Manželstvo podľa kánonického práva vyžaduje v záujme platnosti, aby pri jeho uzavieraní boli splnené tieto predpoklady: – muž a žena si spôsobom predpísaným kánonickým právom vymenili manželský súhlas, – manželstvo sa uzavrelo vo forme forme, ktorú predpisuje kánonické právo a – v čase uzavierania manželstva neexistovala medzi snúbencami prekážka manželstva ustanovená kánonickým právom.
Úvod
Manželstvo podľa kánonického práva vyžaduje v záujme platnosti, aby pri jeho uzavieraní boli splnené tieto predpoklady:
- muž a žena si spôsobom predpísaným kánonickým právom vymenili manželský súhlas,
- manželstvo sa uzavrelo vo forme forme, ktorú predpisuje kánonické právo a
- v čase uzavierania manželstva neexistovala medzi snúbencami prekážka manželstva ustanovená kánonickým právom.
Neplatné je a contrario manželstvo, pri uzavieraní ktorého:
- nebola dodržaná forma uzavierania manželstva predpísaná kánonickým právom, alebo
- existovala v čase uzavretia manželstva manželská prekážka ustanovená kánonickým právom, alebo
- nebol vyjadrený manželský súhlas v súlade s právom.
Určité rozdiely v právnej úprave predpokladov platného manželstva, predovšetkým v oblasti predpísanej formy uzavretia manželstva, existujú medzi právom Latinskej cirkvi (tzv. rímskokatolíckej) a právom východných katolíckych cirkví (tzv. gréckokatolíckej).
Podľa kánonu 1060 Kódexu kánonického práva (CIC) požíva manželstvo priazeň práva. Na základe toho sa predpokladá, že kto uskutočnil obrad uzavierania manželstva, platí, pokiaľ sa nedokáže opak, že uzavrel platné manželstvo. Manželstvo, ktorého platnosť bola napadnutá na súde, sa až do vyhlásenia právoplatného rozsudku o neplatnosti, považuje za platné. Ak existujú pochybnosti o platnosti, považuje sa manželstvo za platné.
Účinky vyhlásenia neplatnosti manželstva smerujú do minulosti (ku dňu jeho uzavretia) a význam právoplatného rozsudku o nulite manželstva je v tom, že zainteresovaným osobám (mužovi a žene) umožňuje uzavrieť nové manželstvo. V tejto súvislosti je dôležité uviesť, že podľa apoštolského listu Mitis Iudex Dominus Jesus pápeža Františka z 8. septembra 2015 sa rozsudok, ktorým sa vyhlasuje neplatnosť manželstva, stáva vykonateľným už právoplatnosťou rozsudku, ktorý bol vydaný na cirkevnom súde prvého stupňa. Do účinnosti tohto predpisu platila právna úprava, podľa ktorej kauza každého manželstvo, ktoré na súde prvého stupňa bolo deklarované ako neplatné, prechádzala ipso iure na súd vyššieho stupňa.
Neplatnosť manželstva z dôvodu vád manželského súhlasu podľa CIC 1983
Manželstvo možno z právneho hľadiska chápať ako zmluvu, ktorou sa muž a žena spájajú na celý život. Podstatnou okolnosťou vzniku manželstva je skutočnosť, že si muž a žena vzájomne vymenia manželský súhlas, ktorým prejavia svoju vôľu uzatvoriť manželstvo. Keďže je manželstvo z právneho hľadiska zmluvou, je potrebné, aby tento právny úkon spĺňal určité náležitosti, aby bolo možné hovoriť, že právny úkon je platný. Manželský súhlas je prejavom vôle, uváženým rozhodnutím, a preto musia byť zapojené rovnako rozum ako aj vôľa. V prípade, že chýba vôľa alebo rozum, súhlas nie je perfektný a natíska sa nám otázka právneho dôsledku, ktorým je prevažne neplatnosť manželstva.
