V roku 2018 si pripomíname hneď viacero okrúhlych výročí spätých s dejinami ústavného systému a ústavného práva na našom území. Nie je to len 25 rokov samostatnej Slovenskej republiky (1. január 1993), 100 rokov od vzniku spoločného československého štátu (28. október 1918) či 60 rokov od „Víťazného februára“ (február 1948). V roku 2018 totiž uplynie aj rovných 50 rokov od okamihu, od kedy môžeme počítať kontinuálne trvajúcu slovenskú štátnosť.
V roku 1968, teda pred 50 rokmi, bol vtedajším Národným zhromaždením Československej socialistickej republiky prijatý ústavný zákon č. 143/1968 o československej federácii (ďalej aj len „ústavný zákon o federácii“).[1] S nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, ktorá bola určená na 1. január 1969, nedošlo len k ďalšej z revízií ústavného textu spoločného československého štátu,[2] ale aj k pretvoreniu tohto, formálne stále unitárneho štátu, na štát zložený. Súčasne s pretvorením vtedajšej Československej socialistickej republiky na zložený štát (federáciu), ku ktorému došlo takpovediac „zhora“,[3] dochádza aj k vytvoreniu dvoch jeho členských štátov (alebo kvázi štátov) – Českej socialistickej republiky a Slovenskej socialistickej republiky.
Aj do roku 1968 (resp. 1969) patrili Slovensku v rámci spoločného československého štátu určité špecifiká, ktoré pramenili z historického vývoja a najmä z udalostí z čias Druhej svetovej vojny a obdobia tesne po nej. Takýmto špecifikom nepochybne bola existencia Slovenskej národnej rady, ktorú ústava z roku 1960 charakterizovala ako národný orgán štátnej moci a správy na Slovensku.[4] Nešlo však o orgán „slovenskej“ štátnej moci, ale o orgán československej štátnej moci pôsobiaci na Slovensku, teda na časti územia Československej socialistickej republiky. Slovensko však, aj napriek uvedeným špecifikám, v tom čase netvorilo ani jednotný administratívno-teritoriálny celok, keďže jej územie bolo rozdelené na tri kraje.[5] Až v roku 1968, ešte pred prijatím ústavného zákona o federácii, sa do textu ústavy dostala zmienka o „hlavnom meste Slovenska“.[6] Aj napriek uvedeným slovenským špecifikám však v období pred prijatím ústavného zákona o federácii nemohla byť o slovenskej štátnosti, čiže slovenskom štáte v štátoprávnom či ústavnoprávnom zmysle, ani reč. Prijatím ústavného zákona o federácii však s účinnosťou od 1. januára 1969 dochádza k zásadnej zmene, keďže územie Slovenska, či azda presnejšie územia troch dovtedajších krajov zriadených na jeho území, sa pretransformovali na Slovenskú (socialistickú) republiku.[7] O slovenskom „štáte“, rovnako ako aj o českom, výslovne hovorí aj ustanovenie čl. 1 ods. 2 ústavného zákona o federácii, keď zakotvuje, že Československá socialistická republika je zväzkom rovnoprávnych štátov. Slovenská (socialistická) republika ako jeden z dvoch štátov tvoriacich spoločný zložený štát je pritom ústavným zákon o federácii označený ako produkt práva slovenského národa na sebaurčenie.
