V súvislosti so smrťou diplomata, ministra zahraničných vecí Exilovej vlády a v neposlednom rade syna prvého prezidenta Československej republiky Jana Masaryka, sa dodnes otvára množstvo diskusií, ktoré častokrát vedú k rôznym až konšpiračným záverom. V nasledujúcich riadkoch si spomenieme niekoľko hypotéz, týkajúcich sa nielen samotnej smrti, ale aj možných vinníkov.
Vo februári 1948 vrcholila v Československu vládna kríza. Jan Masaryk, ktorý bol v Gottwaldovej vláde ako nestraník, sa odmietol pripojiť k demisii dvanástich ministrov demokratických strán. Prečo tak konal resp. nekonal sa dodnes vedú dohady. Možno ho k tomu viedla urazená samoľúbosť, keďže nebol o pripravovanej stratégii vopred informovaný. Spomína sa aj jeho sľub otcovi, že bude vždy verne stáť pri Edvardovi Benešovi a v takej krízovej situácii ako nastala koncom roku 1947 resp. začiatkom roku 1948 ho jednoducho nechcel opustiť. Ďalším dôvodom mala byť jeho príprava na ďalší odchod do exilu. Masaryk sa od roku 1941 stýkal s Marciou Davenportovou, ktorá žila v Londýne, kde sa po jeho odchode z Československa údajne mali zosobášiť. Posledná a najviac nepresvedčivá z verzií hovorila o jeho prezidentských ambíciách, keď mal veriť, že na poste hlavy štátu vystrieda v tom čase už ťažko chorého Beneša.
Aké boli jeho skutočné plány, sa však už nikto nikdy nedozvedel. Ako minister zahraničných vecí mal Jan Masaryk spolu s ďalšími členmi nového Gottwaldovho kabinetu predstúpiť 11. marca 1948 pred Národné zhromaždenie. „Keby som mal v takejto vláde sedieť, pošliapal by som tým otcovu pamiatku“, povedal vraj jednému zo svojich najbližších spolupracovníkov.
Posledný deň Jana Masaryka
V utorok dňa 9. marca 1948 ráno po svojom príchode minister Jan Masaryk prijal vo svojom kabinete prednostu vojenskej kancelárie prezidenta republiky Antonína Hasala, s ktorým hovoril asi pol hodiny. Potom odišiel služobným autom do sídla vlády v Strakovej akadémii na Klárove, kde sa zdržal asi tri štvrte hodiny. Na poludnie, v Sezimovom Ústí, obedoval s prezidentom Edvardom Benešom a jeho manželkou Hanou, kde bol spolu so štátnym tajomníkom Clementisom a kancelárom Smutným. Podľa slov jeho osobného strážcu, po obede pol hodiny debatoval osamote s Benešom na záhrade. Pri jazde späť v aute zaspal, čo vraj bolo nezvyčajné. V popoludňajších hodinách, okolo tretej, sa stretol v Černínskom paláci so svojím tajomníkom Antonínom Sumom, s ktorým hovoril trištvrte hodiny, potom odišiel do svojho bytu (ktorý sa nachádzal taktiež v Černínskom paláci), prezliekol sa a oznámil, že už nikam nepôjde. Napriek tomu, približne o šiestej hodine večer, sa mal ešte stretnúť s osobným lekárom Klingerom, o čom jeho osobný strážca nič nevedel a s Pavlom Kavanom, s ktorým si dohovoril stretnutie na nasledujúci deň. Pracovný deň zavŕšil prerokovaním programu na nasledujúci deň so svojim tajomníkom a podpisovaním fotografií pre zberateľov, ktoré mu taktiež priniesol tajomník Špaček. Posledná správa o Masarykovi pochádzala od správcu domácnosti a komorníka, ktorí odniesli zvyšky večere a o pol deviatej večer popriali pánu ministrovi dobrú noc. Toľko hovoria oficiálne záznamy.