A. Vady manželského súhlasu zo strany rozumu, ktoré v prípade, že existovali v čase uzatvárania manželstva, sú:
a) Vada nedostatočného užívania rozumu
Je ustanovená v kán. 1095 bod 1 CIC 1983: Uzavrieť manželstvo sú neschopní tí, ktorým chýba dostatočné používanie rozumu. Túto vadu manželského súhlasu možno pripodobniť k požiadavke občianskeho práva na platnosť právneho úkonu, a to že úkon musí urobiť osoba, ktorá má spôsobilosť na právne úkony. Ustanovenie § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka určuje, že neplatný je právny úkon osoby konajúcej v duševnej poruche, ktorá ju robí na tento právny úkon neschopnou. Aj napriek skutočnosti, že kánonické právo nehovorí o duševnej poruche, vada dostatočného užívania rozumu obsahuje v sebe aj prípad, keď osoba v čase uzatvárania manželstva trpela duševnou poruchou prípadne ťažkou psychickou poruchou, psychickými poruchami a anomáliami (schizofrénia, maniodepresia, alkoholizmus, drogová závislosť). V tejto súvislosti je vhodné dodať, že aj napriek skutočnosti, že v štátnom práve sa jasné chvíľky (okamihy, kedy osoba prechodne netrpí duševnou poruchou, resp. má myseľ spôsobilú na právny úkon) vyhodnocujú v prospech platnosti právneho úkonu realizovaného v jasnej chvíli, prax cirkevných tribunálov sa prikláňa k neplatnosti manželstva aj napriek vyjadreniu manželského súhlasu v jasnej chvíli.
b) Vada ťažkého defektu rozoznávacieho úsudku
Podľa kán. 1095 bod 2 CIC 1983: Manželstvo sú neschopní uzatvoriť tí, ktorí majú vážny nedostatok rozoznávacieho úsudku, ohľadne podstatných manželských práv a povinností, ktoré treba navzájom odovzdávať a prijímať. Konštrukcia uvedeného kánonu napovedá o jeho praktickej zložitosti a skrýva sa za ním veľká variabilita prípadov, na základe ktorých možno posudzovať platnosť manželstva. Uvedená vada prichádza do úvahy v prípade, že osoba síce netrpí duševnou poruchou alebo psychickou poruchou, ktorá by spôsobovala nedostatočné užívanie rozumu, ale z dôvodu určitých okolností psychickej povahy neposúdi manželstvo, jeho práva a povinnosti vo vzťahu k sebe samému, prípadne partnerovi. Možno povedať, že osobe v čase uzatvárania manželstva chýba zrelosť, rozoznávací úsudok. Osoba síce po teoretickej stránke má vedomosti o manželstve, ale v praktickej rovine si to nedokáže predstaviť (napríklad, čo všetko obsahuje, čo všetko so sebou prináša vernosť). Defekt rozoznávacieho úsudku môžu spôsobovať rôzne psychické poruchy, ktoré nie sú v tak závažnej rovine, aby osoba nebola spôsobilá právne konať, ale spôsobujú defekt kritického posúdenia práv a povinností spojených s manželstvom (napríklad: slabšie formy schizofrénie, mierne formy demencie, paranoja, rozličné formy neuróz, ktoré spôsobujú vnútornú neslobodu).
V tejto súvislosti je potrebné dodať, že defekt rozlišovacieho úsudku sa musí týkať podstatných manželských práv a povinností, ktoré treba navzájom odovzdávať a prijímať. Čo sú podstatné manželské práva a povinnosti možno vyvodiť z účelu a cieľov manželstva, ktorými sú dobro manželov (vzájomná vernosť, nerozlučiteľnosť, vzájomná pomoc a podpora) a plodenie a výchova detí. Škálu podstatných manželských práv a povinností výrazným spôsobom rozpracovala jurisprudencia cirkevných tribunálov.
c) Vada nemožnosti vziať na seba z dôvodu psychických príčin podstatné povinnosti manželstva.
Táto vada je zakotvená v kánone 1095 bod 3 CIC 1983: Neschopní uzatvoriť manželstvo sú tí, ktorí z dôvodov psychickej prirodzenosti nedokážu vziať na seba podstatné záväzky manželstva. Táto vada smeruje k požiadavke naplnenia predmetu manželskej zmluvy, k schopnosti reálne záväzky vyplývajúce zo zmluvy vykonať. Musí ísť o skutočnú nemožnosť, pretože len ťažkosť, nespôsobuje neplatnosť. Určité ťažkosti sa predsa objavujú v každom manželstve. Príčinami bývajú poruchy, ktoré ovplyvňujú komunikáciu medzi manželmi, majú vplyv na vzájomné sebadarovanie, sexuálne poruchy, poruchy nálad a pod. Z hľadiska praxe cirkevných tribunálov je tento dôvod neplatnosti manželstva najfrekventovanejší, teda ide o titul neplatnosti, na základe ktorého najčastejšie manželia považujú svoje manželstvo za neplatné a obracajú sa so žalobou na príslušný cirkevný tribunál.