Ak chceme hovoriť o štáte či štátnosti, malo by ísť o entitu, ktorá spĺňa definičné znaky štátu. Definovanie toho, čo je a čo nie je štátom, prípadne toho čo ešte nie je alebo už nie je štátom, v súčasnosti nie je jednoduchá úloha.[8] Klasická štátoveda však, už od čias Georga Jellinka, rozoznáva tri základné znaky štátu. Sú nimi územie, obyvateľstvo a štátna moc.[9] Pokiaľ ide o územie a obyvateľstvo, tým nie je potrebné venovať osobitnú pozornosť. V súvislosti s územím sa však žiada zdôrazniť to, čo sme už načrtli, a síce, že počnúc prijatím ústavného zákona o federácii už môžeme hovoriť o území Slovenska ako o osobitnom právne vymedzenom jednotnom území.[10] Zložitejšie je to však so štátnou mocou. Pojmovým znakom štátnej moci, a teda aj pojmovým znakom štátu, je suverenita. O „plnohodnotnom“ štáte teda môžeme hovoriť v prípade, pokiaľ moc, ktorá sa na jeho území a nad obyvateľstvom na tomto území sa nachádzajúcom uplatňuje, je nezávislá od akejkoľvek inej moci vnútri štátu alebo navonok, resp. pokiaľ je na danom území najsilnejšou.[11] Tu by sme sa mohli zaraziť a uvažovať, či takýto znak platil v podmienkach československej federácie. Ústavný zákon o federácii síce výslovne o suverenite oboch republík, čiže aj o suverenite Slovenskej (socialistickej) republiky, hovoril,[12] no existencia suverenity vo vnútri zložených štátov (federácií) či možnosť deľby suverenity je sama o sebe polemická.[13] Aj preto je azda pri zložených štátoch (federáciách) presnejšie hovoriť o tom, že ide o štáty skladajúce sa z viacerých „kvázi štátov“ a nie „štátov“, aj keď pojem „štát“ sa v tejto súvislosti bežne v literatúre používa.[14]
Slovenská (socialistická) republika, ktorá vznikla v dôsledku ústavného zákona o federácii, však spĺňala ďalšie znaky typické pre štáty, prinajmenšom pre tie „štáty“, ktoré sú subjektom zloženého štátu (federácie). Išlo napríklad o štátne občianstvo, čo je typický vzťah medzi jednotlivcom (fyzickou osobou) a štátom. Z ústavného zákona o federácii totiž nesporne vyplývalo vytvorenie dualizmu štátneho občianstva. Popri spoločnom československom štátnom občianstve sa vytvorilo štátne občianstvo každej z členských republík, t. j. aj štátne občianstvo Slovenskej (socialistickej) republiky. „Štátnosť“ Slovenska možno podobne pozorovať aj na označení a postavení orgánov verejnej moci, pôsobiacich na jeho území. Ústavný zákon o federácii v osobitnej siedmej hlave upravil najvyššie štátne orgány členských republík. V Slovenskej (socialistickej) republiky išlo o Slovenskú národnú radu, v prípade ktorej možno badať istú formu kontinuity s ústavným systém spred roku 1968,[15] a vládu Slovenskej (socialistickej) republiky. Ústavný zákon o federácii Slovenskú národnú radu označil ako predstaviteľku národnej zvrchovanosti a svojbytnosti slovenského národa a za najvyšší orgán štátnej moci v Slovenskej (socialistickej) republike, súčasne aj za najvyšší zastupiteľský zbor republiky a jej jediný zákonodarný orgán.[16] Vládu zas označil za najvyšší výkonný orgán štátnej moci republiky. Kontinuitu súčasnej slovenskej štátnosti s tou založenou ústavným zákonom o federácii v súvislosti s najvyššími štátnymi orgánmi potvrdila aj súčasná Ústava Slovenskej republiky, keď vo svojich prechodných ustanoveniach uviedla, že Slovenská národná rada zvolená a vláda Slovenskej republiky vymenovaná podľa ustanovení ústavného zákona o federácii vykonáva ďalej pôsobnosť ako Národná rada Slovenskej republiky resp. vláda Slovenskej republiky,[17] čiže ako najvyššie štátne orgány predpokladané ústavou už formujúceho sa samostatného štátu. Okrem vlády sa na úrovní republík, teda aj na tej slovenskej, ústavným zákonom o federácii zriadili aj ministerstvá ako ústredné orgány štátnej správy. Ústavný zákon o federácii, okrem toho že zriadil spoločný ústavný súd, predpokladal aj pôsobenie osobitného ústavného súdu v každej z republík. Ústavný súd Slovenskej (socialistickej) republiky, ako ani tej českej, však až do zániku spoločného štátu nebol vytvorený.[18]
