného práva[6], ak sa týkajú zabezpečovania verejných potrieb alebo vlastnej prevádzky na jednej strane a podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti na strane druhej. V rámci relatívnych obchodov teda môžeme vymedziť dve základné skupiny v rámci ktorých je pre splnenie podmienok nevyhnutné identifikovať povahu subjektov vstupujúcich do konkrétneho záväzkového vzťahu. Týmito podmienkami sú:
- v rámci prvej skupiny relatívnych obchodov: zmluvnými stranami musia byť podnikatelia a daný obchod musia realizovať v rámci ich podnikateľskej činnosti. Obe tieto podmienky musia byť splnené v čase vzniku daného záväzku (zmluvy).
- v rámci druhej skupiny relatívnych obchodov: vystupuje vždy na jednej strane záväzku subjekt verejného práva a to buď v rámci zabezpečovania plnenia verejných alebo zabezpečovania vlastnej prevádzky a na druhej strane musí vystupovať podnikateľ, ktorý sa v tomto záväzku realizuje v oblasti svojej podnikateľskej činnosti.
Vo vzťahu k obom skupinám relatívnych obchodov je nutné dodať, že je dôležité aby boli kumulatívne splnené všetky vyššie uvedené podmienky, pretože v opačnom prípade nie je možné hovoriť o relatívnom obchode. Tieto podmienky by napríklad neboli splnené v prípade, ak by síce na jednej strane zmluvy vystupoval podnikateľ, ale nie v rámci jeho podnikateľskej činnosti resp. by na jednej strane záväzku vystupoval subjekt verejného práva, avšak súčasťou predmet plnenia podľa konkrétnej zmluvy by nebolo zabezpečovanie verejných potrieb alebo vlastnej prevádzky tohto subjektu.
Taktiež považujeme za potrebné uviesť, že v prípade, ak dôjde k splneniu podmienok relatívneho obchodu uvedených v § 261 ods. 1. ObZ alebo § 261 ods. 2. ObZ nemajú subjekty daného záväzkového vzťahu právo voľby právneho režimu tejto zmluvy a záväzkový vzťah týchto subjektov sa bude spravovať režimom obchodného zákonníka. Určitá výnimka platí vo v prípade naplnenia podmienok zmluvy s kombinovaným záväzkovým režimom (tak ako sme to uviedli vyššie), kedy sa takýto vzťah riadi občianskym ako aj obchodným zákonníkom.
V rámci témy tohto príspevku sa žiada doplniť aj aspekt tzv. fakultatívnych obchodov, ktorý v ostatnom čase rezonuje v spoločnosti. Najmä pod vplyvom zmien v oblasti právnej úpravy občianskeho zákonníka a celkovo problematiky, ktorá býva označovaná jednotiacim pojmom ako spotrebiteľské právo resp. právo ochrany spotrebiteľa sa zásadným spôsobom zmenila využiteľnosť § 262 ObZ, ktorý práve upravuje problematiku tzv. fakultatívnych obchodov.[7] Tento druh obchodov bol v minulosti vo významnej miere využívaný pri úprave vzťahov medzi podnikateľom (pri jeho podnikateľskej činnosti) a fyzickou osobou, ktorých zmluvný vzťah by sa bez splnenia podmienok uvedených v § 262 mal riadiť režimom OZ. Vzhľadom na skutočnosť, že dochádzalo zo strany podnikateľov k zneužívaniu svojho postavenia ako silnejšej zmluvnej strany pristúpil zákonodarca postupne k zmenám v tejto oblasti, ktoré vyvrcholili prijatím zákona č. 102/2014 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý podľa nášho názoru de facto významne obmedzil možnosť využitia ustanovenia § 262 ObZ. uvedeným zákonom došlo (okrem iného) k doplneniu kogentného ustanovenia § 52 ods. 2 OZ o poslednú vetu, ktorá znie „….Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.