d) Vada nevedomosti
Vada nevedomosti, tak ako ju požaduje kán. 1096 § 1 CIC 1983: Na vznik manželského súhlasu je nevyhnutné, aby uzatvárajúcim stránkam nebolo neznáme aspoň to, že manželstvo je trvalé spolunažívanie muža a ženy, zamerané na plodenie detí nejakou sexuálnou súčinnosťou, je v dnešnom svete, ktorému vládnu médiá a prenos informácií prostredníctvom internetu, veľmi zriedkavou príčinou neplatnosti manželstva. Mohlo by sa preto zdať, že predmetné ustanovenie CIC 1983 je obsolétnou normou. Je potrebné si však uvedomiť, že CIC 1983 platí pre celú Katolícku cirkev, teda pre všetky oblasti sveta, a preto túto vadu manželského súhlasu, aj keď v našich podmienkach zrejme nepoužiteľnú, nemožno vylúčiť.
e) Omyl
V právnej teórii existuje viacero druhov omylu, avšak nie každý omyl spôsobuje podľa kánonického práva neplatnosť manželstva. V kánonickom práve má právnu relevanciu len omyl v osobe, omyl vo vlastnosti osoby, ak je táto vlastnosť chcená priamo a na prvom mieste a omyl v podstatnej vlastnosti a sviatostnosti manželstva. Prvé dva druhy omylu, omyl v osobe a omyl vo vlastnosti osoby, ak je táto vlastnosť chcená priamo a na prvom mieste, ustanovuje § 1 a § 2 kán. 1097 CIC 1983: § 1. Omyl v osobe robí manželstvo neplatným. § 2. Omyl vo vlastnosti osoby, hoci je dôvodom na zmluvu, nerobí manželstvo neplatným, ak táto vlastnosť nie je priamo a zásadne chcená. K omylu v osobe dochádza v prípade, keď sa dva prejavy vôle, súhlasy nestretnú, v praktickom smere, keď snúbencom/snúbenicou, ktorej osoba vyjadruje manželský súhlas v skutočnosti nie je tá osoba, ktorej manželský súhlas adresuje. K omylu vo vlastnosti osoby, ak je táto vlastnosť chcená priamo a na prvom mieste, dochádza vtedy, keď osoba adresátovi súhlasu pripisuje nejakú vlastnosť (akákoľvek vlastnosť, ktorá určuje podstatu), ktorou chce, aby adresát súhlasu priamo disponoval, pričom túto vlastnosť chce viac ako samotného adresáta súhlasu. Vlastnosť, ktorej existenciu osoba dávajúca súhlas predpokladá, je dôvodom uzavretia manželstva. V praktickom smere to môže byť napríklad predpoklad, že nevesta je panna, alebo prípad, kedy je snúbenica tehotná a ženích predpokladá, že je otcom dieťaťa a v skutočnosti otcom dieťaťa nie je. Ak druhá strana úmyselne zamlčí vlastnosť, alebo presvedčí snúbenca/snúbenicu o existencii vlastnosti, nejde o omyl, ale o podvod.
Tretia forma omylu je ustanovená v kán. 1099 CIC 1983: Omyl ohľadne jednoty alebo nerozlučiteľnosti, či sviatostnej hodnosti manželstva neruší manželský súhlas, len keď nedeterminuje vôľu. O tomto omyle možno uvažovať v prípade, že osoba vstupujúca do manželstva má nesprávny úsudok o základných vlastnostiach manželského súžitia z kresťanského pohľadu. V prípade, že sa omyl týka jednoty (manželstvo je spoločenstvom jedného muža a jednej ženy), nerozlučiteľnosti (celoživotné spoločenstvo) a sviatostnosti (manželstvo medzi dvoma pokrstenými je sviatosťou) a tento omyl determinuje vôľu (má vplyv na charakter vôle a predstavu o manželstve), možno diskutovať o prípadnej neplatnosti manželstva. Tieto postoje, ktoré determinujú vôľu, môžu byť výsledkom výchovy, prostredia, vysokej rozvodovosti, čo spôsobuje, že predstavy o manželstve sú spojené s možnosťou rozlučiteľnosti. Nepraktizovanie viery môže spôsobiť, že osoba vstupujúca do manželstva, aj napriek prítomnosti sviatosti krstu, nepovažuje svoje manželstvo za sviatosť. Predmetná vada manželského súhlasu môže vychádzať aj zo skutočnosti, že osoba vylučuje dobro vernosti, teda vôľa je determinovaná spôsobom, že osoba sa mylne domnieva, že nie povinná byť v manželstve verná.