Hypotézy o ministrovej smrti
Desiateho marca 1948 o pol šiestej ráno našli dvaja zamestnanci ministerstva zahraničných vecí Jan Merxbauer a Jan Pomezný na nádvorí Černínskeho paláca ležať muža oblečeného v ružovom pyžame. Keď k nemu prišli, zistili, že ide o Jana Masaryka. Ležal na chrbte, otočený hlavou k budove, asi tri metre od nej, pravú ruku mal na hrudi, ľavú pozdĺž tela. Žiadna krv však okolo neho nebola. Okamžite to oznámili strážnej službe, ktorá zavolala záchranku a políciu. Prípadu sa osobne ujal šéf pražskej kriminálky Zdeněk Borkovec. Privolaný lekár po príchode konštatoval ministrovu smrť. Pri obhliadke zistil, že Masaryk nemá žiadne poranenia na tvári, len veľkú podliatinu za pravým uchom. Nohy mal rozdrvené, stopy po úderoch boli na rukách aj hrudníku, kde mal aj čerstvú odreninu. Za nechtami prstov oboch rúk bola omietka. Zakrátko prišiel do Černínskeho paláca aj Klement Gottwald v sprievode niekoľkých členov vlády a vzápätí po nich príslušníci Štátnej bezpečnosti, ktorí vyšetrovanie prípadu hneď prevzali. Masarykov námestník Vladimír Clementis a minister vnútra Václav Nosek medzitým odišli do bytu. Zamestnanci rezortu po rokoch spomínali, že obaja začali vnútri upratovať (a to doslovne). Tí, čo boli v byte pred nimi, v ňom totiž našli hotovú spúšť. Všetko nasvedčovalo tomu, že sa tam odohral nejaký zápas. Posteľ bola posunutá, plachta na nej vytiahnutá spod matraca, prevrátený nočný stolík, polámaná stolička, povyťahované a vysypané zásuvky zo skrine, na podlahe ležali črepy. Rovnaký neporiadok bol aj v kúpeľni, z okna ktorej mal údajne Masaryk vyskočiť alebo vypadnúť. Krátko po Clementisovi a Noskovi prišiel do bytu aj neznámy muž, ktorého po chvíli videli vychádzať s aktovkou plnou dokumentov. Štátna bezpečnosť uzavrela vyšetrovanie už po štyroch hodinách, skôr než bola vykonaná pitva. Záver znel: Jan Masaryk spáchal samovraždu. Tejto hypotéze dáva za pravdu najmä zdravotný stav Jana Masaryka. Minister trpel slabou schizofréniou (rovnako ako jeho matka), na ktorú sa ako dieťa dokonca liečil v sanatóriu v Spojených štátoch.
Pohreb obľúbeného politika, ktorý nasledoval po troch dňoch, bol doslova manifestáciou. Trasu, po ktorej smútočný sprievod s Masarykovými telesnými pozostatkami prechádzal, lemovali niekoľkotisícové zástupy ľudí. Už vtedy málokto veril verzii o samovražde.
Prípad bol v uplynulých 60 rokoch otvorený ešte trikrát. Vyšetrovanie v roku 1968, v rámci ktorého sa objavili mnohé zaujímavé svedectvá, bolo však uzavreté s nič nehovoriacim výsledkom. Záver vyšetrovania znel tak, že vražda to s určitosťou nebola a samovražda sa nepotvrdila.
V deväťdesiatych rokoch sa do prípadu pustil český Úrad dokumentácie a vyšetrovania zločinov komunizmu. Dospel k záveru, že nešlo o samovraždu ani priamu vraždu, ale Masaryk zrejme vypadol z okna, keď sa snažil ujsť pred neznámymi osobami, ktoré mali údajne vtrhnúť do jeho bytu. Všetko nasvedčovalo tomu, že išlo o nešťastnú náhodu.
Prípadom sa opäť zaoberal Úrad dokumentácie a vyšetrovania zločinov komunizmu v rokoch 2001 – 2003. Vtedy prijatý oficiálny záver znel: vražda, páchateľ neznámy. Do záhady okolo Masarykovej smrti prispelo svedectvo Leonida Paršina, syna bývalej agentky NKVD pôsobiacej v Československu. Podľa jeho informácií mali Jana Masaryka zavraždiť dvaja muži. Volali sa vraj Belkin a Bondarenko a boli to príslušníci sovietskej tajnej služby. Vyšetrovateľ preto požiadal ruskú stranu o súčinnosť pri vypočutí pani Paršinovej ako svedkyne v prípade smrti Masaryka. Bohužiaľ, svedkyňa, ktorá mohla objasniť mnohé okolnosti týkajúce sa prípadu, náhla zomrela a českým vyšetrovateľom bol doručený iba úmrtný list. Prínosom daného vyšetrovania však bolo jednoznačné prijatie záveru, že Masaryk bol obeťou vraždy. Uvedená hypotéza bola potvrdená najmä na základe dôkazov forenznej biomechaniky a forenznej psychiatrie. Pracovná hypotéza podľa záverov vyšetrovania znie nasledovne: Jan Masaryk niekedy po polnoci (nevieme presný čas smrti) počul hluk zo schodiska, pričom predpokladal, že mu hrozí nebezpečenstvo. Preto opustil priestor spálne a šiel do kúpeľne, ktorá bola jeho obľúbeným miestom pre odpočinok (sedával v okne, fajčil a pozeral sa na Prahu). V snahe ukryť sa pred nezvanými návštevníkmi a agresormi mal Jan Masaryk vyliezť z okna na širokú rímsu, ktorá sa nachádzala jeden meter pod oknom. Snaha o záchranu vlastného života však bola neúspešná a vrahovia ho zastihli pri pokuse o únik, pričom ho násilným spôsobom zhodili z rímsy, na ktorej stál.
Posledné investigatívne vyšetrovanie prebiehalo od roku 2012, pričom závery sú uvedené v najnovšej publikácii pod názvom Kauza Jan Masaryk (nový pohled) od V. Jandečkovej. Podľa uvedenej publikácie je údajným vrahom Masaryka Jan Bydžovský za spoluúčasti člena západnej (britskej) tajnej spravodajskej služby. Podľa nášho názoru však aj napriek poctivej práci s archívnymi dokumentami ide skôr o senzáciu ako o relevantne spracované informácie, ktoré zodpovedajú realite.