Pre zložené štáty (federácie) je typický aj právny dualizmus, teda existencia spoločného právneho poriadku, ako aj osobitných právnych poriadkov jednotlivých subjektov zloženého štátu, pričom na vrchole každého z nich by mala byť ústava.[19] Právny dualizmus platil aj v podmienkach československej federácie. Okrem spoločného právneho poriadku totiž existovali právne poriadky oboch republík, ktorých základom boli zákony prijímané Slovenskou národnou radou a Českou národnou radou. Dualizmus právneho poriadku bol, typicky pre zložené štáty,[20] vybudovaný na nadriadenosti toho spoločného, v našich podmienkach teda nadriadenosti osobitne ústavy a ústavných zákonoch federácie.[21] V tejto súvislosti je však pre úplnosť potrebné dodať, že istá forma dualizmu existovala aj pred federalizáciou spoločného štátu.[22] Ustanovenie čl. 142 ods. 2 ústavného zákona o federácii predpokladalo prijatie ústav členských republík, teda aj ústavy Slovenskej (socialistickej) republiky, čím by sa formovanie právnych poriadkov členských republík plnohodnotne zavŕšilo. Napokon sa tak stalo až na sklonku roku 1992. Úlohu ústav oboch republík teda plnila ústava z roku 1960 v znení zmien vykonaných ústavným zákonom o federácii a ďalšími ústavnými zákonmi.
Slovenská (socialistická) republika ako štátny či kvázi štátny útvar mala, rovnako ako aj zložený československý štát ako celok, najmä do roku 1989, aj viacero špecifík. Tie pramenili predovšetkým z uplatňovaného (nedemokratického) štátneho režimu, v dôsledku čoho mala československá federácia výrazne centralizovaný charakter. Hlavným zmyslom vytvorenia federácie, a teda aj vzniku Slovenskej (socialistickej) republiky ako jedného z jej subjektov, však bolo stabilizovať etnicky nejednotný štát tým, že sa dva dominantné národy – Česi a Slováci, uznali de iure za rovnocenné.[23] Formálne sa im tým vytvorili rovnaké podmienky z hľadiska fungovania štátneho aparátu. Avšak, až do roku 1989, dokedy bola moc v rukách komunistickej strany,[24] nebolo možné hovoriť o „štandardne“ fungujúcej federácii. O takejto kvalite slovenskej štátnosti možno hovoriť až v rokoch 1989 – 1992. Aj napriek podmienkam štátneho režimu, v ktorých Slovenská (socialistická) republika s účinnosťou od 1. januára 1969 vznikla, možno túto považovať za určitý predstupeň k súčasnej Slovenskej republike ako samostatnému štátu, či za prvú etapu kontinuálne existujúcej slovenskej štátnosti. K pretransformovaniu slovenskej štátnosti, z podoby subjektu zloženého štátu do podoby samostatného štátneho subjektu, následne došlo presne v polovici jej doterajšieho vývoja, teda po 25 rokoch.
V kontexte súčasných integračných tendencií sa na záver žiada dodať, že slovenská štátnosť tak, ako bola pred 50 rokmi prostredníctvom ústavného zákona o federácii zakotvená, nemusí byť už len minulosťou. Aj dnes je totiž Slovenská republika, hoci stále považovaná za suverénny štát s medzinárodnoprávnou subjektivitou, členským subjektom iného väčšieho celku, a to Európskej únie. Ak by sa integrácia európskych krajín aj naďalej posilňovala a ak by sa napokon Európska únia pretvorila na „plnohodnotný“ zložený štát (federáciu), opäť by sme mohli hovoriť o slovenskej štátnosti v podobe, v akej sme ju z formálno-právneho hľadiska poznali z obdobia rokov 1969 až 1992, teda v jej prvej etape.