f) Podvod
Skutková podstata podvodu je ustanovená v kán. 1098 CIC 1983: Kto uzaviera manželstvo oklamaný podvodom, vykonaným na získanie súhlasu ohľadne nejakej vlastnosti druhej stránky, ktorá svojou prirodzenosťou môže ťažko narúšať manželské spolunažívanie, uzaviera ho neplatne. K tejto vade manželského súhlasu dochádza vtedy, keď osoba podvodne oklame druhú stranu, že nedisponuje určitou vlastnosťou, pričom ak by druhá strana mala vedomosť o existencii tejto vlastnosti, nikdy by do manželstva s danou osobou nevstúpila. Takouto vlastnosťou, ktorá musí existovať, byť prítomná v čase uzatvárania manželstva, a byť závažná, môže byť napríklad homosexualita, bisexualita, užívanie drog a narkotík, alkoholizmus, chorobná vášeň pre hráčstvo, neplodnosť, existencia predchádzajúceho manželstva a pod.
B. Vady manželského súhlasu zo strany vôle, ktoré v prípade, že existovali v čase uzatvárania manželstva, sú:
a) Simulácia
Podľa kán. 1101 CIC 1983 § 1. Prezumuje sa, že vnútorný súhlas sa zhoduje so slovami alebo znakmi, použitými pri slávení manželstva. § 2. Ak však niektorá stránka alebo obidve stránky pozitívnym úkonom vôle vylučujú samo manželstvo alebo niektorý podstatný prvok, alebo niektorú podstatnú vlastnosť manželstva, uzavierajú ho neplatne. Manželský súhlas je predstieraný/simulovaný, ak existuje rozpor medzi jeho vonkajším vyjadrením a vnútorným úmyslom. K simulácii dochádza, ak aspoň jedna zo strán vedome odmieta manželstvo ako celok, alebo jeho podstatné vlastnosti a prvky. Môže to byť aj prípad, keď stránka zamýšľa uzavrieť manželstvo len kvôli zisku. Z praktického pohľadu môže ísť o veľkú variabilitu prípadov, nakoľko prvky manželstva sú predovšetkým právo na vytvorenie celoživotného spoločenstva a právo na manželský styk. Z týchto prvkov plynú viaceré javy, napríklad: heterosexuálna láska, sebaovládanie, ochota pomáhať, zodpovednosť za materiálne potreby rodiny; deti a súhlas ich mať, manželský styk počas celého trvania manželstva, zachovávanie dobra vernosti a nerozlučiteľnosti manželstva. Kto pozitívnym úkonom vôle tieto javy a ich variabilný obsah pri uzatváraní manželstva vylúči, pravdepodobne uzatvorí manželstvo neplatne.
b) Podmienka
Podľa kán. 1102 CIC 1983 § 1. Manželstvo s podmienkou, vzťahujúcou sa na budúcnosť, nemožno platne uzavrieť. § 2. Manželstvo uzavreté s podmienkou, vzťahujúcou sa na minulosť alebo na prítomnosť, je platné alebo neplatné podľa toho, či to, čo je predmetom podmienky, jestvuje alebo nie. § 3. Avšak podmienku, o ktorej sa hovorí v § 2, nemožno dovolene pripojiť, ak nie je daná s písomným povolením miestneho ordinára. Podmienka smerujúca do budúcnosti spôsobuje neplatnosť manželstva. Podmienka do minulosti je okolnosť, ktorá sa vzťahuje na minulú dobu do okamihu uzavretia manželstva. Podmienka do minulosti sa vzťahuje k existencii alebo absencii určitého faktu, ktorý má subjektívny význam pre osobu vstupujúcu do manželstva. Podmienka do prítomnosti je založená na niečom, čo sa stalo v minulosti alebo sa stane v budúcnosti, ale za okolností priamo sa vzťahujúcich k okamihu výmeny manželského súhlasu. Stanovenie podmienky minulej alebo prítomnej si vyžaduje súhlas miestneho ordinára, ktorým je diecézny biskup. Takouto podmienkou môže byť napríklad, že manželská stránka bola prijatá na vysokú školu pred uzatvorením manželstva a podmienkou pri uzavretí manželstva je skutočnosť, že druhá strana jej umožní štúdium na vysokej škole, resp. podporí jej snahy doštudovať.