Úvaha na záver
Podľa nášho názoru, najpravdepodobnejšia verzia smrti Jana Masaryka zodpovedá práve záverom vyšetrovania z roku 2003. Napriek tomu, že vinník nebol zistený, po viac než päťdesiatich rokoch sa preukázalo, že Jan Masaryk zomrel násilnou smrťou a teda bola vylúčená samovražda aj nešťastná náhoda. Dôkazov, ktoré potvrdzovali práve túto hypotézu bolo hneď niekoľko. Z pohľadu forenznej biomechaniky išlo jednoznačne o zločin, nakoľko telo Jana Masaryka ležalo vo vzdialenosti od steny domu bezmála tri metre. Na základe meraní a výpočtov sa potvrdilo, že v takej vzdialenosti môže telo na zem dopadnúť iba v prípade násilnej defenestrácie, za účasti minimálne jednej ďalšej osoby. V prípade, že by minister vyskočil z okna sám, jeho telo by sa nachádzalo vo vzdialenosti najviac jeden meter od steny resp. takmer dva metre ak by vyskočil z okna prudkým odrazom od pevného povrchu. Jednoznačne teda z pohľadu biomechaniky nemožno hovoriť o samovražde resp. nešťastnej náhode. Je potrebné si taktiež uvedomiť, že Masaryk padal tvárou k palácu a dopadol kolmo na zem (dopadol na päty). Podľa psychiatrického posudku nebýva bežné, aby samovrah skákal z okna „od chrbta“, nakoľko samovrahovia nepociťujú strach zo smrti, plne ovládajú akt ukončenia života a ich rozhodnutie je dobrovoľné, pričom ho môžu do poslednej chvíle zmeniť. Že tomu tak nebolo, presvedčivo dokazuje vyrezaný kus parapety, ktorý je súčasťou vyšetrovacieho spisu z roku 1948. Na parapete sa nachádzajú stopy exkrementov, ktoré patrili Masarykovi, pričom táto skutočnosť stojí v priamej opozícii konania samovrahov, nakoľko išlo o prejav strachu. Za nechtami Jana Masaryka sa pri obhliadke mŕtvoly našla omietka, čo taktiež odporuje samovražde a dokazuje to snahu Masaryka o záchranu. Okrem nezvyčajného prevedenia „samovraždy“ odporujú tejto hypotéze aj ďalšie skutočnosti. Z pohľadu súdnej psychiatrie je nepravdepodobné, že by osoba v postavení Jana Masaryka ukončila svoj život v pyžame. Keď komorník opúšťal ako posledný „očakávaný“ návštevník ministrov byt, Masaryk bol oblečený v obleku. Podľa psychiatra by žiaden samovrah nevymenil oblek za pyžamo. Okrem iného, Masarykov byt sa našiel v dezolátnom stave, bol v ňom neporiadok, posunutý nábytok, ohorky od cigariet, ktoré minister nefajčil, atď.
Čo sa týka potencionálnych vrahov Jana Masaryka, tieň podozrenia padá najmä na Otta Katzeho alias Andrého Simonea, agenta NKVD, ktorý bol neskôr v roku 1952 odsúdený na trest smrti v procese so Slánskym. V roku 1955 vydal agent britskej tajnej služby E. H. Coorigde správu, v ktorej označil za vraha Jana Masaryka práve Andrého Simonea. Hovoríme však iba o dohadoch, ktoré nemajú oporu vo faktoch a relevantných dôkazoch.
Záverom možno povedať iba toľko, že smrť Jana Masaryka zostane záhadou a každý si môže vybrať, ktorú z uvedených hypotéz považuje za správnu. Vyšetrovanie je aj po uplynutí takmer sedemdesiatich rokov naďalej ovplyvňované mnohými skôr emotívnymi, než vecnými svedectvami, ktoré do vyšetrovania vnášajú zmätok a dávajú podnet k vzniku nepodložených príbehov a konšpirácií. Vniesť svetlo do prípadu smrti ministra Masaryka by mohlo až odtajnenie dokumentov, ktorými disponuje Rusko a Veľká Británia. Obe strany však svorne uviedli, že listiny týkajúce sa daného prípadu sú pod stupňom prísneho utajenia, pričom tento status quo nebudú meniť a tak objasnenie smrti Jana Masaryka odložili na neurčito.
Použitá literatúra:
SUM, Antonín – LESÁK, Jozef – ŠEDIVÝ, Zdeněk a kol.: Jan Masaryk (úvahy o jeho smrti). Praha : Úrad dokumentácie a vyšetrovania zločinov komunizmu. 2005. ISBN 80-86621-10-3
JANDEČKOVÁ, Václava: Kauza Jan Masaryk – Nový pohled. Domažlice : Nakladatelství Českého lesa. 2015. ISBN 97-88087-31-66-03
Krok do prázdna Jana Masaryka aneb Dokonalý zločin. Dostupné na [online]: www.ceskatelevize.cz/ivysilani/10354181410-krok-do-prazdna-jana-masaryka-aneb-dokonaly-zlocin/ [cit. dňa 15. apríla 2016]