Autor: JUDr. Marek Domin, PhD., odborný asistent, Katedra ústavného práva, Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave
Použitá literatúra a pramene:
- CIBULKA, Ľ. a kol.: Štátoveda. Bratislava : Wolters Kluwer, 2017.
- CIBULKA, Ľ. a kol.: Ústavné právo. Ústavný systém Slovenskej republiky. Bratislava : PraF UK, 2014.
- HOLLÄNDER, P.: Soumrak moderního státu. In Ústava Slovenskej republiky. 20 rokov v národnom a európskom pohľade. Bratislava : Lonfinger, 2012, s. 27-47.
- KLÍMA, K. a kol.: Státověda. Plzeň : Aleš Čenek, 2011.
- MACEJKOVÁ, I.: K vybraným aspektom ústavnoprávnej úpravy ochrany ústavnosti Ústavným súdom Slovenskej republiky. In Ústava Slovenskej republiky. 20 rokov v národnom a európskom pohľade. Bratislava : Lonfinger, 2012, s. 7-21.
- Ústavný zákon č. 150/1948 Zb. Ústava Československej republiky.
- Ústavný zákon č. 100/1960 Zb. Ústava Československej socialistickej republiky.
- Ústavný zákon č. 28/1968 Zb. o doplnení článku 91 ústavy.
- Ústavný zákon č. 143/1968 Zb. o československej federácii.
- Ústavný zákon Slovenskej národnej rady č. 50/1990 Zb. o názve, štátnom znaku, štátnej vlajke, štátnej pečati a štátnej hymne Slovenskej republiky.
- Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb.
- Zákon č. 125/1927 Zb. o organizácii politickej správy.
- Zákon č. 280/1948 Zb. o krajskom zriadení.
- Zákon č. 36/1960 Zb. o územnom členení štátu.
[1] Ústavný zákon o federácii bol Národným zhromaždením prijatý 27. októbra 1968. Išlo teda o symbolických takmer 50 rokov po vyhlásení samostatného československého štátu (28. október 1918).
[2] V tom čase išlo o ústavný zákon č. 100/1960 Zb. Ústava Československej socialistickej republiky.
[3] O federalizácii alebo vzniku federácie (zloženého štátu) „zhora“ hovoríme z dôvodu, že išlo o rozhodnutie parlamentu dovtedy unitárneho štátu. Porovnaj napr. CIBULKA, Ľ. a kol.: Ústavné právo. Ústavný systém Slovenskej republiky. Bratislava : PraF UK, 2014, s. 44.
[4] Porovnaj čl. 73 ods. 1 ústavného zákona č. 100/1960 Zb. Ústavy Československej socialistickej republiky.
[5] Išlo o Západoslovenský kraj so sídlom v Bratislave, Stredoslovenský kraj so sídlom v Banskej Bystrici a Východoslovenský kraj so sídlom v Košiciach. Porovnaj zákon č. 36/1960 Zb. o územnom členení štátu v znení účinnom do 31. decembra 1968.
[6] Porovnaj ústavný zákon č. 28/1968 Zb. o doplnení článku 91 ústavy, ktorý bol prijatý 27. februára 1968 a ktorý nadobudol účinnosť 9. marca 1968.
[7] Prívlastok „socialistická“ uvádzame v názve slovenského štátneho útvaru v zátvorkách z dôvodu, že tento názov nebol súčasťou oficiálneho názvu počas celej etapy existencie Slovenskej republiky ako jedného zo subjektov zloženého československého štátu. S účinnosťou od 1. marca 1990 došlo k zmene názvu na „Slovenská republika“. Porovnaj ústavný zákon Slovenskej národnej rady č. 50/1990 Zb. o názve, štátnom znaku, štátnej vlajke, štátnej pečati a štátnej hymne Slovenskej republiky.
[8] K problémom vymedzenia štátu v súčasnom globalizovanom svete pozri napr. HOLLÄNDER, P.: Soumrak moderního státu. In Ústava Slovenskej republiky. 20 rokov v národnom a európskom pohľade. Bratislava : Lonfinger, 2012, s. 27-47.