c) Násilie a strach
Kán. 1103 CIC 1983: Neplatné je manželstvo uzavreté pod nátlakom alebo z veľkého strachu, vyvolaného zvonku, hoci aj neúmyselne, od ktorého aby sa niekto oslobodil, je nútený vybrať si manželstvo. Skutková podstata tejto vady manželského súhlasu predpokladá veľký strach, ktorý pochádza zvonka, pričom je irelevantné, či je úmyselný alebo neúmyselný. Tento strach/násilie spôsobí, že osoba radšej volí manželstvo, než by ďalej bola vystavená tomuto strachu/ násiliu. Príkladom tejto vady manželského súhlasu môže byť strach (tzv. úctivý strach) z rodičov alebo z blízkej osoby, ktoré vyvíjajú nátlak na osobu, aby uzavrela manželstvo s určitou osobou, strach pochádzajúci z vyhrážky vykonania samovraždy (musí však ísť o vážny strach, keď by v dôsledku vyhrážky vznikla osobe, ktorej sa vyhráža, strata dobrej povesti), vážny strach z dôvodu vyhrážky samovraždou môže vzniknúť aj vtedy, keby sa príbuzní vyhrážajúceho samovraždou pravdepodobne pomstili alebo kedy druhá osoba len s veľkými ťažkosťami mohla získať príležitosť uzavrieť manželstvo.
Na záver je potrebné dodať, že skutočnosť, či je manželstvo z uvedených príčin neplatné, je vždy na posúdení príslušného cirkevného tribunálu, ktorý je jediný kompetentný tieto otázky posudzovať s účinkami vo vonkajšom fóre.
Neplatnosť manželstva z dôvodu nedodržania formy uzavierania manželstva
Forma uzavierania manželstva je súhrn vonkajších znakov obradu uzavretia manželstva, ktoré vyžaduje právo na platné uzavretie manželstva.
Prirodzené právo vyžaduje na platné uzavretie manželstva obojstranné riadne vyjadrenie manželského súhlasu vo vonkajšom fóre. Z povahy tejto normy vyplýva jej nenahraditeľnosť a nezrušiteľnosť – manželský súhlas nemôže nahradiť podľa kánonu 1057 § 1 CIC nahradiť žiadna ľudská moc. Pozitívne kánonické právo však vyžaduje, aby v záujme odstránenia pochybností bol súhlas prejavený spôsobom, ktorý bude zárukou nepochybnosti o platnom vyjadrení manželského súhlasu. Preto ustanovuje kánonické právo určité náležitosti, ktoré je nevyhnutné zachovať pri výmene manželského súhlasu v záujme platnosti manželstva. Tieto náležitosti tvoria právny aspekt formy uzavierania manželstva.
Okrem toho vyžadujú liturgické predpisy zachovanie rôznych prvkov obradu uzavretia manželstva, ktoré však nemajú vplyv na platnosť manželstva.
Platná právna forma uzavretia manželstva obsahovo nadväzuje na úpravu ustanovenú pápežom Piom X. v dekréte Ne temere z roku 1907. Doktrína formy uzavretia manželstva vychádza z dekrétu Tridentského koncilu (1545-1563) Tametsi o reforme uzavierania manželstva.
Predpismi o forme uzavretia manželstva sú podľa noriem kánonického práva, modifikovaných apoštolským listom pápeža Benedikta XVI. Omnium in mentem z roku 2009, viazaní všetci pokrstení katolíci (kán. 1117 CIC). Čiže podľa platného práva kánonické predpisy o forme uzavretia manželstva sú záväzné aj pre tie osoby, ktoré formálnym úkonom opustili Katolícku cirkev.