“ V kontexte aplikácie kogentných ustanovení OZ (§52 ods. 1.,3.,4. OZ), ktoré vymedzujú pojmy spotrebiteľská zmluva, spotrebiteľ, dodávateľ spolu s ustanoveniami § 2 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov sa javí ako zrejmé vylúčenie možnosti podriadiť režim určitej zmluvy obchodnému zákonníku v prípad, ak je na jednej strane podnikateľ pri podnikateľskej činnosti (ak zároveň spĺňa vymedzenie dodávateľa podľa OZ) a na druhej strane je fyzická osoba – nepodnikateľ (ktorá zároveň spĺňa vymedzenie pojmu spotrebiteľ). Ochrana spotrebiteľa v súvislosti s obchodnými úverovými zmluvami bola už predmetom diskusie aj dávnejšie v súvislosti so zmenkami zabezpečujúcimi plnenie zo spotrebiteľských záväzkov.[8]
Záver
Vzťah obchodného a občianskeho zákona sa môže javiť ako pomerne komplikovaným a to najmä v rámci stále pretrvávajúcej duplicity v oblasti právnej úpravy niektorých inštitútov a osobitne v oblasti právnej úpravy záväzkových vzťahov. Veríme, že v tomto zmysle bude tento príspevok prínosným pre jeho čitateľov a ozrejmí im základné princípy, ktoré je nevyhnutné dodržať pri správnej identifikácii právneho režimu konkrétneho záväzkového vzťahu.
Autor: JUDr. Peter Lukáčka, PhD., vedecko-výskumný pracovník na Katedre obchodného práva a hospodárskeho práva
Použitá literatúra:
1. JABLONKA, B.: Emisia zmenky v súvislosti so spotrebiteľským úverom. In: Notitiae ex Academia Bratislavensi Iurrisprudentiae, ISSN: 1337-6810
2. OVEČKOVÁ, O. a kol.: Obchodný zákonník – komentár. Druhé, doplnené a prepracované vydanie. Bratislava: Iura Edition, 2008, ISBN 9788080782054
3. OVEČKOVÁ, O.: Vzťah právnej úpravy zodpovednosti v obchodnom práve k medzinárodne unifikovaným právnym úpravám. In: Podnikateľ a právo. č. 11 – 12 (1995).
4. PATAKYOVÁ, M. a kol. Obchodný zákonník. Komentár. 4. vydanie. Bratislava : C. H. Beck, 2013, ISBN 978-80-89603-12-1.
5. SMALIK, M.: Modely prevodu vlastníckeho práva na základe kúpnej zmluvy. In: Kúpna zmluva – história a súčasnosť 2. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika, 2014, s. 288-300, ISBN: 978-80-8152-174-4.
[1] Ovečková, O.: Vzťah právnej úpravy zodpovednosti v obchodnom práve k medzinárodne unifikovaným právnym úpravám. In: Podnikateľ a právo. č. 11 (1995), s. 18
[2] Tento princíp je vyjadrený aj v § 1 ods. 2 zákona č. 513/1991 Zb. obchodný zákonník
[3] Ovečková, O. a kol.: Obchodný zákonník – komentár. Druhé, doplnené a prepracované vydanie. Iura Edition. Bratislava, 2008, s. 16.
[4] Patakyová, M. a kol. Obchodný zákonník. Komentár. 4. vydanie. Bratislava : C. H. Beck, 2013, s. 1044.
[5] K problematike kúpnych zmlúv bližšie pozri Smalik, M.: Modely prevodu vlastníckeho práva na základe kúpnej zmluvy. In: Kúpna zmluva – história a súčasnosť 2. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika, 2014, s. 288-300.
[6] Subjekt verejného práva je definovaný v § 261 ods. 3-5 Obchodného zákonníka
[7] Pojem fakultatívny obchod je možné vymedziť ako prípad, kedy si strany môžu dohodnúť, že ich záväzkový vzťah, ktorý nespadá pod vzťahy uvedené v § 261 ObZ, sa budú aj napriek tomu spravovať režimom obchodného zákonníka.
[8] Bližšie pozri: Jablonka, B.: Emisia zmenky v súvislosti so spotrebiteľským úverom. In: Notitiae ex Academia Bratislavensi Iurrisprudentiae, s. 111 a nasl., ISSN: 1337-6810