[9] Porovnaj napr. CIBULKA, Ľ. a kol.: Štátoveda. Bratislava : Wolters Kluwer, 2017, s. 22 alebo KLÍMA, K. a kol.: Státověda. Plzeň : Aleš Čenek, 2011, s. 32-34.
[10] Pre úplnosť je potrebné dodať že Slovensko tvorilo osobitne právne vymedzené a jednotné územie aj podľa krajinského (zemského) zriadenia, ktoré sa v Československu uplatňovalo pred Druhou svetovou vojnou podľa zákona č. 125/1927 Zb. o organizácii politickej správy. Na území Slovenska bola podľa tejto právnej úpravy zriadená tzv. Slovenská krajina. V danom prípade však nešlo o štátny či kvázi štátny útvar, ale skôr o administratívno-teritoriálny celok. Krajinské zriadenie, teda aj formálna existencia Slovenskej krajiny, bolo na čas obnovené aj po Druhej svetovej vojne (1945 – 1948), no na základe zákona č. 280/1948 Zb. o krajskom zriadení bolo nahradené krajským zriadením. Namiesto Slovenskej krajiny bolo zriadených šesť krajov (Bratislavský, Nitriansky, Banskobystrický, Žilinský, Košický a Prešovský).
[11] K vymedzeniu suverenity štátu resp. suverenity štátnej moci pozri napr. CIBULKA, Ľ. a kol.: Štátoveda. Bratislava : Wolters Kluwer, 2017, s. 30.
[12] Porovnaj čl. 1 ods. 5 ústavného zákona o federácii.
[13] Porovnaj napr. CIBULKA, Ľ. a kol.: Štátoveda. Bratislava : Wolters Kluwer, 2017, s. 32.
[14] Porovnaj napr. KLÍMA, K. a kol.: Státověda. Plzeň : Aleš Čenek, 2011, s. 116.
[15] Slovenská národná rada v podstate existovala nepretržite od roku 1943. Najskôr išlo o revolučný a preto vo vzťahu k vtedajšiemu Slovenskému štátu (1939 – 1945) aj ilegálny orgán; neskôr o slovenský národný orgán predpokladaný tak ústavou z roku 1948, ako aj ústavou z roku 1960. Porovnaj § 94 a nasl. ústavného zákona č. 150/1948 Zb. Ústavy Československej republiky a čl. 73 a nasl. ústavného zákona č. 100/1960 Zb. Ústavy Československej socialistickej republiky.
[16] Porovnaj čl. 102 ods. 2 a 3 ústavného zákona o federácii.
[17] Porovnaj čl. 154 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb.
[18] Porovnaj napr. MACEJKOVÁ, I.: K vybraným aspektom ústavnoprávnej úpravy ochrany ústavnosti Ústavným súdom Slovenskej republiky. In Ústava Slovenskej republiky. 20 rokov v národnom a európskom pohľade. Bratislava : Lonfinger, 2012, s. 9.
[19] Porovnaj napr. CIBULKA, Ľ. a kol.: Štátoveda. Bratislava : Wolters Kluwer, 2017, s. 83.
[20] Porovnaj KLÍMA, K. a kol.: Státověda. Plzeň : Aleš Čenek, 2011, s. 120.
[21] Porovnaj čl. 142 ods. 3 ústavného zákona o federácii.
[22] O istej forme právneho dualizmu možno hovoriť už od vzniku československého štátu v roku 1918. Tento právny dualizmus súvisel s recepciou rakúskeho a uhorského právneho poriadku. Postupne však bol do roku 1950 odstránený.
[23] Porovnaj čl. 1 ods. 1 ústavného zákona o federácii.
[24] CIBULKA, Ľ. a kol.: Ústavné právo. Ústavný systém Slovenskej republiky. Bratislava : PraF UK, 2014, s. 45.