Predpisy o forme uzavierania manželstva majú povahu rýdzo cirkevného (pozitívneho) práva a preto je možné žiadať o udelenie dišpenzu od ich aplikácie v jednotlivom prípade.
a) Riadna forma uzavretia manželstva
V riadnej forme sa manželstvo uzaviera pred úradným, t. j. kvalifikovaným svedkom a dvoma neúradnými svedkami, ktorí sú prirodzene schopní dosvedčiť fakt uzavretia manželstva, čiže majú spôsobilosť na právne úkony. Svedkovia nemusia súhlasiť s uzavieraným sobášom, čo však nemá vplyv na platnosť uzavieraného manželstva. Neúradným svedkom môže byť nielen pokrstený aj nepokrstený. Úradný svedok je osoba, určená právom, ktorá v prítomnosti snúbencov a v mene Katolíckej cirkvi prijíma od nich na jeho vyžiadanie manželský súhlas a udeľuje im požehnanie. Úradným svedkom môže byť:
- miestny ordinár alebo miestne príslušný farár; miestne príslušný je ktorýkoľvek farár vo vlastnej farnosti; uvedené autority môžu asistovať pri uzavieraní manželstva na základe vlastnej moci ipso iure;
- kňaz alebo diakon, ktorí dostali na úradnú asistenciu pri uzavieraní manželstva od svojho farára alebo ordinára splnomocnenie (delegáciu) a to všeobecné alebo osobitné (porov. kán. 1111 § 1 CIC);
- laik; v prípade nedostatku kňazov a diakonov, po predchádzajúcom súhlase príslušnej Konferencie biskupov a s dovolením Apoštolskej stolice môže diecézny biskup delegovať schopných laikov na asistovanie pri uzavieraní manželstva (kán. 1112 § 1 CIC);
b) Mimoriadna forma uzavretia manželstva
Mimoriadnou formou uzavretia manželstva je uzavretie manželstva iba pred neúradnými svedkami. Táto forma podľa kán. 1116 § 1 predpokladá:
- že úradný svedok je nedosiahnuteľný alebo je dosiahnuteľný len s veľkou ťažkosťou,
- že existuje úmysel snúbencov uzavrieť manželstvo a
- že existuje nebezpečenstvo smrti jedného zo snúbencov; ak nie je prítomné nebezpečenstvo smrti stačí existencia rozumného predpokladu, že úradný svedok nebude dosiahnuteľný aspoň jeden mesiac.
4. Neplatnosť manželstva z dôvodu existencie manželskej prekážky podľa CIC 1983
Podľa kánona 10 CIC 1983 zákony sú zneplatňujúce (irritantes) alebo zapríčiňujúce nespôsobilosť (ihabilitantes). Prvé sa priamo zameriavajú na určitý právny úkon a stanovujú, že takýto úkon je nulitný. Naproti tomu zákony zapríčiňujúce nespôsobilosť sa priamo vzťahujú na určitú osobu a stanovujú, že ona je nespôsobilá. Z toho vyplýva, že právny úkon vykonaný nespôsobilou osobou je vždy nulitný. Súčasne platné kánonické právo považuje všetky manželské prekážky za zneplatňujúce zákony, ktoré robia osobu nespôsobilou na platné uzavretie manželstva (kán. 1073 CIC 1983).
Keďže kánonické právo pokladá manželské prekážky za zákony, počet manželských prekážok je taxatívne stanovený (kánony 1083 – 1094 CIC 1983) a právna obyčaj ich počet nemôže ani rozšíriť, ani zúžiť (porovnaj kán. 1076). Kódex kánonického práva z roku 1983 obsahuje dvanásť manželských prekážok, kým Kódex kánonov východných cirkví má trinásť manželských prekážok. Ďalším dôsledkom vyššie uvedenej normatívy je, že manželské prekážky patria medzi zákony, ktoré zužujú (lat. coarctant) slobodné vykonávanie práv, a preto v zmysle kán. 18 podliehajú prísnemu výkladu.
Kódex rozlišuje medzi prekážkami božieho práva a prekážkami cirkevného práva (kán. 1075). Ak autorom manželskej prekážky je Boh, ide o prekážku božieho práva; ak je autorom cirkev, tak je to manželská prekážka cirkevného práva. Autori sa zhodujú, že prekážkami božieho práva sú: a) prekážka impotencie (kán. 1084 § 1); b) prekážka predchádzajúceho platného manželského zväzku (kán. 1085 § 1); c) prekážka pokrvenstva v priamej línii (1091 §1). Za manželské prekážky cirkevného práva sa považujú: a) prekážka veku (kán. 1083); b) prekážka rozdielneho náboženstva (kán. 1086); c) prekážka sviatostnej vysviacky (kán. 1087); d) prekážka trvalého sľubu čistoty v rehoľnom inštitúte (kán. 1088); e) prekážka únosu (kán. 1089); f) prekážka vraždy (kán. 1090); g) prekážka pokrvenstva v bočnej čiare (kán. 1091 § 2); h) prekážka príbuzenstva (kán. 1092); ch) prekážka verejnej mravopočestnosti (1093); i) prekážka adopcie (kán. 1094).
Pokiaľ ide o možnosť dišpenzácie, t.j. uvoľnenia spod účinnosti zákona manželskej prekážky (kán. 85), platí, že manželské prekážky božieho práva sú absolútne nedišpenzovateľné, kým manželské prekážky cirkevného práva sú dišpenzovateľné. Pritom dišpenzačná právomoc je rozdelená medzi Apoštolskú stolicu a miestneho ordinára. Dišpenzačné oprávnenie má v určitých prípadoch a pre niektoré manželské prekážky aj farár, a pre niektoré tajné prekážky i spovedník (porovnaj kán. 1078 – 1082).
A. Manželská prekážka veku. Muž pred dovŕšením šestnásteho roku života a žena pred dovŕšením štrnásteho roku života nemôžu uzavrieť platné manželstvo. Konferencia biskupov má právo stanoviť vyšší vek na dovolené slávenie manželstva. V tejto súvislosti je vhodné poznamenať, že podľa kán. 1071 § 1, 6° manželstvo maloletých, (t.j. ak aspoň jedna stránka nedovŕšila 18. rok života) a rodičia o uzatváraní takéhoto manželstva nevedia alebo sú rozumne proti, podlieha licencii miestneho ordinára.
B. Manželská prekážka impotencie. Predchádzajúca a trvalá neschopnosť k súloži buď zo strany muža alebo ženy, buď absolútna alebo relatívna, ktorá existuje v čase uzatvárania manželstva, zneplatňuje manželstvo zo samej prirodzenosti. Následná impotencia, čiže taká, ktorá vznikne po uzavretí manželstva, nemá vplyv na platnosť, resp. neplatnosť manželstva. Pritom neplodnosť (sterilitas generadi) nie je manželskou prekážkou, avšak jej podvodné zatajenie, môže byť v zmysle kán. 1098 dôvodom ma vyhlásenie manželskej nulity.
C. Manželská prekážka existujúceho planého manželského zväzku. Vzhľadom na to, že manželstvo má priazeň práva (favor iuris), nové manželstvo je možné uzavrieť až vtedy, keď predchádzajúce manželstvo s istotou zaniklo. Manželstvo môže zaniknúť: a) smrťou jedného z manželov; b) jeho rozlúčením zo strany rímskeho veľkňaza v zmysle kán. 1142 alebo kán. 1148; c). jeho rozlúčením v prípade Pavlovho privilégia (kán. 1143 – 1147); 5. jeho rozlúčením zo strany rímskeho veľkňaza v prípade tzv. Petrovho privilégia, t.j. v prospech viery tretej osoby (in favore fidei tertii).
D. Manželská prekážka rozdielneho náboženstva. Ide o prípad, keď katolícka strana má uzavrieť manželstvo so stranou nepokrstenou. Prekážka je na základe spravodlivého dôvodu dišpenzovateľná, pokiaľ katolícka strana prehlási, že je pripravená odporovať nebezpečenstvám odpadu od viery a že urobí všetko preto, aby deti z tohto manželstva boli pokrstetené a vychovávané v katolíckej viere. Nepokrstená strana musí vziať tento záväzok katolíckej strany na vedomie. Pritom žiadna zo strán nesmie vylučovať ciele a podstatné vlastnosti manželstva.
E. Manželská prekážka sviatostnej vysviacky. Uvedenej prekážke podliehajú osoby, ktoré prijali posvätný rád, t.j. diakonát, presbyterát, episkopát. Dišpenz od manželskej prekážky je za riadnych okolností rezervovaný Apoštolskej stolici (1078 § 2).
F. Manželská prekážka sľubu. Neplatne sa o manželstvo pokúšajú tie osoby, ktorých viaže verejný doživotný sľub čistoty v rehoľnom inštitúte. Trvalý sľub sa tiež nazýva doživotným alebo večným sľubom. Prekážka sa nevzťahuje na osoby, ktoré sa zaviazali sľubom čistoty v sekulárnych inštitútoch alebo spoločnostiach apoštolského života. Tak ako v predchádzajúcom prípade dišpenz od manželskej prekážky je za riadnych okolností rezervovaný Apoštolskej stolici.
G. Manželská prekážka únosu ženy. Medzi mužom a unesenou alebo aspoň zadržiavanou ženou so zámerom uzavrieť s ňou manželstvo nemôže existovať nijaké manželstvo, ak si neskôr žena, oddelená od únoscu a umiestnená na bezpečnom a slobodnom mieste, sama od seba nezvolí manželstvo. Naproti tomu únos muža ženou nie je v kánonickom práve Latinskej cirkvi relevantný. Ak by však došlo k uzavretiu manželstva za tejto okolnosti, tak manželstvo by mohlo byť vyhlásené za neplatné z dôvodu vady manželského súhlasu v zmysle ustanovenia kán. 1103.
H. Manželská prekážka vraždy. Kto so zámerom uzavrieť manželstvo s istou osobou spôsobí smrť jej manželskej stránke alebo vlastnej manželskej stránke, o toto manželstvo sa pokúša neplatne. Tiež neplatne sa pokúšajú o manželstvo medzi sebou tí, ktorí vzájomným fyzickým alebo morálnym pričinením spôsobili smrť manželskej stránke. Manželská prekážka je cirkevného práva, t.j. dá sa od nej dišpenzovať. Avšak dišpenz je za riadnych okolností rezervovaný Apoštolskej stolici.
CH. Manželská prekážka pokrvenstva (resp. pokrvného príbuzenstva). V priamej línii pokrvnosti (in linea recta) je manželstvo neplatné medzi predkami a potomkami tak zákonnými, ako aj prirodzenými. Keďže prekážka pokrvného príbuzenstva v priamej čiare má pôvod v prirodzenom práve, nie je možné od nej dišpenzovať. V bočnej línii (in linea collaterali) je manželstvo neplatné až do štvrtého stupňa vrátane. Medzi cirkevnými právnikmi prevažuje názor, že prekážka pokrvnosti v druhom stupni bočnej línie (t.j. medzi bratom a sestrou) je prekážkou tzv. sekundárneho prirodzeného práva, od ktorého vo výnimočných prípadoch môže dišpenzovať rímsky veľkňaz. Kódex však v kán. 1091 § 4 stanovuje, že sa „nikdy nemá dovoliť manželstvo, ak je pochybnosť, či stránky sú pokrvné v niektorom stupni priamej línie alebo v druhom stupni bočnej línie“. V treťom a štvrtom stupni bočnej línie je táto manželská prekážka dišpenzovateľná.
I. Manželská prekážka rodinného príbuzenstva. Podľa kán. 109 rodinné príbuzenstvo (affinitas) vzniká na základe platného manželstva a existuje medzi manželom a pokrvnými jeho manželky a takisto medzi manželkou a pokrvnými jej manžela. Počíta sa tak, ako pokrvenstvo, to znamená, že pokrvní manžela sú v tej istej línii a v tom istom stupni rodinného príbuzenstva voči jeho manželke a opačne. V Latinskej cirkvi je rodinné príbuzenstvo manželskou prekážkou len v priamej línii v ktoromkoľvek stupni.
J. Manželská prekážka verejnej mravopočestnosti. Prekážka vzniká buď z kánonicky neplatného manželstva po začatí spoločného života partnerov alebo zo všeobecne známeho (resp. verejne dokázateľného) konkubinátu. Prekážka zneplatňuje manželstvo v prvom stupni priamej línie medzi mužom a pokrvnými ženy a obrátene, teda obdobne ako v prípade manželskej prekážky rodinného príbuzenstva. Preto sa táto prekážka nazýva aj „quasiaffinitas“.
K. Manželská prekážka zákonného príbuzenstva. Prekážka vzniká z osvojenia (adopcie), ktoré musí byť podľa kán. 110 platné podľa noriem občianskeho práva: „deti adoptované podľa normy občianskeho zákona sa považujú za deti toho alebo tých, ktorí ich adoptovali“. V tejto súvislosti je vhodné spomenúť aj kán. 22, ktorý stanovuje, že „občianske zákony, na ktoré sa právo Cirkvi odvoláva, v kánonickom práve sa majú zachovávať s tými istými účinkami, pokiaľ nie sú v rozpore s božským právom a ak kánonické právo neurčuje niečo iné“. Uvedená prekážka zabraňuje vzniku platného manželstva medzi osobami spojenými zákonným príbuzenstvom a to v priamej línii alebo v druhom stupni bočnej línie.